Luno

Matt si mohol hovoriť, čo chcel. Ktokoľvek mohol hovoriť, čo len chcel. No však veta: "Teraz ideme na chatu, kde sa budeme baviť a ty nebudeš depresívny!" možno spôsobí, že sa začnete chovať veselšie, aby ste potešili ostatných, no vám to reálne náladu nezlepší. Tak to proste nefunguje.

Myslel som si, že to, čo sa stalo v decembri, moja srdcová príhoda a následný pobyt v nemocnici, je to najhoršie, čo sa mi mohlo stať, ale mýlil som sa. Áno, fyzicky to bolo to najhoršie. No psychické problémy ma len čakali a ten moment im otvoril dvere.

Začal som si uvedomovať, ako na tom som... aká ťažká cesta je predo mnou, akí hlúpi sú moji rodičia... a začali sa vraciať komplexy. Neuveriteľne.

Nebol večer, počas ktorého by som nestál zatvorený v kúpeľni, dívajúc sa do zrkadla, so slzami stekajúcimi po mojej tvári, nenávidiac svoje telo. Pár krát som aj chytil do rúk kefku uvažujúc, že moje problémy s váhou a s neuveriteľnou chuťou prejedať sa začnem riešiť pomocou vracania, no vždy som sa zastavil. Psychologička mi povedala, že ak by som začal s bulímiou zničilo by mi to telo ešte  viac a to som si nemohol dovoliť. Nie ani kvôli sebe, ale hlavne kvôli Mattovi a Christine. Nemohol som dopustiť, aby si prešli znova tým, čím si prešli v decembri.

V jednej veci mal Matt pravdu. Psychologička mi skutočne povedala, že sa zlepšujem. Že je úplne skvelé, že sa chcem zmeniť, odnaučiť sa prejedať a začať s diétou...

Ale na čo je mi túžba a rozhodnutie zmeniť sa, keď mi v tom bránia rodičia a moja vlastná vôla? A ako môžem byť psychicky v poriadku, keď som tým polovičným uzavretím jedného svojho problému, otvoril cestu ďalším, ako sú depresie, komplexy a možno aj začínajúca bulímia?

Bol som si istý, že Matt vie, že mi niečo je, že na tom nie som dobre. No ešte istejší som si bol tým, že nevie, ako veľmi zle na tom som. A najistejší som si bol tým, že nechcem, aby to vedel. Jeho pekná hlavička by sa nemala trápiť takými problémami. Už tak to má so mnou dosť ťažké.

Preto, keď mu rupli nervy a nakričal snáď na všetkých v aute okrem Jacoba, som sa rozhodol, že sa aspoň pokúsim predstierať, že som šťastný.

A keďže vzadu sa už prestali riešiť boybands, ktoré som nikdy nemal nejak extra v láske, pridal som sa ku konverzácií.

"No tak Jacob," Christine drgla do tmavovláska sediaceho vedľa nej, "povedz ostatným to, čo si hovoril predvčerom mne, keď sme spolu volali."

Jacob sa zatváril mierne zmätene: "Čo myslíš?"

Úprimne, mal som pocit, že ten chalan je nejak konštantne zmätený. Aj tak bol pravdepodobne hneď po Mattovi najzodpovednejší z našej malej skupinky.

Christine prekrútila očami: "No predsa detaily o chate trdielko. Som si istá, že to zaujíma aj ostatných."

"Hej no, to by sa hodilo vedieť," zasmial sa Trace a urobil ústami žuvačkovú bublinu, "Matt mi doslova len pred pár dňami napísal, či s vami nechcem ísť na nejakú randomnú chatu a ja som reálne len pred niekoľkými hodinami zistil s kým a kam vlastne idem. Takže dosť by sa hodilo mať nejaké ďalšie informácie, aby som poprípade mohol rýchle vyskočiť z auta a ujsť, ak by som zistil, že ideme na nejakú starú nezakúrenú chatrč, kde prebývajú čarodejnice."

Trace sa opäť zasmial. Ja som mlčal. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, detaily ku chate som chcel tiež vedieť, ale stále som tak nejak nebol úplne stotožnený s tým, že s nami ide aj tento ružovovlasý chalan, ktorého som ledva poznal. Ako áno, bol milý a priateľský, dokonca aj Christine si ho napriek hádkam o kapelách vcelku obľúbila, ale ja som bol proste až príliš skeptický. Stále som mal živo v pamäti, ako sa bavil s Kevinom a Owenom. Ako stál za nimi, keď napadli mňa a Matta. Nemohol som si pomôcť. Nevedel som mu proste stopercentne veriť.

"Nie, toho sa naozaj nemusíš báť Trace," zasmial sa Jacob, "je tam elektrika, dokonca aj slabý wi-fi signál, len volať sa tam moc nedá, keďže je to tak sčasti už v lese. Aj voda tam funguje aj izieb tam je vcelku dosť."

Jacob sa na moment odmlčal a vytvoril vo vzduchu otázku, ktorú sme mali asi všetci. Odhodlal som sa ju opýtať, keďže som vedel, že raz proste prísť musí. 

"Ako vlastne budeme na izbách?" opýtal som sa s hlavou stále vytočenou do zadu. 

"Tak my dvaja sme spolu na izbe zlatko, nie?" ozval sa Matt, ktorý nejak dokázal naraz šoférovať, počúvať rádio aj nás. 

Usmial som sa, znova som si prehliadol jeho nádhernú tvár obkľúčenú blonďavými kaderami a odpovedal som: "No, ja by som bol veľmi rád s tebou, len... neviem, ako chcú byť na izbách ostatní."

Jacob sa nervózne poškrabal na zátylku: "Tak... sú tam dve také väčšie izby a dve menšie. V jednej z väčších izieb je manželská postel a v druhej je manželská postel a k nej pripojená druhá samostatná. A v tých menších je v každej normálna samostatná jedna posteľ."

Jacob sa opäť poškrabal na zátylku a mierne očervenel: "Napadlo mi, že vy dvaja by ste mohli byť v jednej z tých väčších izieb, ja a Christine v druhej z tých väčších izieb a Trace by bol na samotke."

"Tak to nie!" vykríkla rýchle Christine, "nemôžme nechať Tracea samého, to je hnusné."

"Mne to nevadí," ozval sa neisto Trace, akoby tušil, že táto debata vlastne vôbec nie je o ňom.

"Žiadne také," pokračovala Christine, pričom však aj ona sa už mierne neisto červenala, "Luno a Matt budú mať spolu tú dvojku a my dvaja budeme s Tracom  v tej izbe, kde sa zmestia traja."

V momente, ako to dopovedala, nastalo v aute ticho. Trace sa neisto oprel do sedadla, Jacob sa smutne pozrel na svoje topánky a zmraštil tvár, no nepovedal nič. Len Lana Del Rey nešťastne spievala z rádia o svojom letnom smútku, no aj jej hlas akoby stíchol. Ťažko povedať, ako dlho sme takto mlčali, keď sa na nás Matt, ktorému pravdepodobne nedošlo, o čom sme s rozprávali, pozrel s úsmevom na tvári: "Hej panstvo, vystupovať, sme tu."

Trápne ticho nás v momente prešlo a všetci sme sa s nadšením doslova vyvalili z auta. Hneď, čo som vystúpil, objal som sa oboma rukami. Mal som na sebe síce mikinku a moja príšerná postava mala aspoň tú výhodu, že mi bola len málokrát zima, ale tu v horách skutočne mrzlo. Očividne som nebol jediný tohto názoru, Christine a Jacob, hneď čo vystúpili, schmatli svoje batožiny a bežali k dverám budovy, ktorá bola skôr dom, ako starou chatkou. 

"Rýchlo, otvor tie dvere, lebo zamrznem," zafňukala Christine, dýchajúc si na ruky v pletených ružových rukaviciach. 

"Musím, nájsť kľúče počkaj," zamrmlal Jacob, rýchle sa prehrabávajúc vo svojom ruksaku. 

"Snáď si ich nezabudol. To by sme boli v riadnom kely," zasmial sa nervózne Trace, sediaci na vrchu svojho čierneho kufra s mačacími labkami. Stále viac a viac som mal pocit, že on a Christine majú až príliš podobný štýl. 

Podišiel som k autu a vybral z neho môj veľký kufor na kolieskach. Matt, ktorý už mal svoj obrý ruksak na chrbte, si ma prezrel: "Zvládaš? Nemám ti ten kufor zobrať?" 

"Tých pár metrov prežijem," usmial som sa a chytil som rúčku pevnejšie.

"Ha, tu sú!" vykríkol víťazoslávne Jacob a zaštrngotal zväzkom kľúčov vo vzduchu. Hneď čo odomkol dvere, sa všetci traja rozbehli s drkotajúcimi zubami dnu. Ja a Matt sme aj tak zostali bez pohnutia stáť vonku. Matt sa na mňa pozrel s obavou v očiach: "Luno? Si v pohode?"

Opätoval som mu pohľad a na moment som zaváhal. Nakoniec som vystrúhal falošný úsmev a s čo najšťastnejším hlasom som povedal: "Samozrejme."

Matt sa usmial: "To som rád."

Naklonil sa ku mne, jemne ma pobozkal a potom sa pokojným krokom vybral ku dverám od chaty. Potichu som si povzdychol a vykročil som za  ním.