Na sklonku zimy ju prvý krát pobozkal.
Stáli v objatí na zasneženom námestí, jeho ruky spočívali na jej páse a ona sklonila hlavu na jeho hruď, biela para jej vyletela z úst.
"Čo budeme robiť?" opýtala sa.
"O pol hodinu nám ide vlak," odpovedal logicky a ona sa ticho zasmiala.
"Nemyslela som to tak. Čo budeme robiť... ďalej. Veď vieš, že tu nebudem navždy."
Vedel to. Vedel, že bola vtákom v zlatej klietke, ktorej kladka pomaly, ale isto povoľovala. Vedel, že hneď, ako bude môcť, rozprestrie svoje krídla a odletí spoznávať svet a nechá ho tu, pretože on bol len úbohou sliepkou, ktorá síce má krídla, no nikdy nevzlietne.

venované @Antillia