Ležala som na ležadle v záhrade a užívala si letného slniečka, hoci bol ešte len máj. Typické počasie na tu na juhu. S mierne nadvihnutým obočím som si sledovala upozornenia na Instagrame. Patrik_98 mi lajkol ešte zo dvadsať ďalších príspevkov. Potešilo ma, že sa niekomu ľúbi moja tvorba. Občas pridám svoju foto, tak ako včera, no zväčša fotím veci, ktoré ma bavia a vystihujú – prírodu, kde sa cítim príjemne, knihy, kde sa vždy rada stratím, západy slnka, ktoré milujem na dni úplne najviac, alebo potom kopa fotiek z výletov. Vždy si ich spätne prezerám a bez úsmevu to veru nejde. Každá jedna fotka mi oživí jednu, či desiatky spomienok.

Dnes som pridala fotku so západom slnka, aj keď bol ešte len skorý, slnkom zaliaty večer. Hrnuli sa mi lajky jedna radosť, medzi nimi som zazrela aj ten jeho.

„Lola!" zvolala Rebeka. Mám pocit, že ešte ani poriadne neprešla na dvor a už po mne rozjarene kričí. Zdvihnem k nej hlavu a odkladám mobil. To znamená, že ju vyzývam, aby mi prezradila svetobornú novinku. Bolo to tak, lebo v očiach mala ten charakteristický jas, ako vždy, keď mi chcela čosi famózne oznámiť.

„Hádaj, koho som dnes videla!" vyhŕkla.

„Danielu? To ti hneď vravím, že by to bol zázrak." spomenula som našu spolužiačku, ktorá bola zrejme prinajlepšom nezvestná, pretože takmer nikdy sa neukázala v škole.

„Škoda, že si dnes v škole nebola. Inak, všetko v pohode?"

„Jasné." mávla som rukou. Tentoraz som ale hovorila pravdu. Pretože aj keby sa niečo dialo, teda niečo, čo mi príde nie až tak podstatné, viac osobné, alebo o tom proste nechcem rozprávať, povedala by som to isté. Myslím, si, že Rebeka to zväčša ani nepostrehne. Ale mne to vyhovuje.

„To som rada, naozaj." usmiala sa milo. Mala fakt pekný úsmev, učarovala ním už nejednému chlapcovi. Navyše ladil s jej jagavými očami a malými tmavohnedými kučerami siahajúcimi čosi pod plecia.

„A čo si mi chcela oznámiť?"

„Videla som toho chlapca. Toho z Instagramu."

„Počkať čo?" nadvihla som obočie. Mne sa nezdal ani náhodou povedomý.

„Chodí na našu školu. Dnes som ho videla v autobuse."

Toho by som som si snáď pamätala nie? I keď je pravda, že už do autobusu sadám so slúchatkami v ušiach. A cestu do školy trávim kreslením, kým nedojdem na zastávku, kde čakáva Rebeka. A ak sa mi práve nechce kresliť, sledujem okolitých ľudí. Možno bol len jedným z mnohých. Presne ako ja.

„Neviem si ho vybaviť. No možné je, že tam sedáva. Ale vieš, vždy mi viac zahlahodili vrieskajúce malé deti, premúdrení dôchodci alebo paničky, ktoré sa chvália akého mača majú doma." uškrnula som sa.

„Zajtra ho istotne uvidíš."

„Uvidím ho, iba ak budem chcieť." hlesla som lišiacky.

„Podľa mňa zmeníš názor." povedala sebaisto Rebeka, no keď som žiadala odpoveď, nedostala som ju. Namiesto toho ma zaplavila poznámkami a úlohami zo školy. Vidím to na pekný večer.