Bolo to na začiatku jesene, keď medzi nimi padli prvé slová. Celý týždeň pred tým pršalo, preto mal v ruke veľký čierny dáždnik. Hompáľajúc ho medzi rukami sa náhlil po úzkej, štrkom vysypanej cestičke, keď začul jej kroky a mimovoľne spomalil. Počkal, kým neprišla až ku nemu, jemne sa na ňu usmial a ďalej už pokračovali spolu. V rannej tme ani dobre nevidel jej tvár.
"Prečo máte dáždnik?" opýtala sa.
Nerozumel.
"Predsa bude pršať."
S úsmevom pokrútila hlavou.
"Je jasno a teplo. Dnes pršať nebude."
A mala pravdu.