Mali sme sa stretnúť pri fontáne, avšak počasie nám neprialo, už od rána lialo. Mala som ešte čas, no ten som zapĺňala tým, že som hľadala vhodný kabát a obuv do dažďa. Odrazu pred domom zatrúbilo auto. Bola som tu sama, a dnes ma nemal nik hľadať. Vyšla som na chodbu a zadívala sa von oknom. Doslova som vypleštila oči, keď som uvidela, kto vystúpil. Odstúpila som od okna skôr, ako sa sem Patrik stihol pozrieť. Vchodové dvere som div nerozrazila.

„Čo tu robíš?" opýtala som sa prekvapene a snažila sa skryť to, aká som zadýchaná. Schody som zbehla ako Usain Bolt.

„Hádam ťa nenechám moknúť." povedal a ako som si všimla, jemu pre zmenu vôbec nevadilo, že pri aute mokol.

Neviem, naozaj neviem, prečo som to povedala a kde vôbec sa vo mne našla tá guráž. Toto som ja nebola, ale razom mi to bolo pri Patrikovi jedno: „Poď dnu."

Hm, zaujímalo by ma, čo by povedala mama, ak by zistila, že som si práve pozvala dnu kvázi neznámeho chlapca. No ak mám pravdu povedať, takto som sa cítila istejšie. Môj domov, moje teritórium. Tu ma nemá kto vyplašiť. Tu neistota nemá priestor.

Patrik sa zatváril prekvapene, no napokon zamkol auto a vybral sa ku mne. Keď sa popri mne pozval dnu do chodby, okrem sviežej vône dažďa som zacítila príjemnú kolínsku. A to som na vône háklivá. No vždy lepšie, než by mal chlap zapáchať. Zatvorila som dvere a doslova sa pod Patrikovým pohľadom, akým ma skúmal, roztápala. Aby som sa vyhla červeným lícam, rýchlo som sa okolo neho prešmykla, hoci jeho pohľad som rovnako cítila aj na chrbte.

„Pokojne sa usaď, spravím nám čaje. Aký máš rád?"

„Zelený." povedal a pohodlne sa usadil za kuchynský stôl.

Zvrtla som sa k nemu a pousmiala sa: „Ten mám najradšej."