„Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré po nás zostanú!" (Albert Schweitzer)

Andromeda a Ted tam sedeli asi dlhé hodiny, ani jeden z nich nevnímal čas, hoci veľké nástenné hodiny boli priamo oproti ním. Z tranzu ich prebralo až pár známych ľudí. Medzi nimi bol aj Kingsley Shacklebolt, Andromeda o ňom vedela, že je auror a tiež veľký priateľ Nymphadory a tiež aj člen Fénixovho Rádu.

„Pani Tonksová, ste v poriadku?" spýtal sa jej. Pomohol jej vstať, zatiaľ čo ostatní sa starali o jej manžela.

„Nymphadora!"

„Je v poriadku," ubezpečil ju muž pred ňou. „Myslím, že už na vás čaká doma. Podarilo sa mi ich v čas varovať, čo sa deje. Ministerstvo mágie padlo a Rufus Scrimgeour je mŕtvy. Nad týmto domom je Temné znamenie. Čo sa tu stalo?"

„Bellatrix," šepla. „Prišla do môjho domu, mučila môjho manželia, ona a jej kumpáni a potom nás vzali sem. Moji svokrovci sú mŕtvi, moji švagrovia a švagriné tiež a deti..."

„Úprimnú sústrasť," povedal jej. „Vezmem vás domov, pani Tonksová. Vás aj vášho manžela. Moji ľudia sa postarajú o tela, aby ste ich mohli dôstojne pochovať."

„Ďakujem," šepla. Načiahol ruku k nej a ona pochopila, že jej pomôže premiestniť sa, lebo v tomto stave by to sotva sama zvládla. Chcela ísť domov, chcela sa presvedčiť, že Nymphadora je v poriadku.

„Mama!" pocítila ako ju dcéra silno objíma a konečne v sebe našla akú takú silu. Jej dcéra bola v poriadku. Odtiahla sa od nej, aby sa o tom presvedčila, ale smutné oči jej dcéry ju o tom presvedčili. „Ste v poriadku? Vďaka Merlinovi."

Andromeda neodpovedala. Necítila sa práve v poriadku. Dvaja muži sa primiestnili s Tedom. Nymphadora im ďakovala a potom silno objala otca. Ted bol úplne apatický. A ona si to všimla. „Ocko, čo sa stalo? Čo sa tu stalo?"

„Bellatrix," povedal jej Kingsley, ktorý si všimol, že ani jeden jej nie je schopný odpovedať. „Prišla sem a napadla tvojich rodičov. Mučila ich."

„Ale, prečo?"

„Pretože tu bol Harry Potter," šepla Andromeda, „a preto, lebo ma nenávidí."

„Ach, Merlin, prečo?"

„Dora," Andromeda sa na ňu smutne pozrela a chytila ju za ruku. „Mala by si vedieť, že starkí a Andrew, Rose, Irwin, Isabella a tvoje sesternice Samantha, Lydia a Iliana, že oni všetci..." hlas sa jej triasol a Nymphadora na ňu hľadela, „všetci sú mŕtvi."

Nymphadora vyzerala akoby jej niekto vyrazil dych. Kingsley ju prichytil, aby nespadla. „Starkí Tonksovci? Čože, to nie. A moji strýkovia a tety. Sesternice. Mama, veď Iliana má iba dva roky. Mama, to nemôžeš myslieť vážne, mama!"

Andromeda a rozplakala a silno ju objala. „Je to hrozné a je to iba moja vina, len moja. Lebo Bellatrix je moja sestra a urobila to, aby sa mi pomstila za všetko. Je to len moja vina."

„Nie, mama, nie," plakala Nymphadora. „Urobila to preto, lebo je zvrátená a šialená. Nemôžem tomu uveriť. Starkí. Ale vďaka Merlinovi, ty a ocko ste v poriadku. Keby som prišla aj o vás, tak by som sa zbláznila."

„Ocko a ja sme tu a veľmi sa tešíme na tvoje bábätko."

„Vážne?"

„Smrteľne vážne, Dora, budeme ho rozmaznávať a milovať najviac na svete," plakala Andromeda. Nymphadora ju objala ešte silnejšie a plakala aj ona.

***

O pár dní sa konal pohreb. Andromeda a Nymphadora všetko vybavili, lebo Ted nebol v stave, aby niečo také riešil. Nerozprával, nič nejedol a poriadne ani nevychádzal zo spálne.

Keď sa muklovskom cintoríne rozlúčil so svojim rodičmi, bratmi, švagrinami a neterami, necítil sa o nič lepšie. Boli mŕtvi a už nikdy ich neuvidí a nemal ani možnosť sa rozlúčiť.

Nymphadora si k nemu prisadla na pohovke, keď sa vrátili domov. „Vieš, tatko, nebo je krásna vec. Všetci sú tam isto šťastní, radostní a nemajú už žiadne problémy. Som si istá, že dedko nemusí chodiť o paličke a babička lepšie vidí."

„Ako si na to prišla?" prehovoril na ňu.

„Teta Pandora," pousmiala sa.

„Tá predsa hovorila, že v nebi sa už nemusíme stretnúť..."

„A ty si povedal, že áno, že v nebi sa vždy stretneme, ak sa budeme hľadať a jedného dňa sa tam hľadať budeme a nájdeme sa a budeme znova veľká rodina," vravela mu a oprela si hlavu o jeho rameno. Chytila ho za ruku a stisla mu ju.

„Máš pravdu, Dora," prikývol a pobozkal ju do vlasov.

„Nie je to mamina vina."

„To som nikdy nepovedal," odvetil jej.

„Ja viem, že nie," pokračovala jeho dcéra. „Ona si to myslí a je to smutné."

Ted prikývol a Andromeda vošla do obývačky. Na sebe mala čierne šaty a práve si dávala dole čierny klobúčik. „Ste hladní?"

„Trocha," odvetil jej Ted, čo ju prekvapilo, lebo posledné dni sotva prehovoril, alebo niečo zjedol.

„Hneď niečo, urobím," prikývla a odišla do kuchyne. Ted znova pobozkal Nymphadoru do vlasov.

***

Ted nemohol v noci zaspať. Vstal a odišiel pracovne. Prezeral si starý muklovský fotoalbum so svojou rodinou. Netrvalo to dlho a Andromeda si zrejme uvedomila, že nie je v posteli a bdie. Prišla do pracovne, na sebe mala ružový župan a podišla k nemu.

„Moja rodina, bola to doba, čo som ju nevidel," šepol Ted a prevracal stránky vo fotoalbume. „Sú mŕtvi, všetci sú mŕtvi, Dromeda."

„Som tu s tebou, Ted," objala ho, keď sa zúfalo rozplakal. „Už sme stratili toľko, ale my dvaja sme tu stále spolu. A budeme starí rodičia. Predsa len máme dôvod sa ešte tešiť zo života."

„Veľký dôvod," prikývol Ted a nepúšťal ju z náručia. Dodávala mu silu. „Ten najväčší, aký len mať môžeme."

***

Mesiace plynuli a leto odišlo. V dome stále vládla smutná atmosféra, ale Ted sa postupne spamätal z hroznej tragédie. Nymphadora prestala chodiť do práce a to hlavne kvôli tehotenstvu. Remus ešte viac zabezpečil dom, aby ochranné kúzla neboli viac zlomené.

„Chcel som s tebou hovoriť," oslovil Ted jedného dňa Remusa na terase. Nymphadora si odišla pre teplejší kabát.

„Isteže," usmial sa Remus.

„Viem, že po mne idú. Ministerskí pracovníci, kvôli tej kontrole ohľadom registrovia čarodejníkov muklovského pôvodu. Nechcem ohroziť svoju rodinu, Remus. Utečiem dnes v noci," vravel mu Ted. „Chcem ťa požiadať..., postaráš sa mi o ne?"

„Ale, pán Tonks, to nejako vyriešime," riekol mu Remus.

„Len Ted," opravil ho okamžite, „nevyriešime. Pokúšame sa o tu už mesiac a videl som ich, ako sa tu obšmietajú. Andromeda je čistokrvná a Nymphadora polovičná. Budú v poriadku, ale ja nemám žiadneho predka, ktorý by bol čarodejník. Nemôžem si dovoliť ísť do Azkabanu. Chcem, aby si tu býval a staral sa o ne, pokiaľ sa nebudem môcť vrátiť. Áno?"

„Samozrejme," prikývol Remus. „Chcete im to povedať?" spýtal sa ho.

„Chcem sa rozlúčiť," prikývol Ted vo chvíli, keď sa Nymphadora vrátila von v teplom kabáte a šále.

„Rozlúčiť s kým?" spýtala sa.

„S tebou a mamou," odvetil jej.

„Čože?"

„Dora, dobre to vieš, musím utiecť a skrývať sa. Idú po mne kvôli pôvodu. Nemôžem ohroziť teba, dieťatko a ani mamu," riekol jej. „Budem sa skrývať a potom, keď to ustane, vrátim sa znova k vám."

„Tatko, prestaň!" ohriakla ho. „Nikam nepôjdeš! Ochránim ťa!"

„Dora!"

„Nie, tatko, nemôžeš odísť. Čo bábätko?"

„Kvôli nemu to robím hlavne," odvetil jej. „Určite tu budem, kým sa narodí. Uvidíš. Bude to len chvíľka, len malá chvíľka..."

„Čo ak nie?"

„Dora, si silná, vždy si bola nezávislá, silná, skvelá žena. Ty to zvládneš. Máš Remusa, on sa o teba postará a ja budem v poriadku. Budem si dávať pozor, sľubujem."

„Ale tatko," opäť zaprotestovala, ale on bol pevne rozhodnutý. Objal svoju dcéru a dlho tam stáli v objatí. Ona plakala a on sa snažil byť silný, ako už dávno nie. Mučila ho predstava, že odíde od svojej dcéry a od manželky. Jediné, čoho sa nebál bol to, že ich necháva v dobrých rukách. Vedel, že na Remusa sa môže spoľahnúť a dúfal, že bude čoskoro späť pri nich.

„Čo sa tu deje?" vyšla na terasu Andromeda.

„Tatko chce odísť," riekla Nymphadora a potom to so slzami v očiach vysvetlila svojej matke.

„Tak na to zabudni, Ted Tonks!" sykla Andromeda nahnevane. „Nepustím ťa nikam preč. Hádam si sa zbláznil?"

„Dromeda!" Ted pustil dcéru a tá okamžite vyhľadala Remusovú náruč a naďalej plakala. Nikdy ju takú nevidel, ale teraz istú časť zohrávali aj jej hormóny. Bola nešťastná a jemu to lámalo srdce, ale keby ostal, mohol ohroziť život ich všetkých a to by si nikdy neodpustil. „Láska, pochop, že sa vás snažím chrániť."

„Nie, Ted."

„Rozlúčme sa teraz. Odídem ráno, veľmi skoro ráno, teraz je ten správny čas..."

„Nie!"

„Andromeda Tonksová, počúvaj ma," riekol jej a ona začala plakať. A to mu znova zlomilo srdce. „Zbožňujem ťa, teba, našu dcéru a vnúčatko a robím to len kvôli vám. Nedopustím, aby sa vám kvôli môjmu pôvodu niečo stalo."

„Mňa tvoj pôvod nikdy nezaujímal."

„Viem, miláčik," zovrel ju vo svojom náručí. „Vrátim sa, čoskoro sa vrátim. Toto je iba dovidenia, nie zbohom."

„Si taký blázon, Tonks! Vieš si predstaviť, čo budem bez teba robiť?"

„Pomáhať Dore s tehotenstvom a potom aj s bábätkom, ale to už dúfam budem späť."

„To teda budeš!" zúfalo plakala. „Prosím, Ted."

„Milujem ťa."

„Ja ťa milujem, neodchádzaj, láska..."

***

„Ted," precitla zo spánku. Zaspala, hoci nechcela. Chcela byť celú noc hore a pozerať sa na neho. Pretože mala strach, že to je poslednýkrát, čo sa uvidia. Tak veľmi na to nechcela myslieť, ale bolo to, čoho sa najviac bála.

Jej manžel v posteli nebol. Stál pri okne a na chrbte mal batoh s pobalenými vecami. Chcel odísť v noci, keď zaspala, vedela to, ale ona to podvedome cítila a preto sa prebrala. „Ted," šepla.

„Ach, Dromeda," otočil sa na ňu. Dopadalo na neho mesačné svetlo. V tvári bol smutný. Ešte nikdy v živote ho nevidela takého smutného. Predtým dôvod nemal. Teraz musel od nich odísť. Od svojej manželky, od ktorej sa roky nevzdialil viac ako na deň, od svojej dcéry, ktorú miloval viac ako čokoľvek iné na svete a od vnúčatká, ktoré stále rástlo a rástlo. Ale zatiaľ len v brušku. V Tedovom pohľade si prečítala každý jeden jeho strach. Hlavne strach, že už ich nikdy viac neuvidí.

Andromeda sa pozviechala z postele. Objala ho, tak silno ako to len dokázala a ihneď jej vhŕkli slzy. „Chcel si odísť bez rozlúčky?"

„Rozlúčili sme sa večer, s Dorou a... nechcel som sa lúčiť ráno, Dromeda. Neviem, či by som dokázal odísť. Si taká krásna, vieš o tom?" pohladil ju po líci.

„Ach, Ted," šepla. „Vráť sa mi, prosím ťa. Pretože bez teba nič nemá zmysel. Sľúb mi, že budeš po mojom boku navždy. Sľúb mi to, Tonks!"

„Tak rád by som ti to sľúbil, Dromeda," šepkal jej Ted. „Lenže ani jeden z nás nevie, čo sa ešte stane. Ale sľúbim ti, že urobím všetko preto, aby som sa vrátil. K tebe, k Dore a k vnúčatku. To ti sľubujem, áno, miláčik. Milujem ťa najviac na svete. Najviac," bozkával jej tvár.

„Aj ja ťa milujem, Ted," šepla mu do ucha. „Vždy som ťa milovala. Iba teba. Nikdy nebol nikto iný, ale to ty predsa vieš."

„Viem to," prikývol a zotrel jej slzy z líc. „Vieš, Dromeda, skutočne mám strach. Bojím sa smrti."

„Nehovor o smrti. Život nie je taký krátky," vravela mu rýchlo. „Ja nechcem, aby si odišiel, nechcem!" skríkla a on ju silno objal. „Prestaňme sa rozprávať o smrti. Vrátiš sa mi, Tonks, počuješ, vrátiš sa mi!"

Ted ju zovrel v náručí a obaja plakali. „Dromeda, ty si mi dala svetlo v živote. Dala si mi všetko. Ja naozaj dúfam, že náš koniec bude len otázkou veku a ničoho iného. S tebou som schopný stráviť život pred smrťou na úteku. Bojím sa, tak veľmi, neskutočne veľmi."

„Ja ti nechcem dať zbohom, Ted, nechcem, nemôžem. Ostaneš tu. Nejako to zvládneme, musíš tu ostať, so mnou. Pretože bez teba som nikto, počuješ, bez teba nedokážem žiť," plakala.

„Ale dokážeš, Andromeda, dokážeš to! Si silná žena!"

„Pôjdem s tebou," navrhla rýchlo. „Utečieme spolu. Tak ako vždy. Budeme utekať spolu, skrývať sa a budeme spolu. Ty a ja, ako vždy. Ty a ja..."

„Dvadsaťtri rokov nie sme iba ty a ja a ty to dobre vieš, láska. Nemôžeš ísť so mnou, miláčik. Musíš ostať tu a starať sa o Doru a o bábätko. Musíš byť pri nich. Potrebuje ťa viac ako ja. Vieš to, však?"

„Áno," šepla. Mal pravdu, ako vždy mal pravdu. Tak veľmi si želala utiecť s ním, ale myšlienka na dcérku, ktorá bola tehotná, ju držala späť. Neboli len oni dvaja. Bolo tu niečo dôležitejšie, niečo čo stvorili spolu. Musela ostať. Nemohla utiecť s ním, aj keď si to v tejto chvíli najviac želala. „Ale neviem, ako budem žiť bez teba."

„To neviem, ani ja, Dromeda. Nikdy som nechcel žiť bez vás," povedal jej Ted smutne.

„Prečo sa nám toto deje? Prečo nemôže byť šťastní?"

„My sme šťastní, láska, vždy sme boli šťastní. Pretože máme lásku, máme všetko, čo sme kedy potrebovali. A tá láska stále rastie a rastie. Máme ju aj pred očami, neustále. Vždy, keď sa pozriem na teba, alebo keď sa pozriem na Doru, tak vidím tak veľa lásky, také veľké množstvo. Nikto nemá viac lásky ako my," vravel jej Ted a pritom plakal.

„Ach, Tonks, ty môj táraj," silno ho objala rukami okolo krku. „Chcela by som, aby už bolo po tomto všetkom. Aby toto bol iba jeden veľký zlý sen. Chcem sa z toho už prebrať. Chcem nás vidieť s maličkým vnúčatkom. Budeme najlepší starí rodičia, však?"

„Samozrejme, láska," zafňukal Ted. „A najviac hrdí, pretože naše vnúčatko bude úžasné. Dokonalé a výnimočné."

„To bude," zotrela si slzy, ale stále ho neprestala objímať. Nevedela, či bude schopná ho pustiť. „Najkrajšie na svete. Keď to bude chlapec, tak ho budeš vychovávať hlavne ty, aby bol taký úžasný gentleman a taký romantik, ako ty. Pretože potom bude naozaj úplne dokonalý."

„A keď to bude dievčatko, tak bude určite ako ty. Taká rozhodná, sladká, trocha namyslená..."

„Ja nie som namyslená!"

„Trocha si vždy bola," usmial sa. „Ale si moja, sľúb mi, že vždy budeš iba moja."

„Koho iného by som bola? Jedine tvoja, Ted. Svet, ktorý si mi ukázal, bol krajší ako nebo. Bol pod tvojím nebom."

„To som potreboval počuť, Dromeda. Mal by som už ísť. Nechcem, aby sa prebrala aj Nymphadora. Nezvládol by som to vôbec," vravel jej.

„Nie," rozplakala sa. „Ted, prosím ťa."

„Uvidíš, čoskoro budem späť a už sa ma nikdy nezbavíš, Dromeda!"

„To je presne to, čo chcem. Nikdy nebyť bez teba!"

„Viem," šepol jej pri perách.

„Nie, Ted, nechcem, aby toto bol posledný bozk na dlhé dni," riekla mu Andromeda.

„Ale no tak, Dromeda, veď to nie je posledný bozk," pohladil ju po líci.

Andromeda prikývla. Ted bol vždy optimista a ona nie. Tento raz však chcela byť aj ona optimistická a mať nádej, že sa jej čoskoro vráti a potom spolu budú už navždy a naveky.

„Milujem ťa, miláčik," šepol Ted.

„Aj ja ťa milujem, Teddy," šepla mu pri perách. Ted ju pobozkal. Veľmi dlho a sladko. Veľmi nežne, tak aby nikdy nezabudla na jeho bozky. Lenže niečo také nebolo možné. Jeho bozky by nikdy žiadne iné nenahradili.

Keď spontánne ukončili bozk, pohladil ju po líci a zotrel jej slzu. „Čoskoro som znova doma, miláčik."

„Budem na to každý deň myslieť, Ted. Budem ťa tu čakať. A potom ťa už nikdy nepustím preč. Budem tu, keď sa vrátiš. Čakať na teba s otvorenou náručou a budem ťa bozkávať celú noc."

„Na to sa teším," žmurkol na ňu. „Nechoď so mnou dole, prosím."

„Ale..."

„Andromeda, prosím ťa."

„Dobre."

„Zbohom, miláčik," pobozkal ju ešte na čelo.

„Zbohom, Ted," šepla a nechcela pustiť jeho ruku. Ale nakoniec musela. Nechcela dať zbohom jeho dlani. Jeho teplej dlani, ktorá ju vždy poláskala, keď bola smutná. Ted podišiel k dverám a otvoril ich. Pozrel sa na ňu a trocha sa pousmial. Jej vyhŕkli ďalšie slzy. Bez ďalších slov odišiel. Zavrel za sebou dvere a ona klesla k posteli na zem. Rozplakala sa tak veľmi, ako už dávno nie. Vedela, že určite svojim plačom zobudí aj Nymphadoru, ale v tejto chvíli ju tak šialene bolelo srdce. Ešte nikdy v živote jej nebolo horšie ako v tejto chvíli.

Stále ju mátali myšlienky, že sa jej milovaný Ted Tonks už nikdy nevráti domov.

Pozn. autorky:

* Názov kapitoly je inšpirovaný z piesne od No name – Prvá a tiež aj niektoré pasáže rozhovoru medzi Tedom a Andromedou.