Nechala som tomu voľný priebeh. Alebo teda som venovala väčšinu času umeniu, kým som raz nečakala na autobus u mestskej fontány a obďaleč uvidela Patrika. Podľa mňa som stihla totálne zblednúť a potom sa začervenať, keď sa otočil, s pohľadom upretým priamo na mňa. Usmiala som sa a klopila pohľad. Nechala som ho sklopený dovtedy, kým pred mojimi balerínami neuvidela jeho kedysi biele tenisky.

„Ahoj, Patrik." usmiala som sa na neho.

„Máš tu voľné?" opýtal sa milo. Prikývla som, „Možno to vyznie hlúpo, ale vôbec ťa nepoznám. No veľmi si ma zaujala."

„A čím?" naklonila som zvedavo hlavou.

Premeral si ma, no jeho oči si opäť našli moje čokoládové. Pri jeho pohľade sa mi roztriasli kolená: „Asi všetkým. Ako sa voláš?"

„Lola." povedala som a ako naprostest mi nahlas zaškvŕkalo brucho. Veľmi trápne.

„Si hladná?" opýtal sa začal vyťahovať z tašky sendvič. Odhovárala som ho, predsa mi ide o chvíľu autobus, no on na tom trval. No musela som povedať, že sendviče boli dobré. Pochválila som ho. Vraj je na sendviče majster. Hm.

„Vieš, toto všetko... Celkom ako v diele od Romaina Rollanda, Peter a Lucia, no nie?"

Odfrkla som si: „Tí sa ale určite nezoznámili na Instagrame."

Rozosmiali sme sa. Cítila som sa v jeho spoločnosti naozaj príjemne.

„Čítaš takýto druh literatúry?"

„Vlastne ani nie, ale táto ma celkom zaujala." usmial sa a potom po možno dvojsekundovej odmlke hlesol, „Pozývam ťa na rande. Zajtra o šiestej."

„Čo?" nadvihla som obočie, div sa nezadrhla sendvičom. Pobavila ho moja reakcia.

„Naozaj. Chcem ťa viac spoznať. Len potrebujem tvoj súhlas. A tvoju adresu, aby som pre teba mohol prísť."

„Tak dobre." súhlasila som, pripomínajúc si Bekyne slová, „Ale budeme sa tváriť, že ti nedám adresu o pár domov ďalej od môjho, pretože ti tak celkom neverím."

Rozosmial sa: „Fajn, beriem to."

Následne ma odprevadil na autobus. A ja som mala nad čím celú noc a vzápätí celý deň premýšľať. No tešila som sa. Žeby sa Patrikovi darilo obmäkčiť moje chladné srdce?