Prajem príjemné čítanie

Stála som v telocvični a počúvala príhovor riaditeľky školy pri otváraní nového roka.
,,A preto prosím potlesk pre našich maturantov." Doľahol ku mne hlas riaditeľky a všetci upreli pohľad na nás, maturantov. Tlieskali nám, pískali. Ani jedno sa ma netýkalo, aspoň nie osobne. Väčšinu z tých ľudí som nepoznala a oni nepoznali mňa, bola som pre nich ako vzduch. Možno ešte horšie ako vzduch. Ten sa dal aspoň vnímať a ľudia vedeli o jeho existencii. O tej mojej vedela jedine moja rodina do ktorej spadala mama, sestra a brat. Dobre, mohla som tam zaradiť aj pár učiteľov z pedagogického zboru.
Odobrali sme sa do tried, kde prebehli pokyny na nasledujúci deň. Bol to môj posledný rok, ktorý bol vyčerpávajúci a namáhavý. Nedesilo ma samotné učenie, ale stužková, dozvuky, fotenie na oznamká a veci týkajúce sa maturitného života. A keď som si uvedomila skúšanie šiat, topánok, doplnkov, účes a mejkap, tak ma opustila celá eufória. A komu som sa mala páčiť? Mojej mame alebo môjmu imaginárnemu priateľovi? Zmierenie Číny a Spojených štátov amerických malo väčšiu šancu, ako to, že by som si našla chlapca. Zistila som, že osud rád miešal karty.

Spolužiačky už viac ako pol dňa stráveného v škole riešili, aké šaty si oblečú na stužkovú. Bolela ma z nich hlava, dokonca ani slúchadlá na ušiach mi nepomáhali a napriek tomu som vnímala ich slová a smiech. Do novembra zostávalo ešte veľa času. Ak sa o dvoch mesiacoch dalo hovoriť ako o dlhej dobe. ,,Môžete sklapnúť?" pohoršene som na nich s otázkou skríkla. Tak veľmi ma otravovali. Nahnevalo ich to, lebo málokto im bol schopný oponovať. Nerozumela som sama sebe, kde sa vo mne vzala odvaha.
,,Buď ticho, nikto na teba nie je zvedavý," odpovedala Lucia a jej štyri prívesky sa mračili. Pripomínali mi tie malé hračky, zvieratká Littles petshop. Asi pozerali priveľa amerických filmov z prostredia strednej školy a rozhodli sa inšpirovať.
,,Lebo na teba áno." Chcela som ukončiť celý výstup, ale to by nebola ona, keby si do mňa nerýpla. I s odstupom času som si nezvykla na jej výstupky a neustále urážky. Otvorila ústa a opäť raz vypustila niečo tak „múdre". ,,Ja nemôžem za to, že nikto s tebou nechce ísť na stužkovú. Hmm, asi bude pre teba ťažké pozerať sa na to, ako my ostatné partnera máme a ty nie. Ale neboj, aspoň si zatancuješ profesorský tanec." Bola som taká nahnevaná, chcela som odvrknúť a brániť sa, ale v tom šoku som nebola schopná. Zazvonilo na hodinu a zrazu z nej bol iný človek. Ona bola vždy tým chameleónom v triede. Menila sa zo sekundy na sekundy a nezáležalo na tom či pri chlapcoch, dievčatách, alebo učiteľoch. Celý deň ma mrzeli jej slová. Uvažovala som nad tým z každej strany. Neostávalo mi nič iné, len ísť bez partnera. Môj brat by sa neobetoval a miesto seba by mi dohodil nejakého jeho úchylného kamaráta. Na jeho obranu bolo nutné uznať, že jeho kamaráti boli ozaj výstavné kúsky. Spomenula som ho a prišla mi od neho správa.

vecer hokej, nezabudni!

Hodiny sa vliekli. Skoro som zmeškala autobus domov, lebo nás celú triedu nechali po škole, zbytočne som hromžila a ešte viac si skazila náladu.

Pred vchodom do bytu sa ozývala hlasná hudba, rap, plná nadávok. ,,Sandra!" skríkla som do celého bytu, aby som prehučala tie neidentifikovateľné zvuky definujúce hudbu. Tá ešte viac vzrástla.
Namosúrene, držiac ruky v bok som napochodovala do izby. Sandra bola rozvalená na mojej posteli oblečená v mojich šatách. Odpojila som reproduktory z elektriny a tým najškaredším pohľadom pozrela na svoju sestru. Označenie sestra by sa kľudne dalo prirovnať k satanovi.

,,Čo robíš?" spýtala sa tak afektovane, že keby nebola moja pokrvná príbuzná aj by som jej ublížila.
,,Si normálna? Celá bytovka počuje tvoje trápne hranie sa na dídžeja...A vypadni z mojej postele!" Neochotne sa postavila a prešla tých pár centimetrov na tú svoju. ,,A ešte tie šaty dole!" Niekoľkokrát som jej zakázala nosiť moje oblečenie, ale ako vždy to porušila.
,,Tie si nedám dole. Idem von a vyzerám v nich pekne. Tebe sa nehodia." Len som ostala stáť, opäť bez slov, rozmýšľajúc, kde sa zobrala toľká drzosť v mojej sedemnásť ročnej sestre. ,,A mama ti odkazuje, že máš niečo navariť," prehodila radostne a povýšenecky no a spolu s kozmetickou taštičkou sa pobrala do kúpeľne.
Mama vždy také veci nechávala na mojej hlave. Niekedy ma to naozaj hnevalo, pretože Sandra nemusela mať žiadnu zodpovednosť. Len sa kade tade flákala, striedala chalanov ako nohavičky a doma vôbec nepomáhala. Jej jediná domáca činnosť bola púšťanie hudby, ktorá aj tak stála za päť centov a i pouličný hudobník by upútal viac.
Spravila som ľahké cestoviny, trochu upratala, učila sa a večer po mňa prišiel môj brat Lukáš. Začula som trúbenie, čo bol signál, že som mala ísť dole. Vo výťahu som si ešte stihla vlasy zapliesť do vrkoču. ,,Kde je Sandra?" opýtal sa, keď som nastúpila do auta. Od jeho odsťahovania mama stratila nad tou malou opicou úplne kontrolu a on nemal náladu byť policajtom či dozerať na ňu.
,,Fláka sa, ako vždy." Len pokrútil hlavou a odišli sme k zimnému štadiónu. Bolo tam veľa ľudí, pretože bol prvý zápas sezóny. Lístky sme už našťastie mali, tak sme sa čo najrýchlejšie preryli dovnútra. Tam bolo príjemne teplo, takže som sa tešila, že nebudem mrznúť v tričku a šortkách. Vyzeralo to na vypredaný zápas. Nemýlila som sa. Na ľade sa pripravovali naši hokejisti. Štadiónom sa už ozývala hudbu a veľmi som sa tešila. Milovala som hokej a vždy som sa radovala, keď hrali naši doma, pretože cestovať do Ruska by sa mi naozaj nechcelo. Nebolo nutné vysvetľovať, že ruská kontinentálna liga bola niekoľkonásobne lepšia ako slovenská extraliga.

Všetci pokrikovali a fandili. Tá atmosféra bola neopísateľná. Na konci tretej tretiny bol stav 2:2. Vyzeralo to na predĺženie, ktoré aj nakoniec bolo. Avšak ani za tých päť minút sa nerozhodlo a boli na rade samostatné nájazdy. Z ruských hráčov boli vybraní takí, ktorých som nepoznala. Jediného ich hráča som poznala Ovechkina, no ten hral v NHL. Od nás boli vybraní mladí hráči. Na strieľania sme napokon vyhrali a hviezdou zápasu sa stal nejaký Denis Lánsky. Brat ho celou cestou v aute ospevoval, označil ho za mladú slovenskú hviezdu. Ja som nemala páru o koho išlo.
Večer, keď som ležala v posteli, nachystaná, že idem spať som si ešte otvorila na mobile google prehliadač a rozhodla sa zistiť, kto bol ten Denis. Nabehlo mi hneď niekoľko odkazov a fotiek. Všade bol označovaný ako za objav ligy, že minulú sezónu hral ešte za mladú dvadsiatku, dokonca sa mu podarilo dostať sa do reprezentácie. Hral na pravom krídle. Pozrela som si jeho osobné referencie a meral skoro meter deväťdesiat. Ako to, že som si ho nevšimla už aj po minulé sezóny a nezachytila ho v športových novinách?
Vedela som, že to bude môj ďalší dôvod chodenia na hokej. A nielen ten.