Premýšľala som, azda ho pozvať ku mne do izby, lenže to bolo, ako zostať pred ním nahá. Moja izba bola ako moje kráľovstvo. Vždy je to tak. Človek si vo svojej izbe zbiera svoje milované veci. Niekto tam má plagáty známych spevákov a hercov, ďalšia police kozmetiky, iní si dávajú do rámčekov fotky, ktoré pre nich mnoho, alebo aspoň čosi znamenajú. Alebo stačí zahľadieť na takú knižnicu a človek hneď tuší, aký žáner má daná osoba rada. U mňa okrem fotiek a kníh kraľovali rôzne suveníry z výletov. Žiadnu svoju maľbu či kresbu som v izbe povesenú nemala.

Patrika však upútali tie, ktoré boli zarámované a zavesené na krémových stenách kuchyne: „Krásne portréty. Máte v rodine umelca."

„Sú to moje výtvory." povedala som takmer nečujne. Dokonca som si naozaj myslela, že ma prepočul, no potom sa na mňa zadíval.

„Naozaj? Tak tým sa venuješ celé dni?"

„Nie tak úplne." pousmiala som sa, „Praxujem však v mestskej galérii. Šéf vo mne vidí potenciál."

„To je úžasné." pochválil ma. Mal pekný úsmev, hlavne, keď odhalil zuby, to sa muselo nechať. Aj jeho oči sa tentoraz usmiali spoza jeho okuliarov.

„Chceš vidieť aj ostatné?" opýtala som sa.

On ale vyrukoval s návrhom, ktorý ma skutočne zaskočil: „Čo keby si ma nakreslila?"

Uvedomila som si, že prešla dlhá chvíľa, čo som mu neodpovedala. Zahanbene som sa usmiala, ale jemu to zrejme nevadilo. Prstami som zamyslene objala šálku horúceho čaju. Vždy som počkala kým mal až izbovú teplotu, inak som ho vypiť nevedela.

„Dobre." hlesla som napokon, „Ak ti nevadí, že ti možno stŕpnu svaly a hlava sa ti zasekne na tom mieste, ako si ju necháš..."

„Vymýšľaš si." povedal a obaja sme sa rozosmiali.

Nadýchla som sa, vstala a vzala si svoju šálku: „Tak poď. Zavediem ťa do môjho ateliéru."