„Intuícia je zvláštny inštinkt, ktorý žene hovorí, že má pravdu, či ju má, alebo nemá." (Elbert Hubbard)

„Mama, si v poriadku?" spýtala sa jej Nymphadora.

Andromeda vzala zo stola svoj prútik. Jej dcéra sa trocha mykla, lebo zrejme mala pocit, že ju matka chce zakliať. Nuž ona mávla prútikom a črepiny zo šálky sa spojili znova do kopy a rozliata horúca čokoláda z dlážky zmizla úplne.

„Mama, povedz niečo, prosím ťa..."

„Prečo by som mala niečo hovoriť? Čo vlastne chceš počuť, Nymphadora? Toto, čo tu rozprávaš je šialenstvo. Vieš, akí sú vlkolaci nebezpeční? Chceš, aby ti ublížil, aby ťa zabil? Znova mám ďalší dôvod, prečo sa o teba báť! Ja naozaj neviem, ako som ťa vychovala. To benevolentná Tedová výchova urobila svoje!"

„Mama, počúvaj ma," snažila sa Nymphadora dostať k slovu, ale Andromeda ju nepustila.

„Nebudem tieto šialené veci počúvať. Aspoň že ten Lupin má trocha rozumu a povedal ti, že si pre neho primladá a on je príliš chudobný a neviem, čo ešte. Má pravdu, si pre neho absolútne nevhodná!"

„Ľúbim ho," šepla Nymphadora. „Naozaj veľmi. Nezáleží mi na tom, čím je. Mne by nikdy neublížil. On za to nemôže, že ho v detstve pohrýzol vlkolak a urobil z neho to isté. On si to predsa nevybral sám. Vybral si niečo iné. Mohol byť ako všetci ostatní vlkolaci, mohol páchať zlo, ale on nie, on patrí do Fénixovho Rádu a je to skvelý čarodejník. Videla som ho bojovať viackrát a je skutočne zručný v dueloch, aj v mágii celkovo. Má veľké srdce, aj Sirius si ho veľmi vážil. Vieš, prečo sa Sirius stal animágom?"

Andromeda pokrútila hlavou. Už dávnejšie jej Nymphadora povedala, ako Sirius vlastne utiekol z Azkabanu a že sa dokáže zmeniť na veľkého čierneho psa. Nemohla tomu uveriť, ale bola naozaj hrdá na to, že sa v takom mladom veku dokázal stať animágom.

„Všetko to bolo kvôli priateľstvu s Remusom. On, James Potter a Pettigrew sa dozvedeli, čím Remus je a takto mu vyjadrili svoju podporu. Boli s ním pri premenách, nebol nikdy sám," vravela Nymphadora a usmievala sa pri tom. „Sirius mal Remusa skutočne rád a bolo to tak aj naopak. Je to veľmi smutné, že Remus prišiel o všetkých svojich priateľov. Mama, prisahám ti, je to skvelý muž."

„Je to vlkolak!"

„Áno, to je, to nepopieram, ale to nemení nič na fakte, že to skvelý muž," usmievala sa Nymphadora, akoby jej vôbec nevadilo, že jej ho mama zakazuje. „Ty si sa tiež zamilovala do tatka. A tatko tiež nespĺňal normy tvojej matky."

„Tvoj tatko ale nie je monštrum."

„Ani Remus nie je monštrum," pokrútila hlavou jej dcéra. „Niekedy ma vieš prekvapiť, mama. Dúfam, že niektoré veci budeš chápať, pretože aj ty si porušila všetky pravidlá pre lásku. Urobila si veľa romantických vecí, ale čím viac obe starneme, tak mám pocit, že sa z teba stáva iný človek. Viem, že si nemala ľahký život. Myslíš, že mne nechýba teta Pandora, alebo krstná Priscilla, alebo vždy večne usmiatí Fabián a Gideon? Alebo krstný Xeno a malá Luna? Všetci mi veľmi chýbajú. Ty nie si sama, mama. Máš mňa a máš tatka a predsa len mám pocit, akoby si sa pri nás trápila."

„Ja sa netrápim, Nymphadora," odvetila jej Andromeda. Nymphadora na ňu hľadela svojimi prenikavými hnedými očami, takými veľmi podobnými tým jej. Bolo jej veľmi ľúto, že ju dcéra takto vidí. Zmenila sa, vedela to. Vyhodil jej to na oči niekoľkokrát aj Ted, ale bolesť a straty ľudia menia. „Samozrejme, že si nadovšetko vážim, že mám teba a tvojho tatka. Ste moje všetko. Musíš však pochopiť, že to nie je normálne, aby si milovala vlkolaka."

„Ja nemilujem vlkolaka, ja milujem človeka. Muža meno Remus Lupin," uviedla to na správnu mieru Nymphadora. „Musím už ísť mama. Rád ma stretnutie. Uvidíme sa," postavila sa zo stoličky, pobozkala matku na líce a potom odišla.

Andromeda nemala chuť ani len premýšľať. Mala pocit, akoby sa nachádzala v nejakej ďalšej nočnej more. Pred očami mala svoju dcéru a vlkolaka, ktorý jej ubližuje, ktorý ju zabíja. A tieto myšlienky ju neuveriteľne mučili.

***

Keď sa domov vrátil Ted z práce, Andromeda mu okamžite povedala, čo sa stalo. Chvíľku na ňu nechápavo hľadel. „Naša Dora?"

„Áno, naša Dora!" zamračene na neho vyštekla. „Rozumieš tomu, Ted? Kde nechala hlavu?"

„To je ale veľmi vážne, Dromeda," povedal jej Ted. „Môže to byť dobrý človek, naozaj milý a neviem, čo všetko, ale pre Merlina, každý spln sa mení na beštiu!"

„To som sa jej snažila vysvetliť, ale ona si hovorila stále svoje a svoje," rozprávala mu Andromeda. „Pre Nymphadoru je veľmi nebezpečný. Čo budeme robiť, Ted?" Dala si ruky v bok a čakala na jeho riešenie.

„Povedala si, že ju odmietol, však?"

„Áno," prikývla Andromeda.

„Tak potom nemusíme robiť nič. Dora sa bude chvíľku ešte trápiť, že ju odmietol a potom stretne iného. Ktorý nebude vlkolakom. Možno by sme to mali nechať tak. Vieš, ako sa hovorí zakázané ovocie chutí najlepšie. Ak sa budeme tváriť, že nám to je jedno, ona to nebude brať, ako keby sme to zakazovali."

Andromeda pokrútila hlavou. „Nemá päť rokov, Ted."

„Na tom nezáleží," odvetil jej. „Aj tebe doma zakazovali stýkať sa muklorodenými a čo sa stalo? Za jedného si vydatá," usmial sa na ňu.

„To nie je to isté, Tonks!"

„Pravda, ja som len humusák," zasmial sa Ted.

„Nehovor to slovo predo mnou," zamračila sa na neho. „Neznášam tú urážku. Priam ju nenávidím. Nech si hovoria čistokrvní, čo chcú, muklorodení nie sú o nič menej. Niekedy mám pocit, že sú o dosť viac."

Ted sa na ňu usmial a potom ju pobozkal letmo na pery. „Aj niektoré čistokrvné čarodejnice stoja za to."

„Niektoré?"

„Pravda, v skutočnosti iba ty," usmial sa na ňu.

„Ach, Tonks," sladko prikývla. Ani nevedeli, ako z tak vážnej témy prišli k téme, pri ktorej sa obaja cítili, akoby boli znova mladí a čerstvo zamilovaní. Ted bol šťastný, keď sa na neho jeho milovaná usmievala a Andromeda mala o dosť lepšiu náladu. Nahla sa k nemu a dlho ho pobozkala na pery. „Milujem ťa."

„Aj ja ťa milujem, Dromeda," šepol jej medzi bozkami.

***

Blížil sa koniec školského roka a Nymphadora bola stále smutná a jej schopnosti sa jej naďalej nevrátili. Andromeda i Ted vedeli, že sa svojej lásky k Remusovi Lupinovi ešte nevzdala, ale ani jeden jej to nevyhodil na oči. Dohodli sa, že naozaj skúsia plán, ktorý vymyslel Ted a nebudú jej nič zakazovať a ona sama príde na to, aký veľký nezmysel to bol. Lenže nič nenasvedčovala tomu, že by sa Nymphadora naďalej netrápila pre lásku k mužovi, ktorý ju odmietal.

Ich dcéra bola často úplne bez nálady, smutná a nešťastná. Pomaly ani nič nejedla a dosť schudla. Andromede sa to už naozaj prestávalo páčiť.

„Nymphadora, jedla si dnes niečo?" pýtala sa jej, keď sa zastavila na chvíľku doma.

„Ale áno," odvetila jej.

Andromeda mala pocit, že jej klame. „Dora, musíš jesť."

„Ja len proste dnes nemám chuť," mykla Nymphadora plecami.

„Si taká bledá."

„Ach, mama, nepoučuj ma, prosím ťa," žiadala ju Nymphadora. „Dám si čaj, dobre?"

„Spravím ti ho," ponúkla sa Andromeda a zamierila do kuchyne. Stmievalo sa. Ted sa ešte nevrátil domov a Nymphadora bola smutná. Ani jej to veľmi nepridávalo na nálade. Už zalievala čaj, keď Nymphadora vošla do kuchyne.

„Musím ísť, mama!"

„Ale čo tvoj čaj?"

„Niečo sa deje, mama, neviem, čo. Je to kvôli Rádu. Uvidíme sa, áno?" Podišla k nej a pobozkala ju na líce. „Len čo zistím, čo sa deje, vrátim sa domov. Nerob si starosti, dobre?"

„Dora," šepla.

„Budem v poriadku," mrkla na ňu dcéra a potom odišla.

Andromeda nemala v pláne nerobiť si starosti.

***

Ted sa vrátil asi hodinu po tom, čo Nymphadora odišla. Našiel Andromedu v obývačke vyzerala ako klbko nervov. Ihneď vedel, že sa niečo stalo.

„Pohádala si sa opäť s Dorou?" spýtal sa jej.

„Nie, musela odísť. Niečo súrne pre Rád. Je preč skoro hodinu a ešte sa neozvala," vravela mu Andromeda. Vždy, keď bola Nymphadora preč, robila si veľké starosti. To bol jeden z dôvodov, prečo nechcela, aby jej dcéra bola aurorka. Jednoducho mala taký veľký strach, že mala pocit, že sa jedného dňa z toho nadobro zblázni. Vždy sa obávala o svojich blízkych. Už odmalička sa jej nepáčilo, keď bol otec preč aj niekoľko dní a ona nevedela, či je v poriadku. Takisto sa vždy obávala, keď bol Ted dlhšie v práci a neposlal jej po sove odkaz, že musí ostať dlhšie. Strach o vlastné dieťa bol zo všetkého najhorší. Skutočne mala pocit, že sa zblázni. Tak veľmi sa bála, hlavne od tej doby, čo bola Nymphadora naposledy v nemocnici.

„Ona sa ozve," povedal Ted, ale hlas mu preskočil a Andromeda vedela, že sa bojí rovnako ako ona. „Určite nejde o nič vážne," dodal v snahe, aby ich oboch upokojil, ale rozhodne to nemalo taký účinok.

„Ničí ma to, Ted, ten strach," riekla mu Andromeda.

„Aj mňa to začalo ničiť," priznal sa jej Ted. „Možno to celé nebol dobrý nápad. Mala si vtedy pravdu, Dromeda."

„Už sa ale nedá nič robiť. Musíme to proste iba prežívať naďalej a dúfať, že Nymphadora bude v poriadku. Je to hrozný pocit, taký hrozný!" V očiach sa jej leskli slzy.

„Kto iný by to vedel lepšie ako my dvaja, aký hrozný pocit to je?" spýtal sa jej a potom si prisadol k nej na sedačku a pritiahol si ju do náručia.

Obaja sledovali nástenné hodiny. Prešla polnoc a Nymphadory stále nebolo. Prešli ďalšie minúty, ktoré sa formovali do hodín.

Objavila sa až okolo pol tretej ráno. Bola bledá, ale prekvapivo farba jej vlasov bola ružová. Oblečenie mala dotrhané a na ruke mala šrám. Neusmievala sa, bola smutná a oči mala červené.

„Nymphadora," Andromeda objímala svoju dcéru. „Si celá?"

„Som, mamka, som," prikývla Nymphadora a potom objala aj otca. „Dumbledore je mŕtvy!"

„Čože?" vyhŕkli obaja jej rodičia naraz.

„Bolo to hrozné," nadýchala sa Nymphadora a potom pokračovala. „Smrťožrúti sa dostali do Rokfortu. Bojovali sme. Aj Bill je zranený."

„Čože?" Andromeda zhíkla.

„Bude v poriadku. Napadol ho Greyback, ten vlkolak. Ale nebol spln, takže Bill nebude vlkolakom. Len ho celkom dosť poškrabal, bude mať jazvy, ale Fleur si ho aj tak chce zobrať. Konečne sa s Molly Weasleyovou uzmierili. Respektíve by som povedala, že konečne si Molly uvedomila, že Fleur je naozaj skvelá a Billa veľmi ľúbi."

„Pokračuj, zlatko," žiadal ju Ted.

„Dumbledore bol na nejakej misii a zatiaľ čo sme my bojovali, ho zabili. Bol to Severus Snape. Profesor z Rokfortu," vravela smutne Nymphadora. „Ukázalo sa, že je na strane Voldemorta."

Obaja jej rodičia sa strhli, keď vyslovila jeho meno. „To, predsa nie je možné," vravel Ted, „Dumbledore predsa..."

„Ja viem, tatko," prikývla Nymphadora smutne. „Dumbledore tu už nie je. Zomrel a pritom sa skutočná vojna ešte ani nezačala. Až teraz sa začne. Keď už niet Dumbledora. Je to veľmi smutné. O pár dní bude na Rokforte pohreb. Rád netuší, čo sa bude ďalej diať. Asi to prevezme Divooký Moody, ale aj tak, je to proste hrozné..."

Andromeda plakala. Vážila si profesora Dumbledora ešte z čias, keď chodila sama na Rokfort. Nemohla uveriť tomu, že taký veľký čarodejník, ktorý toho toľko dokázal, zomrel. A to rukou nejakého obyčajného profesora zo školy. Skrátka, zdalo sa jej to priam neuveriteľné.

„Vrátili sa ti schopnosti?" spýtal sa Ted.

„Áno," trocha sa pousmiala. „Boli sme v nemocničnom krídle a Fleur tak odvážne povedala Molly, že sa za Billa chce vydať, že jej nezáleží na tom, ako bude vyzerať. Tak som vyhŕkla na Remusa, aby si všimol, že ona si ho chce aj tak zobrať, že jej na tom nezáleží, rovnako, ako mne nezáleží na tom, čím je."

Andromeda pokrútila hlavou. „Ale, Dora..."

„Samozrejme, že mi povedal, že je pre mňa príliš starý, chudobný a nebezpečný a že by som si mala nájsť iného. A potom mu Molly povedala, že predsa len ja chcem iba jeho. Nič nepovedal a tak som vybehla von, proste preč, potrebovala som byť sama. Bolo toho na mňa veľmi veľa..."

„A?" pýtala sa Andromeda, aj keď tušila, že sa jej to vôbec nebude páčiť.

„Remus dobehol za mnou. Snažil sa mi vysvetliť, že to myslí dobre, ak ma odmieta. Potom som mu znova povedala, že mi nezáleží na tom, že je vlkolak. Záleží mi na tom, že je človek s veľkým srdcom, že je dobrý, lojálny, veľmi skromný že ho jednoducho mám rada a že mi vôbec nezáleží ani na tom, že je odo mňa starší, alebo že nemá veľa peňazí. Jednoducho láska na takéto veci nehľadí. Zrejme som ho presvedčila. Pretože mi povedal, že som sa mu celú tú dobu páčila, ale jednoducho mu bolo okamžite jasné, že by som sa nikdy do neho mohla zamilovať. Dokonca si vyberal samé ťažké misie a zároveň sa bál, že by som sa zaľúbila do niekoho iného a on by to mal priamo pred očami. Lenže ja som sa zaľúbila do neho. A on ľúbi mňa. Takže tak, sme spolu."

„Čo ti máme na to povedať?" spýtala sa jej Andromeda. Nemala vôbec chuť sa s ňou hádať, ani jej to vyhovárať, pretože bola šťastná, že sa vrátila živá a zdravá domov. Dnes v noci naozaj nemala chuť venovať jej ďalšie výčitky.

„Chcela by som, aby ste ho spoznali. Je naozaj úžasný," riekla Nymphadora.

„Dora, on je nebezpečný," riekol jej Ted.

„Nie, tatko nie je. Pre mňa nebezpečný nie je," usmiala sa Nymphadora. „Okrem toho existuje taký elixír, ktorý keď pije, tak v deň premeny sa síce zmení na vlka, ale zachováva si svoju myseľ a vôbec nie je nebezpečný."

„Máme na to iný názor, Dora, prepáč," ospravedlnil sa jej Ted. „Si v poriadku, tak môžeme ísť spať," pozrel sa na svoju manželku. „Dromeda, ideš?"

„Áno, dobrú noc, dcérka," pobozkala Nymphadoru na líce.

„Dobrú noc," odvetila im skleslo Nymphadora.