Celý týždeň pršalo. Aj týždeň pred tým. Preto si vzal dáždnik, keď mieril na stanicu. Chodil tak už pätnásty rok, ak počítal aj strednú školu.
Kráčal po ceste a hompáľal ním zo strany na stranu, keď za sebou začul kroky.
Spomalil, otočiac sa.
Nemenila sa. Aj po štyroch rokoch bola stále rovnako krásna.
Kráčala k nemu, bez dáždnika. Nikdy ho nenosila.
Sledoval ju, jej opatrné kroky, neistý pohľad v očiach.
Pustil dáždnik na zem, keď ku nemu pristúpila.
"Je jasno a teplo," zašepkala, keď sa ich pery po takej dlhej dobe opäť stretli.
"Dnes pršať nebude."

***

*opráši si ruky po dobre vykonanej práci a ide vysvetliť nevysvetlené*

Príbeh vznikol náhodou, na podnet terajšieho jesenného počasia. Ráno je tma a preto keď kráčam na vlak, moja myseľ vytvára kratučké príbehy vhodné do toho prostredia. Hlavnými postavami, ako ste na to iste prišli, sú dvaja študenti vysokej školy. Dúfala som, že je to jasné, no ak nie, vysvetlila som to. Dúfam, že sa príbeh páčil a snáď sa uvidíme opäť pri ďalšom.

Vera