Aj dnes som bola zahĺbená do kresby. Rozklesleným lupeňom tulipána som sa snažila dodať čo najdôverčivejšiu farbu. Ak chodíte dennodenne autobusom ako ja, postupne si zvyknete na každý výtlk. Zdvihla som ruku od papiera práve, keď sme cez jeden prešli. Ja, skicár a ceruzky sme boli nerozlučný tím.

Kto si ku mne prisadol a vytrhol mi slúchadko s uší. Usmiala sa na mňa veselá Rebeka: „To je krásne, nechceš mi to potom podarovať?"

Pousmiala som sa: „Ak o to stojíš."

„Teraz maj ale oči na stopkách, na ďalšej zastávke si nasadne."

Trochu mi myklo kútikmi. Akosi som jej zabudla spomenúť, že som si vlastne ani jeho profil nepozrela. Ale ona mi na neho ochotne ukázala na spomínanej zastávke.

„To je on!" šepla. Sledovala som tmavovlasého chlapca so šiltovkou na hlave, okuliarmi, ktoré mu neskutočne svedčili a celkovo dobrým vkusom, čo sa týkalo oblečenia. Bolo ležérne, no svedčilo mu. Vôbec sa nezdalo, že by venoval svojmu vzhľadu viac času, ako je potrebné. Pousmiala som sa. Podobný typ, ako ja. No vyzeral samozrejme omnoho lepšie.

Kúpil si lístok a otočil sa k nám. Rebeka prudko stiahla ruku a sklopila pohľad. Ja som sa ale akosi pozabudla. Pretože len teraz sa mi naskytol pohľad do jeho tmavých jednoliatych hnedých očí, bez štipky o tón vyššieho farebného prerušenia, orámovaných hustými mihalnicami. Všimol si ma a pousmial sa. Ja ale nie. Teda aspoň dokedy sme si neboli zarovno. No mám pocit, že to už on nemohol vidieť. Opäť som sklopila oči k skicáru.

Nasledujúci deň bolo v autobuse pritesno. Dokonca sa mi ani neušlo miesto. Také už stredy bývajú. Rebeka stála niekde vpredu autobusu, zatiaľ čo ja v prostredku a modlila sa, aby som sa z neho vôbec dokázala dostať von. Takmer sa tu nedalo dýchať, pootvárané okná nepomáhali, len sem naháňali chladnejší jarný vzduch. Zastavili sme na jeho zastávke. Nemala som ho šancu zahliadnuť cez okno. Pevne som sa držala rúčky, lebo ľudia v autobuse sa pohli. Jedni chceli ísť dnu, druhí vyjsť, neberúc ohľad na druhých. Pre seba som zanadávala, keď sa jednému podarilo potknúť sa mi o nohu. Počastovala som ho nepríjemným pohľadom a viac sa natisla na sedadlo, čo sa staršej pani so psom nepáčilo. Ešte k tomu ten pes. Celý čas sa nervózne mrvil a tlmene vyl. Čo som spáchala, keď ma takto trestajú?

Presunula som sa o sedadlo bližšie k východu, keď sa ešte raz rad vedľa mňa pohol. Už som si myslela, že je to schválnosť, keď sa niekoho rameno zaprelo do môjho, no v tom moju ruku uchopila čiasi iná. Pozrela som po ňom. Po Patrikovi. Usmial sa a môj pohľad tiež nezostal chladný. Ruku som mu nepustila.

Prečo?

To fakt neviem.