Matt

Musel som uznať, chata na mňa skutočne spravila dojem. Hneď, čo som vošiel dnu a postavil som svoj obrovský ruksak pod schody, uvedomil som si, že sa už netrasiem. Takže moje najtajnejšie obavy sa nevyplnili a kúrenie tam bolo.

Moja zvedavosť predbehla slušnosť a ešte stále v bunde a topánkach som nakukol do vedľajšej miestnosti. Vyzerala to ako obývačka s dvoma gaučmi. Na dlážke bol príjemný koberec a skrine ukrývali mnoho starých kníh a iných predmetov. Opatrne som vyšiel z obývačky a všimol som si, že Lunov kufor už stojí vedľa môjho ruksaku. Nakukol som do izby oproti, ktorá bola očividne kuchyňou s malým stolíkom, kde sa zmestili tak akurát šiesti ľudia. Všetci ostatní z našej skupinky boli už tam. Jacob skúšal rúru a mikrovonku, neisto stláčajúc gombíky, aby sa uistil, že všetko funguje tak, ako má a my sa nemusíme báť toho, že umrieme od hladu. Christine sa hrabala v igelitových taškách na zemi a Trace sedel na gauči na konci miestnosti. Luno postával tesne predo mnou a rovnako ako ja skúmal miestnosť. Jemne som sa predklonil a objal jeho mäkučké telíčko zozadu. 

"Všetko funguje?" opýtala sa Christine držiac v rukách pomarančový džús.

"Vyzerá to, že hej," usmial sa Jacob, "ale ešte musím isť von spustiť vodu a skontrolovať, či sú poistky zapnuté správne."

Na moment sa odmlčal, akoby nebol zvyknutý robiť úlohu "vedúceho" a potom dodal: "Vy zatiaľ môžte vyložiť jedlo do chladničky. A... niekto by mohol povysávať."

Christine, ktorá už stihla vybrať z igelitky džúsy, vajíčka, kyslé želé špagety a papierové narodeninové čapice, sa pozrela na Luna: "Pomôžeš mi s tým, že Luno?"

Luno sa usmial a kľakol si k nej: "Jasne, že hej. Ehm... načo ste kupovali tie čapice?"

"Na tvoje zajtrajšie narodeniny, ty trdielko," usmiala sa Christine  a objala svojho najlepšieho kamaráta, "snáď si nemyslíš, že budeš oslavovať bez papierovej čiapočky na hlave."

Musel som sa pousmiať. Bol som skutočne rád, že má Luno takú kamarátku ako Christine. Vedel som, že silné puto medzi nimi mu neuveriteľne pomáha a i keď ma to mierne frustrovalo, bol som si istý, že ona mu rozumie viac ako ja. 

"Tak, ja môžem ísť teda povysávať," ponúkol som sa a naklonil som sa k staršiemu vysávaču v rohu kuchyne. 

Nechcel som im s káblom a hlukom zavadzať v kuchyni, takže som začal v tej príjemne pôsobiacej obývačke, ktorú som už stihol pred tým mierne preskúmať. Keď som bol hotový, vybral som sa na horné poschodie. Ani som  nestihol stúpiť na prvý schod, už sa mi mierne podlomila noha a ja som sa len tak tak stihol zachytiť zábradlia, ktoré ma zachránilo pred pádom. Nechápavo som sa pozrel pod seba, zisťujúc, prečo mi vlastne prepadla noha. 

Hneď, čo som zbadal schody, ticho som zanadával. Tak predsa len má tá na pohľad dokonalá chata nejakú vadu! Každý z nich bol neuveriteľne úzky a každému z nich chýbala časť práve na tom mieste, kde ju nasledujúci schod mal. 

Jednou rukou som chytil pevnejšie vysávač, druhou som sa zachytil zábradlia a s nohami rozkročenými ako pokakaný, som sa vybral hore schodmi. Tentokrát sa mi to podarilo. Zapojil som vysávač do zástrčky (úprimne si nepamätám, kedy naposledy som držal v rukách vysávač, ktorý treba strkať do zástrčky) a pustil som sa do vysávania. 

"Hej," ozvalo sa z ničoho nič za mnou, keď som sa práve presúval z prvej izby do druhej. Tak som sa preľakol, až mi hubica vypadla z rúk na zem. Obzrel som sa za seba a zbadal som Tracea, ktorý sa na mňa zmätene díval: "Si v poriadku?"

"Vystrašil si ma," odpovedal som mu a zdvihol som hubicu zo zeme.

"Prepáč," zamrmlal Trace, "len, dole som už nemal čo robiť, tak som si povedal, že si vynesiem kufor hore."

"A?" opýtal som sa, keďže som tušil, že Trace za mnou nedošiel len preto, aby sa mi pochválil, že si zvládol odniesť hore kufor.

Chlapec chvíľu mlčal a potom sa neisto opýtal: "Smiem ti položiť otázku?"

"Jasné, hovor," odpovedal som  mu. 

"Ty... ty s tým Lunom naozaj chodíš?"

Prekvapene som nadvihol obočie. 

"Nieee... vôbec. Vkuse ho objímam, bozkávam a nazývam zlatíčko len kvôli stávke s mojou mamou. Jasne, že spolu chodíme Trace. Myslel som si, že to vieš," odpovedal som mu s miernym smiechom v hlase.

"Ja... ja som to asi vedel.  Len mi to nedávalo zmysel," zatváril sa mierne zarazene Trace.

Na moment sa odmlčal a potom sa mi pozrel priamo do očí: "Prepáč, ak to vyznie zle. Ale... prečo? Prečo s ním vlastne chodíš?"

Tentokrát som zostal zarazený ja. Párkrát som zažmurkal a zahryzol si do pery.

"No... lebo... je milý... a zlatý a milujem ho," vyhabkal som, pričom som spravil pauzu takmer za každým slovom. 

Trace prikývol, no do očí sa mi nepozrel: "To dáva zmysel."

Na malý moment sme obaja mlčali. Bol som zmätený, nechápal som, prečo sa ma to pýtal a ešte viac som nechápal to, prečo som zo seba tak neisto dostal tú odpoveď. 

"No nič. Nechám ťa vysávať a zbehnem po ďalšie kufre," povedal po chvíli Trace a zmizol dole schodmi. 

Na moment som sa nedokázal ani len pohnúť. Trace to bral len ako obyčajnú konverzáciu. Každý by to bral len ako obyčajnú konverzáciu, ale ja som to tak proste brať nevedel. Nechcel som si to priznať, ale tušil som, prečo to tak je. 

Síce sme sa s Lunom udobrili v nemocnici a bol som všetkými bunkami presvedčený, že mi neklame, že sa skutočne chce zmeniť, v podvedomí vo mne stále zostávala tá nechutná pachuť, ten zlý pocit, tá nenávisť k nemu, ktorá vo mne bublala po šiestom decembri. 

Stále som nedokázal prekúsnuť to, aký bol vtedy hlúpo tvrdohlavý a hlavne... stále, keď som mu pri objímaní zašiel rukami pod tričko... cítil som sa tak divne. Možno sa vnútorne zmenil, ale navonok sa zmenil len minimálne. Snažil som sa nevšímať si to, neprestajne som si hovoril, že ho milujem, ale jeho telo ma stále v istých momentoch odpudzovalo a i keď som sa tomu bránil, do mojej mysle pravidelne zlietavali myšlienky a obavy, či som vôbec schopný plne milovať niekoho, kto sa ma fyzicky nepriťahuje tak, akoby mal. A táto konverzácia s Traceom a jeho otázky znova natlačili tieto obavy do mojej hlavy. 

"Matt?" ozval sa z dola Lunov hlas a ja som sa prebral späť do reality, "mám ti odkázať, že ak si už dovysával, máš prísť dole a dať si puding."

"Jané, idem!" zakričal som a snažil som sa znieť najnormálnejšie, ako sa dalo.

Opatrne som zdvihol vysávač a vybral sa dole za mojim milovaným priateľom.

Áno... milujem ho... a moje vlastné predsudky a obavy mi môj názor nezmenia. Viem to.