Matt

"No tak to veru nie!" vykríkol Trace, "On, že je najlepší? Veď vyzerá, ako päťročné decko a jednoznačne spieva horšie."

"Spieva skvele!" vykríkla Christine, "To, že má málo vlastných singlov, nie je jeho chyba! A je jednoznačne najkrajší!"

"Blbosť," ozval sa Trace, "Počúvam ich už štyri roky, presne viem, na čom ktorý z nich je."

"Ha! Ja ich počúvam už päť rokov!" vykríkla Christine a  nadšene poskočila tak silno, až kopla do miesta šoféra pred sebou, kde som sedel ja.

Zovrel som silnejšie volant v mojich rukách snažiac sa ich ignorovať. Už tak bolo to šoférovanie dosť náročné. Nie že by som nevedel šoférovať, vodičák som mal už takmer rok, ale väčšinou som chodieval len na krátke vzdialenosti s dospelými po mojom boku. Šoférovať na chatu s autom plnom rozbláznených teenagerov bolo dosť náročné.

Vianočné prázdniny sa preklopili do druhej polovice a my sme napriek niekoľkým komplikáciám zrealizovali Jacobov a Christinin plán ísť na chatu. A keďže mi rodičia dovolili zobrať staré auto po starých rodičoch, ktoré je dosť objemné, prizvali sme k našej štvorici aj Tracea, ktorý s nápadom nadšene súhlasil. A tak sme teraz frčali po diaľnici do hôr na chatu, pričom šoférovanie zostalo samozrejme na jediného s vodičákom, inak povedané, na mne.

Pôvodne som nechal rádio pre istotu vypnuté, aby som sa mohol sústrediť na cestu, no po čase som usúdil, že počúvanie rádia bude bezpečnejšie, ako počúvanie tých dvoch hádajúcich sa deciek vzadu.

Končekmi prstov som chytil koliesko a párkrát nim pokrútil v snahe nájsť stanicu, ktorej signál bude dosahovať aj do takého zapadákova, cez ktorý sme išli. Mal som šťastie. Narazil som na dobrú stanicu, ktorá síce mierne chrčala ale hrala. A práve šla pesnička, ktorá sa perfektne hodila na situáciu. Shotgun.

"I will be riding shotgun underneath the hot sun, feeling like someone," zvesela som si začal pospevovať, klopkajúc prstami o volant starého auta.

"If you need me, you know were I will be," zaspieval som naraz so spevákom asi najromantickejšiu vetu z pesničky a akoby som chcel slová piesne odkázať niekomu, komu jednoznačne patria, pozrel som sa vedľa seba na miesto spolujazdca, kde sedel Luno. Na moje prekvapenie mi Luno pohľad ani úsmev neopätoval, len sa so smutným výrazom na tvári díval do dola, tak ako po väčšinu cesty.

"No tak zlatíčko, viem, že môj spev je príšerný, ale nemusíš sa tváriť tak nešťastne," povedal som  s miernym úsmevom, i keď som si pri tom musel nervózne zahryznúť do pery.

"Vieš, že o to nejde," odpovedal mi Luno stále sa dívajúc do zeme.

"Tak mi povedz o čo ide," vyzval som ho i keď som všetkými bunkami na tele tušil, aká bude odpoveď.

Luno si nešťastne povzdychol, zdvihol hlavu do hora a až plačlivým hlasom odpovedal: "Lebo všetko je nanič. Stále nemám žiaden šport, moji rodičia stále nechápu moje zdravotné problémy, dietovať mi nejde a..."

"Ale psychologička povedala, že robíš pokroky, nie náhodou?" opýtal som sa, pričom som sa opatrne preradil do vedľajšieho pruhu.

Luno pokrčil plecami: "A mení to snáď niečo? Aj keby som sa úplne zbavil záchvatového prejedania, stále budem mať problémy so srdcom a budem vyzerať ako odporný sud..."

Chcel som mu na to povedať niečo podporujúce a upokojujúce, keď sa zo zadu ozval vysoký piskot a hneď na to Christinin hlas: "Aaaa! Prestaň ma štípať Trace! Ja nemôžem za to, že mám pravdu! Toto si odskáčeš!"

Ozval sa buchot, jasne naznačujúci, že ružová špička Christininej topánky narazila do niekoho nohy. Miesto Tracea ale vykríkol Jacob, sediaci na strednom sedadle: "Au! Čo to do kelu robíte, to bola moja píšťala."

Rýchle som otočil volantom a zastavil na pumpe pri diaľnici. Otočil som sa a pohľadom vážnejším ako ten najprísnejší učiteľ, som sa pozrel na všetkých v aute: "Tak a dosť! Stačilo by!"

"Po prvé," vykríkol som a pozrel som sa na Luna, ktorý na mňa vydesene zíral svojimi veľkými kryštálovými očami, "si úžasný, nádherný, zlatý chlapec Luno a ja ťa nadovšetko milujem. Teraz ideme na chatu, kde sa budeme baviť a ty nebudeš depresívny."

"Ale," začal Luno, no ja som ho ignoroval a otočil som sa miesto toho na troch pasažierov vzadu, ktorí sa tvárili minimálne rovnako vystrašene ako Luno.

"Vy dvaja," začal som a ukázal som rukou na Tracea a Christine, "je mi úplne ukradnuté, či je z nejakej vašej One direction, či čo to je, najlepší Harry, alebo Nail a vám by to malo byť tiež jedno, sakra."

Nakoniec som sa pozrel na Jacoba: "A ty!"

"Čo so mnou?" opýtal sa ma Jacob, pritisnutý chrbtom k sedadlu.

Chvíľu som váhal a uvažoval, no napokon som si vydýchol a pokojným hlasom povedal: "Ty si dobrý, na, tu máš keksík."

Z tašky s jedlom som vybral rozmrvenú müsli tyčinku a podal som ju prekvapenému chlapcovi.

Oprel som sa späť o sedadlo, stlačil som spojku, zaradil rýchlosť a vyrazil som ďalej. Od začiatku som vedel, že som zo skupinky najstarší, no nečakal som, že im tým pádom budem musieť nahrádzať rodičov. Našťastie moja chvíľková scéna pomohla a po zvyšok cesty neboli v aute žiadne hádky, dokonca aj Luno trochu ožil a pridal sa do konverzácie vzadu. Spokojne som sa usmial a ďalej si pospevoval pesničky, ktoré hrali v rádiu.

Ani nie za hodinu sme zišli z diaľnice a po ďalšej asi polhodine blúdenia cez dedinky ženský sekavý hlas zo starej navigácie prilepenej na prednom skle víťazoslávne oznámil: "Nyní ste v cíli. Cíl se nacházi vlevo."

Vypol som motor a usmial som sa na kamarátov v aute: "Tak vážení, sme na mieste."