Keď sa v to ráno rozlúčili, držal v hrsti jej sľub, že s ním zájde po obede na kávu.
Jeho cesta vlakom konečne nebola beztvárna a pustá - bola očarujúcou spoločníčkou. Bola jeho presným opakom, neustále nadšene rozprávala, riešila problémy, opisovala všetko čo sa okolo nich mihalo. Niekedy sa zabudol a prestal ju počúvať, jen hľadel na jej pohybujúce sa pery a to, ako rozhadzovala rukami, jej oči žiarili.
Potom sa v duchu karhal za to, že stratil niť, tak sa len hanblivo usmial a ona nepotrebovala viac na to, aby sa opäť rozhovorila.

V ten deň sa stretli v malej kaviarničke na rohu dvoch ulíc.
Nepršalo.