,, Alex? " ozval sa tvoj hlas v mojom mobile. Nedokážem uveriť, že si mi zavolala.

,,Meg ? " vzdychol som tvoje meno. Nezmohol som sa na viac.

,, Už sa nevrátim, spravila som niečo strašné. Bojím sa hovoriť, ale ty to odo mňa očakávaš. Pokašľala som to. " počul som v tvojom hlase, že potláčaš slzy.
Ale ty si pokračovala: ,, Studený dážď mi ťa vymýva z vlasov aj z mysle. Dohliadni prosím na svet. Za chvíľu budem niekoľko tisíc stôp nad zemou, nad tebou. Budem doma, v oblakoch. Budem doma medzi hviezdami, tíčiacimi sa vysoko nad tebou. " posledné slová si zašepkala a slzám dala voľnú cestu. A hneď si hovor zrušila.

,, Meg..." na nič viac som sa nezmohol. Stále dookola som opakoval tvoje meno.
,,Nie..." povedal som pomedzi vzlyky.

,, Meg, nie !" zakričal som s tvárou zaliatou slzami.

Už sa nikdy nevrátiš....