Luno

Smutne som sa díval na obrazovku mobilu, pričom ma pri pohľade na tú svietiacu plochu trápili až dve veci. Nápis offline pri Mattovom mene a nápis online pri Christininom. Nerozumel  som, ako môže Mattová rodina večerať už takto skoro. My sme  vždy večerali tak najskôr o ôsmej. No chápal som to. Ak majú takéto zvyky, musím to tolerovať. Aj tak, posledné, čo mi napísal bolo: „Milujem ťa," z čoho sálalo príjemnejšie teplo, ako z vanilkovej sviečky, ktorú moja mama položila na stôl v mojej izbe  v to ráno.  Očividne netolerovala moje rozhodnutie, že jediný spôsob, ako môže tá príšerná vianočná výzdoba zasahovať do mojej izby, je ružový huňatý sob, ktorého som dostal už pred niekoľkými rokmi od Christine.

Christine...

Už opäť som sa pozrel na obrazovku mobilu, kde pri jej profilovej fotke stále svietila tá otravná zelená bodka. Asi prvýkrát, odkedy sme si obaja stiahli Messenger, bola online a neodpisovala mi na správy.

Znova som klikol na našu konverzáciu a poslal som jej emoji srdiečka. A stále nič. Bola proste online  a neodpisovala mi.

Začal som  mierne panikáriť. Čo ak jej niekto ukradol mobil? Čo ak je... čo ak je v nebezpečenstve?

Táto hlúpa paranoia mi v momente zaplavila celé telo. Vedel som, že je neopodstatnená, nebol dôvod, prečo by Christine mala byť na Štedrý večer niekde inde ako doma, niekde, kde by mohla byť v nebezpečenstve, no ak sa človek raz niečoho bojí, logika mu to nijak nevyvráti. Musel som sa uistiť, že je v poriadku.

Odblokoval som si mobil, ktorého obrazovka mi medzi tým zhasla, no miesto toho, aby som stlačil poslanie správy, stlačil som ikonku volania. Celý nervózny som si priložil mobil k uchu, z ktorého sa ozval hlas cudzej ženy: „Číslo, ktoré voláte je momentálne obsadené. Zavolajte neskôr prosím, alebo počkajte na linke."

Chvíľu som len nemo zízal do steny, kým som položil mobil. Bol som ešte viac zmätený, ako pred tým.

S kým tak mohla Christine volať? Áno... sú Vianoce... mohol jej volať ktokoľvek blízky, ale potom by nebola naraz online na messengeri... toto znamenalo len jedno... volala s niekym cez videohovor na messengeri... ale s kým? S nikým iným okrem mňa si nebola tak blízka, že by s ním volala cez videohovor a hlavne nie tak dlho.

Mobil mi zacinkal a ja som po ňom chmatol, akoby na tej hlúpej správe závisel celý môj život. Moje nadšenie však v momente opadlo. Stála tam len jedna jediná veta a aj tá veľmi stručná a k tomu bez smajlíka. Prepáč nemôžem, s niekym volám.

Wow, Sherlock, na to by som neprišiel. Zamrmlal som si popod nos a hodil som mobil na zem. Ľahol som si naspäť na posteľ. Nevedel som, čo mám robiť. Príšerne som sa nudil, ale vedel som, že za žiadnu cenu nemôžem ísť dole za rodičmi. Od incidentu, ktorý ma dostal do nemocnice, sa chovali príšerne.

Po prvé, vkuse mi hovorili, že mám oddychovať a ležať. Okay... to chápem.. predsa, len pred pár dňami som sa vrátil z nemocnice, asi by som sa skutočne nemal nijak namáhať. Čo ma však hnevalo omnoho viacej, bolo to, že neverili doktorom... aleže vôbec...

Každý jeden deň do mňa pchali nezdravé veci. Bolo jedno ako veľmi som sa im snažil vysvetliť, že práve nezdravé jedlo, mi zhoršilo moje problémy, neverili tomu. Vkuse sa oháňali tými istými otrepanými výhovorkami. "Ak je to pravda, ako to že nám sa nič nestalo? Veď jeme to isté ako ty! A k tomu, my ťa poznáme viac ako nejakí doktori."

A najhoršie na tom bolo to, že ja som sa takmer vždy napokon vzdal. Nieže by som im veril, ale keď mi pred nosom stále mávali tými istými lahôdkami, nevedel som odolať. Mal som pocit, akoby som bol silný fajčiar, ktorý sa snaží prestať kvôli svojmu zdraviu, ale jeho rodina mu doslova zapaľuje cigarety v ústach.

Opäť som uhol pohľadom na misu koláčov v strede môjho pracovného stola. Mama mi ju tam položila v čase obeda, ignorujúc, ako každý rok, pravidlo nejesť až do večere. Ovládal som sa najviac ako so vedel, no predsa z koláčikov zopár ubudlo.

Postavil som sa z postele a opäť som prešiel k tanieru. Natiahol som k nemu ruku. V momente ako sa bruško môjho ukazováka dotklo jemnej polevy, som ruku stiahol a vybehol von z izby. Nevedel som ani kam idem, no musel som z tej izby von. Preč od mobilu s Christine, ktorá ma ignoruje, preč od taniera s koláčikmi.

Pozrel som sa oproti sebe na ružové dvere, na ktorých sa ligotala ceduľka: "Tu býva princezná."

Bez váhania som vošiel dnu. V sekunde ma ovalila omamná vôňa ihličia. Tifanie bola oproti mne presný opak, čo sa týka lásky k vianočnej výzdobe. Po celej izbe mala rozložené pestrofarebné vianočné svetielka, na všetko, čo nejakým spôsobom vytŕčalo mala zavesenú vianočnú ozdobu, všetko čo mohla obsýpala trblietkami, z malého rádia jej hrali koledy a na stole mala položených niekoľko vonných tyčiniek. Sama ona vyzerala ako vystrihnutá z reklamy. Bola oblečená do ružovučkých šiat a tancovala v strede izby na koledy.

V momente, ako som však vstúpil do izby, prestala tancovať a pozrela na mňa nahnevaným pohľadom: "Nevieš klopať?!"

Mal som čo robiť, aby som sa na mieste nerozosmial. Keď sa na mňa zamračila tou svojou maličkou tváričkou celou obsypanou trblietakmi, vyzerala neuveriteľne roztomilo.

"Prepáč," ospravedlnil som sa jej a sadol som si na veľký tulivak s opičím vzorom, "zabudol som, že pred tým, ako vstúpi princ do princezninej komnaty, musí zaklopať."

"Presne tak!" Odvetila Tiffanie s nosom do hora, no v sekunde sa rozosmiala a sadla mi do lona.

"Prečo vlastne nepomáhaš dole rodičom s prípravami?" Opýtal som sa jej.

"Chcela som," odpovedala rýchle Tiffie neprestávajúc mávať vo vzduchu svojimi malými chudučkými nožičkami, "ale... rozbila som vázu... a nechtiac som rozkopala to čo mama pozmetala... tak... ma poslali hore.."

Musel som sa pousmiať. Upratovať s týmto hyperaktívnym deckom musí byť skutočne náročné.

"Prečo ty nie si dole a nepomáhaš rodičom?" Opýtala sa ma Tiffie a pozrela sa na mňa tými svojimi nezameniteľnými lesklými modrými očami.

"Chcel som," začal vetu rovnako, ako ona, "ale stále ešte nie som úplne zdravý, mal by som ležať, veď vieš..."

"To kvôli tomu, čo sa ti stalo so srdiečkom?" Opýtala sa ma Tiffie.

Prikývol som. Tiffie, usadená na mojich nohách sa jemne posunula a priložila si uchu k mojej hrudi: "Podľa mňa bije úplne normálne. Buch buch... buch buch..."

Musel som sa usmiať. Nerozumela tomu. Nemohla tomu rozumieť. A možno som bol za to rád. Pretože, aj keď sa moji rodičia vzdajú a prestanú mi veriť, aj keď to so mnou Matt a Christine vzdajú a opustia ma, aj keď si ja sám prestanem veriť, ona tu pre mňa bude vždy.

Tak ľudia, je tu ďalšia kapitola a s ňou opäť pár otázok. Ste v láske k vianočnej výzdobe skôr Tiffie, alebo Luno? S kým myslíte, že volá Christine? A tiež panikárite, keď Vám nedopisuje Vaša/Váš bff?

(Btw, neviem, či ste si to všimli, ale okrem Jedinej sladkosti publikujem aj lgbt adventný kalendár menom Odkaz v knihe, takže, ak ste ešte nenakukli, bežte to napraviť :3)