„Dnes nefotíš?" opýtal sa a tým načal novú tému. Zaujímavé, no dokázali sme sa rozprávať naozaj, že o všetkom. Hoci som mu o sebe nechcela povedať nič viac osobnejšie. Bála som sa, ešte vždy to mohol on alebo sám osud proti mne použiť. Občas som bola donútená mu povedať polopravdu, ale... jednoducho som nevedela byť úplne úprimná. Hoci každé dobré slovo na jeho osobu, lebo v skutočnosti boli naozaj len dobré, som myslela vážne.

„Fotím, len ak cítim, že si chcem daný moment uchovať. Dalo by sa povedať, že fotím s citom a to, čo si doslova pýta fotku."

„Aj teraz je západ slnka nádherný. Ten si fotku nepýta?" pozrel po mne. Ja som mu razom pohľad opätovať nedokázala, radšej som sa zadívala na ružovú oblohu s fialovými a zlatými oblakmi. Ružová zmiešaná s modrou vytvárali na oblohe dokonalé ombré. Pousmiala som sa.

„Je nádherný." pritakala som, „Lenže dnes si ho chcem užiť predovšetkým na vlastné oči a, s príjemnou spoločnosťou."

Cítila som na sebe jeho pohľad, ale proste som to nedokázala. Patrik si spokojne vzal svoj pohár a cítila som, ako sa malíčkom jemne obtrel o moju ruku. Zadržala som pud, ktorý ma nútil ruku stiahnuť a tváriť sa maximálne dotknuto. Odkiaľ sa vzal? To netuším. Lenže som mu celkom rozumela.

Prenikal do môjho osobného priestoru. Tam som pustila iba môjmu srdcu najbližších ľudí, vrátane Beky, na pár detailov. A odrazu som mala Patrika vítať s otvorenou náručou? To som nedokázala. Určite nie teraz.

„Rád budem spomínať na tento večer." dodal a usmial sa, dívajúc sa na nebo. Až vtedy som sa k nemu odhodlala otočiť. Keď sa otočil aj on, jeho úsmev bol ešte širší. Jemne som mu ho opätovala. Jemu to dokonale stačilo. V jeho očiach som videla iskry. A tých som sa bála ešte viac. Boli len predzvesťou. Už vtedy som to vedela.