„Prvý krok k tomu, aby ste od života získali to, čo chcete, je rozhodnúť sa, čo to je."(Ben Stein)

Na ďalšie ráno sa Andromeda zobudila skoro. Ležala vo svojej posteli a iba sledovala stenu nad sebou.

Včera sa vrátila do klubovne až večer. Zvyšok popoludnia a kúsok večera strávila s Tonksom v knižnici a pracovali na esejach na vyučovanie. Čítali knihy a navzájom si pomáhali, aby eseje a ostatné domáce úlohy napísali čo najlepšie.

Pekné na tom bolo to, že s ním mohla tráviť čas bez toho, aby na nich niekto hľadel pochybovačne. Slizolinčania do knižnice sotva vošli a okrem toho si našli stôl až niekde vzadu knižnice, takže mali relatívne pokoj od cudzích očí. Samozrejme, že sa s tým priznala Priscille.

Andromeda nevedela, ako ten čas ubehol. Vedela iba jednu podstatnú vec – čas, ktorý strávila s Tedom Tonksom bežal rýchlo a ona sa v jeho prítomnosti cítila dobre.

Chvíľku ešte na neho myslela, ale potom si všimla, že je už veľa hodín a zobudila Priscillu, aby sa stihli plnohodnotne naraňajkovať a potom prišli včas na vyučovanie.

Dnes nemali ani jednu hodinu s Biflomorom. Trocha ju to zamrzelo.

„Čo sa stalo?" pýtala sa jej Priscilla. „Usmievala si sa a potom ti úsmev doslova zamrzol."

„Nič, vážne," odvetila jej Andromeda a usmiala sa na ňu.

„Počuj, Andy," zasmiala sa Priscilla. „Ten tvoj úsmev začína byť nákazlivý. Za posledné dva dni sa stále usmievaš. Čo sa to s tebou deje?"

„Vôbec nič, mám rada jar, mám rada slnko, to je celé," odvetila priateľke.

„Fajn, nebudem ťa do ničoho nútiť, aj tak obe vieme, prečo sa naozaj usmievaš," žmurkla na ňu Priscilla.

„Pouč ma, Pris."

„Haha, ja si počkám, kým mi to konečne povieš sama," vyplazila jej Priscilla jazyk.

„Si ako malé decko," zasmiala sa Andromeda.

„Zrejme," odvetila jej Priscilla. „Poďme na raňajky, som hladná ako vlk."

„Áno, poďme," prikývla Andromeda, vzala si tašku s učebnicami a ponáhľala sa za Priscillou do Veľkej siene.

Usadili sa za Slizolinský stôl a každá si naložila na tanierik to, na čo mala chuť. Andromeda si všimla, že Narcissa je nejaká povädnutá. Iba sa hrabala v jedle a dlhé blond vlasy mala vo vrkoči, čo nebol práve jej štýl.

Po raňajkách si preto na ňu počkala.

„Stalo sa ti niečo?" spýtala sa jej starostlivo a všimla si, že jej oči sú nejako zvláštne prázdne a trocha červené.

„Má inú, to s ňou bol," šepla jej sestra a snažila sa zadržať slzy.

„To je mi ľúto, Cissy," riekla jej Andromeda, ale v skutočnosti ju to trocha tešilo. Ak si niekoho vážne nechcela predstaviť ako manžela svojej sestry, tak to bol práve Lucius Malfoy. Bol to namyslený a arogantný blbec a ona vážne nerozumela tomu, čo sa jej maličkej sestričke na ňom páči.

„Ale nie je, neznášaš ho!"

„Cissy," oslovila ju Andromeda. „Samozrejme, že mi to je ľúto. Myslíš, že sa mi páči, keď trpíš? Samozrejme, že nie."

„Ach, prepáč, Andy," ospravedlnila sa jej Narcissa. „Som len priveľmi smutná a nahnevaná a neuvedomujem si, že sa chová ako idiot."

„To nič," odvetila jej Andromeda a potom ju objala. „Bude to dobré, Cissy. Vieš koľko chlapcov by umrelo, aby sa ti páčili?"

„Nežartuj."

„Ja nežartujem, si predsa tá najkrajšia na svete," pobozkala ju na líce. „Najkrajšia."

„Mám ťa veľmi rada, Andy," hodila sa jej sestra okolo krku. „Nikdy ma neopusť, dobre? Lebo bez teba by som bola stratená."

„Akoby som mohla opustiť svoju malú bábiku?" spýtala sa jej Andromeda.

Naozaj, keď sa jej malá sestra narodila, maličká Andromeda mala vtedy dva roky a myslela si, že to bábätko je bábika. Bola taká drobná a krehká. Spinkala, alebo plakala. Smiala sa. A ona ju vždy tak rada pozorovala. Chcela sa s ňou hrať, ale mama jej to nedovolila. Až keď rástli a vtedy si už Andromeda uvedomila, že tá bábika je skutočná a je to jej malá sestrička, ktorú musí vždy ochraňovať a dávať na ňu pozor.

Narcissa jej venovala úsmev. „Musíme na hodinu."

„Áno, maj pekný deň v rámci možností, moja."

„Aj ty, Andy," zakývala jej Narcissa a rozbehla hore schodmi na veštenie.

Andromeda sa pobrala na Čarovanie. Našťastie nemeškala. Nechcela riskovať, že by mal profesor Flitwick zase zlú náladu a ona by ostala po škole a dal by jej trest. A nebodaj znova s Tonksom. Pri tejto myšlienke sa zasmiala a potom zaujala svoje miesto v lavici vedľa Priscilly.

Zazvonilo a hodina sa začala.

***

Po vyučovaní využili Andromeda a Priscilla pekné počasie a vzali si von učebnice. Sadli si na deku pod košatý strom a obe sa spoločne učili na nasledujúce dni. Pritom sa trocha opaľovali a užívali si krásneho počasia.

Andromeda zavolala von aj Narcissu, ale tá pokrútila hlavou a pravdepodobne zaliezla do svojej izby ďalej smútiť za tým, že Malfoy má nejakú priateľku.

„A vieš kto je tá jeho priateľka?" spýtala sa Priscilla. Andromeda jej povedala, čo sa stalo. Veď to nebolo tajomstvo.

„Neviem," pokrútila hlavou Andromeda.

Odpoveď prišla po chvíľke, keď okolo nich prešiel Lucius Malfoy a za ruku držal Zamiru, ich spolubývajúcu.

„Asi sa idem vyvracať," uškrnula sa Priscilla. „Akože Malfoy je hnusný chalan, ale čo preboha vidí na Rosierovej? Aj zadok paviána je krajší."

„Pris!" napomenula ju Andromeda, ale rozosmiala. „Vlastne máš pravdu."

Obe priateľky vybuchli smiechom.

„Neverím tomu, že s ňou chodí dobrovoľne," poznamenala Priscilla po chvíľke, „neviem, čo by na nej videl. Keby som ja bola chlap, určite by som brala tvoju sestru. Nielen preto, že je krásna ako obrázok, ale aj preto, že bozkáva zem, po ktorej chodím."

„Pris!"

„Prepáč, ja viem, že to je tvoja sestra, ale ona je Luciusom posadnutá," pokračovala ďalej Priscilla. „A všetci to vedia, že je."

„Je to neho iba zaľúbená."

„Láska a posadnutosť sme dve odlišné veci, Andy," povedala Priscilla. „Cissy si zaslúži viac, ale ona je zaslepená a za to môže vaša rodina, to ty dobre vieš. Je tak vychovávaná, aby sa pred ním ponižovala."

„Ona sa neponižuje."

„Vážne nie?" nadvihla Priscilla obočie. „Mám ti spočítať koľkokrát za neho urobila úlohy? Alebo ako ho prenasleduje na každom kroku. Ona je ním posadnutá. Pre ňu je to lepšie, že si konečne oficiálne našiel dievča. Pretože možno si Narcissa uvedomí, že jej Malfoy za to všetko nestojí."

„Už sa o tom nechcem baviť," povedala jej Andromeda. „Narcissa je ešte mladá, ešte sa veľa vecí v jej živote môže zmeniť."

„Prepáč," ospravedlnil sa jej Priscilla. „Len mi jej je ľúto."

„Myslím, že by ti na to povedala iba toľko, že nepotrebuje žiadnu ľútosť. Je až priveľmi hrdá."

„Je Blacková," žmurkla na ňu Priscilla.

„Ona až priveľmi," potvrdila Andromeda.

„Och, nedaj sa zmiasť, Andy, ty si rovnaká," zasmiala sa Priscilla. „Niekedy si až neznesiteľne hrdá. Nemysli si, že nemáš žiadne zlé vlastnosti, hoci si moja najlepšia kamoška a ja som pritom taká úžasná!"

„Merlin, sklapni, Pris," zasmiala sa Andromeda. „Si namyslená."

„Som proste úžasná," zaspievala Priscilla. Andromeda vybuchla ešte do väčšieho smiechu.

„Na čom sa tak dobre bavíte?" ozval sa pri nich známy hlas a z poza stromu vybehol Ted Tonks s Fabiánom Prewettom.

„Na tebe nie, Ted," odvetila mu Priscilla.

„Neškodí Slizolinčanom slnko?" spýtal sa Fabián.

„Ty si taký kretén, Prewett," fľochla po ňom Priscilla.

„Iba som žartoval," sadol si Fabián na deku vedľa nej. „Neučte sa toľko."

„Čo teba do toho?" spýtala sa ho Priscilla. „Kde máš svoje neznesiteľne dvojča?"

„Má rande," odvetil jej Fabián. „A máš pravdu, Gidi je občas neznesiteľný."

„Áno, to je, ale ty si neznesiteľnejší!"

Doťahovali sa. Andromeda ich sotva počúvala, lebo sa zahľadela na Teda Tonksa, ktorý sa tiež usadil na ich deke. Vyzúval si topánky a potom sa otočil znova na ňu a usmial sa.

„Viete o tom, že vás budú ohovárať, keď vás uvidia s dvoma Slizolinčankami?" spýtala sa ich Priscilla.

„My to riskneme, však Ted?"

„Jasnačka," žmurkol Tonks.

„Okrem toho som ťa chcel pozvať na rande," otočil sa Fabián na Priscillu a poslal jej vzdušný bozk. „Čo hovoríš? Iba ty a ja?"

„Vieš, Prewett, rande býva zvyčajne iba o dvoch ľuďoch. Ale nie ty a ja!"

„A prečo nie? Bojíš sa, že ťa budú ohovárať, ak pôjdeš na rande so zarytým Chrabromilčanom?" spýtal sa jej a uškrnul sa, pričom odhalil svoje biele zuby.

„Ja sa skorej obávam o to, aby nezačali ľudia pochybovať o tvojom duševnom zdraví, keď sa dozvedia, že si bol na rande s nenávidenou Slizolinčankou," odvetila mu pochybovačne.

„Vieš, žubrienka, komu by to malo vadiť, veď sme čistokrvní," zasmiala sa Fabián.

„Ešte raz ma nazveš žubrienka, tak ti dám facku a myslím to vážne!" varovne sa na neho pozrela Priscilla.

Andromeda bola kúsok od toho, aby sa rozosmiala. Pozrela sa na Tonksa a videla, že aj on s tým bojuje.

„Tak pôjdeš, či nie?" spýtal sa jej Fabián.

„Ešte si to rozmyslím."

„Nerozmýšľal dlho, na mňa stoja dievčatá radu," pripomenul jej Fabián s úškrnom.

„A že ja som namyslená," strelila Priscilla pohľad po Andromede.

„Dobre, vážení, mám chuť na nejaké jedlo, idem skočiť do kuchyne," postavil sa Fabián z deky.

„Do kuchyne?" spýtala sa ho Priscilla.

„Och, žubrienka, ty nevieš, kde je kuchyňa?"

Priscilla vstala z deky, sotila do Fabiána, ktorý trocha stratil rovnováhu, ale aj tak sa na ňu škeril. „To je za tú žubrienku!" skríkla na neho. „A teraz ma vezmi do kuchyne, chcem vedieť, kde je a chcem studený tekvicový džús!"

„Rozkaz, madam!" prikývol Fabián a potom obaja odišli.

„Čo to malo znamenať?" spýtala sa Andromeda Tonksa.

„Buď nám ušiel fakt, že sa kamarátime so šialencami, alebo len chcela Priscilla naozaj vedieť, kde je kuchyňa," povedal jej Tonks nevinne.

„Alebo si nahovoril svojho kamaráta, aby odviedol niekam Priscillu, aby si mohol byť so mnou zase sám a znepríjemňovať mi život!" odsekla mu Andromeda.

„Vidíš, aj to je možnosť," zasmial sa.

„Ty si vážne idiot, Tonks," povzdychla si.

„Ako sa má tvoja sestra?"

„Čože?"

„Ráno si šla oči vyplakať kvôli tomu kreténovi Malfoyovi," povedal jej Tonks.

„Viem," prikývla trocha smutne. „Je smutná, ale ona sa z toho dostane, je silná. A obaja vieme, že si zaslúži niečo viac."

„Rozhodne," prikývol. „Malfoy je kus kreténa, niekedy sa obávam faktu, že môže byť ešte horší ako neschopák Yaxley."

„Áno."

„Všimol som si, ako máš rada svoju sestru. Ako vždy stojíš pri nej. To sa cení. Je to krásne," vravel jej. „A ona si toho myslím, že tiež váži. Je to pekné, keď súrodenci stoja pri sebe. Aj my s bratmi sme takí."

„Kedysi to tak bolo," povedala mu Andromeda v hlase mala zvláštnu trpkosť. „My tri aj s Bellou. Lenže potom Bella šla na Rokfort a keď sa vrátila cez prázdniny, bola iná. Už sme ju nezaujímali. Boli sme len malé otravy, ktoré sa s ňou chcú hrať a ona je už veľká, lebo chodí na Rokfort. A ako sme rástli, tak to bolo horšie a horšie. A v lete sa Bella vydala. Poslala som jej už asi päť listov, iba jednoduchých, ako sa má, čo má nové a ani na jeden neodpísala. Je mi z toho smutno. A neviem, prečo ti to vlastne hovorím."

„Lebo ti je z toho smutno," odvetil jej, „a potrebovala si to zo seba dostať."

„Mám svoje sestry rada, ale mám pocit, že mi vzďaľujú a neviem, čím to je. Či tým, že dospievame, alebo či za to môže rodina, alebo či za to môžem sama, že sa mi vzďaľujú, lebo po pravde sme každá úplne iná."

„To rozhodne ste."

„Chýbajú mi tie večery, kedy sme sa zhovárali o všetkom možnom a nemožnom, keď sme sa smiali. Teraz mám pocit, že smiech je zakázaný," povedala mu úprimne. „A obávam sa, že to bude ešte horšie. Že možno sa nám v živote stane niečo, čo nás oddelí na vždy a už sa nebudeme ani len stýkať, nebudeme sa zhovárať, nebudeme spolu a to by ma vážne mučilo, Ted."

„To sa nestane, neboj sa," snažil sa ju povzbudiť. „Sú to tvoje sestry. Krv je krv."

„Ďakujem, že počúvaš tieto hlúposti."

„To nie sú hlúposti."

„Sú veci, ktoré sú možno silnejšie ako krv," povedala potichu.

„Ja poznám iba jednu," riekol jej a potom sa na ňu usmial. „Lásku."

„Alebo nenávisť. Tie vždy kráčajú ruka v ruke."

Neodpovedal. Zahľadel sa na Čierne jazero a ona tiež ostala sama so svojimi myšlienkami. Prečo sa mu vôbec zdôveruje s takými vecami? Prečo spomína on lásku a ona nenávisť? Prečo s ním trávi skoro každý deň?

„Musím už ísť!" postavila sa rýchlo z deky a obula si topánky.

„Počkaj," zastavil ju a chytil za ruku.

Ona tu svoju vytrhla. „Tonks, prosím ťa."

„Andromeda," pozrel sa na ňu. „Ak som niečo urobil zlé, tak prepáč."

„Ty si neurobil nič zlé," povedala mu úprimne. Nahádzala knihy do tašky, zbalila deku.

„Určite?" spýtal sa jej.

„Určite," odvetila mu. „Vieš, že patríš medzi najlepších ľudí, ktorých poznám?"

„Čože?"

„Myslím to vážne," povedala mu úprimne. „Si čestný, lojálny, miluješ svoju rodinu. Si správny, oddaný, máš skvelých priateľov. Kiežby boli veci iné. Možno vtedy by sme mohli byť priatelia. Ale pochop, že to nejde. Prosím ťa, nevyhľadávaj ma už. Prosím ťa."

„Prepáč," šepol.

„Sľúb mi to!"

„Rád by som, ale nemôžem," povedal jej.

„Ted!"

„Keby boli veci iné, my sme neboli priatelia, Andromeda," odvetil jej. „Boli by sme ďaleko viac ako priatelia."

„Už dosť!" skríkla na neho aj ona. „Vyhýbaj sa mi!"

A potom odkráčala do hradu. V očiach sa jej leskli slzy. Čo si Ted Tonks o sebe myslí? Prečo tak veľmi túži byť v jeho prítomnosti? Prečo ju toto všetko tak veľmi bolí?

Pozn. autorky:

Ahojte, prajem Vám pekný začiatok víkendu :) Dúfam, že sa Vám nová kapitola páčila, aj keď Andy zase na konci, no ... ale tak istými spôsobmi nemá na výber ... hore máte Narcissu :)