Malé prúdy priezračnej vody stekali po listoch košatého gaštanu, pod ktorým na bielej ošúchanej lavičke sedela so svojou kabelkou pri sebe mladá brunetka s dlhými vlnitými vlasmi v gumičke a v čiernom kabáte. Jesenný chlad ju štípal na jej svetlohnedej pokožke ako stovky miniatúrnych ihličiek.

Čert ber toto počasie, hromžila Keahi v mysli.

Ak by nebola na verejnosti, kde by mohol zavítať človek neznalý mágie, dokázala by si hravo poradiť s ťažkými prúdmi kvapiek. Nepriaznivá klíma však bola najmenšou z jej starostí a trápení. Do očí sa jej natlačili slzy, pokúšajúc sa preniknúť von a vyplaviť všetok zármutok z tela.

Iris, Iris, Iris, zvonilo jej v hlave meno ako kostolné zvony.

Keď sa dozvedela o smrti svojej drahej kamarátky, akoby jej vtedy roztrhlo srdce na tisíce kúsočkov. Svet zosivel a stratil všetku farbu, ktorá mu predtým dodávala život. Už niekoľko večerov sa nezmohla zaspať, lebo vždy, keď zavrela oči, videla pred sebou Irisinu tmavohnedú tvár, jej dlhé husté kučery, zelenkavé oči ako jarná lúka a láskavý úsmev, ktorý sa jej črtal na plných perách, aj keď sa radovala z najmenších maličkostí. Po líci sa jej skotúľala ako dažďová kvapka slzička, hrejúc ju na studených lícach.

Kde je dopekla Malcolm? Už tu mal dávno byť, nespokojne sa obzerala navôkol ľudoprázdneho cintorína.

Keahi by sa išla zblázniť, keby má byť niekde neskoro ako Malcolm, ktorého by ani armáda budíkov nepresvedčila vstať načas z jeho milovanej postele. Jej netrpezlivý pohľad zblúdil na elegantné hodinky na ľavej ruke, ktoré zreteľne ukazovali pätnásť minút po deviatej. Kiežby len existovalo kúzlo, ktorým by vedela toho lenivca presvedčiť prísť niekam včas. Zrazu sa pri nej ozvalo hlasité cinknutie. S povzdychnutím sa načiahla do kabelky a vytiahla svoj mobil, ktorý ju upozorňoval na novú správu.

*Prepáč Kei budem meškať, nejaký idiot mal nehodu a v autobuse tu trčím už desať minút v zápche...*

Toto jej zdvihlo žlč natoľko, že mala sto chutí otrieskať ten sprostý šrot o zem a nechať ho zhorieť v pekelnom ohni. Čo by však tým vyriešila? Nič. A tak mobil neskončil s popraskanou pavučinou skla namiesto riadneho displeja a mohol si ďalej hovieť vo vnútri kabelky. Následne sa postavila z lavičky, zdrapila rúčku kabelky a poobzerala sa po okolí. Tmavými očami prechádzala ako jastrab každý kútik cintorína, na ktorý dovidela. 

Keď usúdila, že nikde nikoho niet, privrela viečka a načiahla sa dovnútra po zväzok mystickej energie, ktorá v nej doteraz bdela. Mysľou vytiahla von jemné neviditeľné vlákenká a ponad hlavou z nich vytvorila široký kruhovitý štít. Prvýkrát jej čosi takéto ukázala ešte pár rokov dozadu Iris, ktorá sa dokázala pohrávať s navonok neznámou silou, akokoľvek si zaumienila. Žiaľ, život jej to nezachránilo, keď na ňu v tú osudnú noc spadlo lešenie a poslalo ju na onen svet.

Mala som ísť ju odprevadiť, prečo som ju nechala ísť samu, mohla som ju zachrániť, nemuselo to takto skončiť, dunel jej v hlave obviňujúci hlas.

Nanešťastie, ani štít nedokázal uchrániť Keahiine uhľovočierne mokasíny, ktoré do nitky premokli. Nohami jej horel ľadový chlad, ktorý prenikal až do morku kostí. Na chodníčku, po ktorom si vykračovala, sa stihli vytvoriť maličké mláčky, ktoré sa spájali do väčších. Jedným švihom prsta rozostúpila chodníkové jazierka od svojich chodidiel a zliala ich späť do vodou presýtenej zeme. Keahi blúdila pohľadom po bludisku náhrobkov rôznych ľudí, hľadajúc meno kamarátky, avšak jej hľadanie bolo márnejšie a márnejšie. Po Iris Johnsonovej sa akoby zľahla zem. Vo vnútri už začala pociťovať, ako jej pohár trpezlivosti pretekal a pomaličky, ale isto sýtil plamene hnevu.

Bezradne sa začala obzerať na všetky smery, zúfalstvo a hnev víťazili nad ňou. Vtom jej na čelo dopadla studená kvapôčka, ktorá ju vytrhla zo sveta surových citov a vrátila do reality. Svet okolo nej bol konečne zreteľnejší, akoby z neho konečne spadol oslepujúci opar. Keahi so sústredením pozorne skúmala každý jeden náhrobok, na ktorý naďabila. Prešla už snáď aj štyri dlhé rady plné hrobov, dokým nenarazila konečne na jeden, kde uzrela priezvisko Johnson, ktoré ale patrilo istému mužovi menom Gayle, ktorý umrel pred tromi rokmi. Obďaleč narazila na čerstvý hrob, kde však našla žulový náhrobný kameň s menom Thomas Christopher Johnson. Už-už by odišla, keby jej do oka nepadol veľmi nedávny dátum úmrtia: 9. október 2019.

Vtedy predsa umrela aj Iris, spomenula si.

Na náhrobku bola stará fotka usmievajúceho sa černošského mladíka. Zvedavosť ju popchla bližšie, sklonila sa, zahľadela sa a všimla si, že chlapec mal pekné zelenkavé oči, podobne ako Iris. Odrazu na ňu doľahlo to kruté zistenie a od šoku prudko vydýchla.

„Iris!" zhíkla a zakryla si otvorené ústa rukou.

Vesmír sa obrátil naruby, Keahi takmer stratila rovnováhu. Práve jej došlo, prečo Irisina rodina nepozvala nikoho z ich na pohreb.

Ako len mohli...?!, zúrivosť bublala v Keahiinej duši, rútiac sa k povrchu.

Náhle vystrela nad seba ruku, priťahujúc padajúcu vodu ako magnet. Kvapky veselo tancovali okolo končekov prstov, spájajúc sa do impozantného klbka pulzujúcich vodných hadov, ktorými doslova pretekali prúdy srdnej sily. So slzami a plameňmi pekelnými v očiach sa poslednýkrát pozrela na fotku, premýšľajúc.

Naozaj ti to stojí za to? Takto znesvätiť miesto jej posledného odpočinku?, spytovalo ju svedomie.

Jej rodina ublížila jej pamiatke, musím to napraviť!, oponovalo si svedomie.

Už je aj tak po smrti, nič tým nezískaš, keď jej zničíš hrob, odíď.

Nie, nemôžem!

Môžeš! Musíš!

Nie! Nie! Nie!

Už to viac nedokázala vydržať. Túžba bola až príliš silná na to, aby jej dokázala odolať. Teda, to si aspoň myslela. Búrlivé myšlienky sa zrazu upokojili a ustálili ako hladina pokojného mora a vtedy si až uvedomila, čo chcela vykonať. Pohliadla k oblohe na zlobnú masu tekutiny, ktorú rázom premenila na umiernenejší kvapalný disk. Následne švihla z celej sily dlaňou smerom k náhrobku, riadiac pohyb vody s nevídanou precíznosťou. Kotúč sa zaboril do povrchu kameňa, prenikal každou prasklinou a pórom, až dokým sa neuvoľnil horný kus náhrobku, na ktorom bilo do očí meno Thomas Christopher.

Rez bol tak perfektný, že na vrchu nenašla ani len najmenšiu nerovnosť. Až o moment neskôr si Keahi uvedomila, koľko sily na to vynaložila. Udychčaná ustúpila dozadu na chodník, túžiac si sadnúť a nachvíľu vydýchnuť. Za sebou uvidela lavičku, na ktorú sa usadila. Hrudník sa jej dvíhal ako besný a vrelý dych tvoril kúdolčeky pary. Na pokožke cítila vlhký dotyk látky – musela sa asi riadne obliať. 

Až teraz si všimla, že kabelku ponechala pred sebou. Precitla a poháňaná stresom k nej pribehla, prezerajúc každý jeden záhyb a zákutie vo vnútri. Vybrala z nej plastové vrecko s cibuľkami kosatcov, ktoré jej pripomenuli, ako sa Iris vždy rada zvŕtala v záhrade. Jej nádherné fialové kosatce zakvitli každú jar do krásy a pyšne ukazovali svoje indigové, tmavomodré a purpurové kvety všade navôkol.

Z kabelky vybrala čistú malú lopatku a pustila sa do práce. Lopatka sa zabárala do mokrých hrúd hliny a prerývala si cestu miestom, kde ešte pred chvíľou rástol sýtozelený trávnik. Hľuzy starostlivo uložila vo vykopanej jame vedľa seba a zahrabala vrstvou hliny. Špinavé ruky od hliny Keahi príliš netrápili, voda jej drobučké čiastočky zmyla na povel. S čistou dlaňou siahla do útrob kabelky a vybrala z nej zarámovanú fotku, na ktorej bola vo vrúcnom Irisinom náručí. Za fotku vložila ešte doma krátky tenučký list, v ktorom vyjadrovala úprimnú sústrasť jej rodine a blízkym. 

Keď uzrela Irisinu tvár, pousmiala sa a rozplakala. Smútok sa vyplavoval z nej von, prerážajúc si cestu ako horská bystrina tečúca do údolia. Fotku v ráme položila vzlykajúc priamo pod náhrobný kameň. Vreckovkou si utrela vlhkú tvár a venovala náhrobku posledný pohľad. Starej fotky na náhrobku sa mágia nedotkla a ostala v neporušenom stave pod priezviskom Johnson tak ako predtým, zatiaľ čo pod ňou ležala tá druhá zarámovaná. Potom Keahi odišla smerom k bráne tejto oázy spomienok a pokoja a popri utíchajúcich vzlykoch sa pousmiala. Síce jej srdce stále zmáhal žiaľ, na duši však uzrela drobné svetielko, ktoré ju napájalo prvými dúškami nádeje.