„Na našej škole je okolo šestopaťdesiat študentov. Z toho štyristo dievčat. Hm, plus – mínus. Tak si prestaň láskavo vymýšľať." oborila som sa na Rebeku niektorý deň. Vraj počula sa štvrtákov, ktorí sú tu na päťročke, rozprávať, že Patrik hľadá jednu neznámu. Nachvál som jej na mobile vyhľadala školsku stránku a ukázala, koľko Patrikov je na tejto škole. Osem.

Rebeka len prevrátila očami: „Hlavne sa netvár, že ti to nelichotí."

Sklopila som pohľad na svoju desiatu: „Možno áno."

Vyprskla: „Možno?"

„Môže mi byť jedno, akým spôsobom si chlapec rieši svoje komplexy." to zas taká pravda nebola. Nevravela som jej totižto pravdu. Pretože ani náhodou som jej nespomenula, že som sa s ním vtedy v autobude držala za ruku. A že každé ráno na sebe cítim jeho pohľad. Čaká kým sa otočím. Ale ja to nespravím. Radšej kreslím. Žeby zo strachu? Vnukla sa mi myšlienka. Jemne som sa zamračila. Možno... možno to mohla byť sčasti pravda. Hoci je Rebeka moja najlepšia kamarátka a veľmi si ju vážim, i jej občas nejaké veci zatajím. Aj teraz, namiesto toho, čo som povedala, som mala povedať pravdu. Beka, držala som ho v autobuse za ruku. Ako to vzal? Myslíš si, že práve to na neho zapôsobilo? Pretože mnou to ani nehlo.

Rebeka sa vyškierala.

„Čo je?" nadvihla som obočie.

„Čo myslíš, za aký čas ťa nájde?"

„Nemyslím, že by ma to malo zaujímať."

„Mám chuť uzavrieť stávku. A vieš čo to znamená? Že ju aj uzavrieme."

Pokývala som hlavou, aj keď som vedela, že už niet cesty späť.

„Mám iný návrh. Vsaďme sa, či sa s ním dáš dokopy."

„Veľmi hlúpa sázka." pokývala som hlavou.

„Ale platí." povedala vážne a nastavila ruku.

Prijala som ju: „Platí. Už teraz prehrávaš. Môžeš si odložiť nejaké tie drobné, na najbližší výlet."

Samozrejme som nemyslela drobné v pravom slova zmysle. Beka to vedela.

„Ale ak vyhrám, ty si vypočuješ moje ,ja som to vedela' a Patrikovi na rande donesieš bielu ľaliu."

„Bielu ľaliu?" nechápavo som na ňu pozrela. S úškrnom prikývla. Načo som sa to ja dala?