„Úplne chápať sa nebudeme nikdy, ale budeme a môžeme ďaleko viac, ako sa len chápať." (Novalis)

To ráno, čo Nymphadora Tonksová odchádzala poslednýkrát do Rokfortu, veľmi pršalo. Tedov dáždnik, pod ktorý schovával svoju manželku i dcéru, bol úplne mokrý a kvapky z neho stekali na zem.

Rozlúčil sa s Nymphadorou, zaželal jej veľa šťastia a požiadal ju, aby im poslala veľa listov.

„Len žiadne vylomeniny," žiadala ju Andromeda. „Uži si posledný rok a dobre sa uč. Nezabudni na MLOKy, sú veľmi dôležité. A dávaj si pozor, Nymphadora. Napíš nám a uvidíme sa na Vianoce," pobozkala ju na obe líca.

Ich dcéra (dnes s fialovými vlasmi) im zakývala a potom sa pobrala do vlaku. O chvíľku im už kývala z kupé, kde sedela s priateľkami a bola pripravená na cestu. Posledný rok na Rokforte. Andromeda i Ted hľadeli na vlak, na dcéru a obom sa im to zdalo až neuveriteľné, že ich dcéra odchádza už do posledného ročníka.

Bola pomaly dospelá, vyštudovaná a to znamenalo jedno. Obaja sa na seba pozreli a dobre to vedeli – čoskoro im odíde z domu a oni ostanú sami dvaja. Bola to situácia, na ktorú nebol ani jeden z nich pripravený a obaja mali pocit, že na to pripravení nebudú nikdy.

„Ahojte!" Kývala im Nymphadora, keď sa vlak pohol. „Ľúbim vás."

„Aj my teba," zakričal jej Ted.

Keď vlak zmizol z ich dohľadu, Ted chytil manželku za ruku a viedol ju von zo stanice. Pred stanicou rozprestrel dáždnik a obaja sa vybrali do londýnskych uličiek. Každý so svojimi myšlienkami na ďalší odchod ich dcéry. Tento raz iba do školy, ale kto vie, že keď sa vráti po tých desiatich mesiacoch, či im neodíde navždy.

***

„Mali by sme sa porozprávať," povedala Andromeda, keď sa vrátili domov. Ted odišiel rozprestrieť mokrý dáždnik na verandu a potom sa vrátil dnu a vyzliekal si vetrovku. „Povedala som, že by sme sa mali porozprávať," zopakovala mu Andromeda, lebo mala pocit, že ju dostatočne nepočuje.

„Áno, ja som to počul. O čom sa chceš zhovárať?" vravel jej a odišiel zavesiť vetrovku do chodby na vešiak.

Andromeda bola v kuchyni, postavila vodu na čaj. „O nás dvoch. O tom všetkom, čo sa stalo za posledné mesiace."

„Počúvam ťa," odvetil jej a vybral dve šálky z kredencu.

„Správala som sa divne," pripustila Andromeda. Voda v kanvici začala vrieť. „Bolo to odo mňa hlúpe. Ale prišla som o ďalšiu priateľku a Xeno niekam odišiel aj s Lunou a obaja sme ostali akísi osamelí v tomto prípade. Ja som prišla o priateľky a ty o priateľov. Neviem, prečo som sa rozhodla uzatvárať sa pred tebou," dodala smutne.

„Ako to, že si si to konečne uvedomila?" spýtal sa jej dosť rýpavo.

„Nymphadora mi otvorila oči," priznala sa Andromeda. „Včera večer, keď som sa s ňou zhovárala. Ted, je mi to naozaj veľmi ľúto."

Voda v kanvici zovrela a ona ju naliala do dvoch šálok a potom do nich vložila vrecúška s čajom. Postavila obe šálky na stôl a pozrela sa na manžela, ktorý akosi záhadne mlčal. Akoby k tomu nemal, čo povedať. Akoby nebral na vedomie jej ospravedlnenie.

„Dromeda, vieš," ozval sa po pár minútach ticha, „ja to chápem. Viem, že ťa trápi, čo všetko sa stalo. Pochovali sme takmer všetkých našich priateľov. Kvôli mne si prišla aj o rodinu. Cítila si sa posledné mesiace sama, je mi to úplne jasné. Nechápem iba jednej veci? Prečo si sa stránila mňa? Prečo som mal pocit posledné mesiace, že vôbec neexistujem? Nedala si mi ani len bozk na dobrú noc!"

„Ja sa proste bojím!"

„Čoho sa bojíš?"

„Prišla som takmer o všetkých, Ted. Čo ak jedného dňa prídem aj o teba? Alebo o Nymphadoru? Mám hrozný strach. Proste sa veľmi bojím!"

„Myslíš, že ja o vás dve strach nemám?" spýtal sa jej Ted pokojným tónom. „Že sa nebojím každý jeden deň. Bojím sa, Andromeda. A to práve z dôvodu, že je okolo nás nejaké sivé mračno. Niekedy sa cítim ako prekliaty. Všetci okolo nás zomierajú a ja naozaj neviem, ako to zastaviť. Viem, že trpíš, aj ja trpím, ale ja naozaj neviem, ako to zastaviť."

„Už niet čo zastavovať," povedala smutne. „Všetci sú mŕtvi."

„Xeno nie je mŕtvy!"

„Nuž nechce mať s nami nič spoločné," odvetila smutne. „Včera tu bola Molly, doobeda," povedala mu. „Na chvíľku. Veď vieš, pri toľkých deťoch nemá čas na staré známe. Povedala mi, že Xenophilius Lovegood býva asi tri mesiace kúsok od nich. Vraj ho videla niekde s malou Lunou. Sotva ju pozdravil. Vyzeral strhane a smutne. Vidíš to, Ted! Xeno už o nás nemá záujem!"

Teda jej informácia úplne šokovala. Chvíľku na ňu hľadel bez slov. „To by... Xeno by to neurobil...!"

„Tak vidíš, urobil to!"

„Molly sa musela spliesť," protestoval Ted.

„My už nemáme priateľov, Ted," povedala smutne.

„Musím mu napísať. Musím vedieť, čo má toto znamenať!" rozčuľoval sa jej manžel.

„Robila som si o Xena a malú Lunu starosti celé mesiace," vravela mu. „A čo z toho, keď sa vrátil zo svojich ciest a ani nám len nedal vedieť. Je to smutné."

„Dromeda," Ted podišiel k nej a potom ju objal. „Pozri, máme jeden druhého a máme našu úžasnú Doru. Možno nikoho viac nepotrebujeme na to, aby sme boli šťastní."

„Škoda, že nám to nevyšlo a nemáme viac detí," riekla smutne.

„To nevadí. Máme Doru a ona je všetko, na čom záleží," pobozkal ju do vlasov. „Nič viac nepotrebujeme. Nikoho."

„Možno máš pravdu," prikývla napokon. „Odpúšťaš mi?"

„Áno," prikývol aj on. „Som rád, že sme si to vyjasnili. Bolo mi z toho posledné dni už naozaj smutno."

„Aj mne, Ted," pripustila. „Len som nevedela, ako to celé začať a dať do poriadku. Ale Nymphadora mi otvorila oči. A mala pravdu. Kedy len toľko vyrástla, no kedy?"

„Tiež netuším, kedy sa to stalo. Je už veľká a taká krásna."

„Áno, to je. Je krásna."

„Ach, Dromeda, vitaj späť. Milujem ťa, láska," nahol sa k nej a letmo ju pobozkal na pery. „Čo keby sme dnes večer zašli do divadla? Dlho sme tam neboli."

„Dobre," prikývla a vrátila mu bozk. „Divadlo patrí medzi muklovské veci, ktoré sa mi naozaj páčia."

„Už sa neviem dočkať," žmurkol na ňu. „Urobíme si pekný večer. Len ty a ja."

Prikývla a usmiala sa. Naozaj bola rada, že to takto dobre dopadlo. Nymphadora rozhodne mala pravdu.

***

Andromeda a Ted čakali pred divadlom na muklovský taxík. Predstavenie sa skončilo a obom sa im veľmi páčilo. Andromeda sa cítila, ako už dávno nie. Bola veselá, spokojná a Ted ju držal celý čas za ruku.

Prišiel taxík a oni nastúpili dozadu. Ted nadiktoval ich adresu a potom sa viezli. Vonku už bola tma. Ulice osvetľovali pouličné lampy a dážď ustál už počas predstavenia. Ted sa k nej nahol a pobozkal ju na líce.

Andromeda sa zasmiala a zapýrila. „Ted, tu nie," šepla mu.

„Dromeda, som fakt šťastný," pošepol jej aj on. „Dnes, s tebou." A znova ju pobozkal na líce.

Znova sa zasmiala, očervenela jej tvár. „Tonks! No tak," šeptala.

„Ale pozrimeže sa," zasmiala sa aj Ted. „Zase som Tonks. Zrejme si už vážne v poriadku, Dromeda."

Usmiala sa na neho a sama mu venovala letmý bozk na líce. „Aj ja som fakt šťastná."

Taxík zastavil pred ich domom. Ted zaplatil za jeho služby a potom sa pobrali k sebe do domčeka. Zatvorili za sebou dvere a Ted pomohol Andromede vyzliecť kabátik. Potom sa na ňu usmial a vyzliekol si ten svoj. „Pamätáš si, ako dávno to už bolo, čo sme boli na Rokforte posledný rok? Aké problémy sme museli riešiť?"

„Nikdy neoľutujem rozhodnutie, ktoré som urobila už na Rokforte," odvetila mu Andromeda. „Utiekla som s tebou a urobila som dobre. Možno sme o veľa prišli, Ted. Áno, prišla som o svoju rodinu a prišli sme aj o priateľov. Ale my dvaja sme tu stále. Spolu a šťastní. A máme skvelú dcéru. To rozhodnutie bolo správne."

„Bolo," prikývol a pohladil ju po líci. Chcel ju pobozkať, ale niekto im zaklopal na dvere. Ted siahol inštinktívne po prútiku. Andromeda sa postavila za jeho chrbát a potom až otvoril dvere.

Vo dverách stál Xenophilius Lovegood. Blond vlasy mal dlhšie ako zvyčajne zvykol nosiť. Dokonca mal aj dosť zarastenú tvár. Oči mal vpadnuté a farba jeho pokožky bola akási sivastá. Na sebe mal žltý habit a na krku mal náhrdelník. Ted ihneď spoznal symbol Darov smrti a spomenul si, ako sa o tom rozprávali, keď boli ešte na Rokforte.

„Xenophilius!" Prekvapene sa na neho pozrel Ted.

„Môžem ďalej?"

Ted odstúpil od dverí a prútik si schoval do vrecka na nohaviciach. „Čo tu robíš? Kedy si sa vrátil z ciest?"

„Dávnejšie," priznal sa mu Xenophilius. „Len som ešte zariaďoval nový domov pre mňa a Lunu. A vybavoval si nejaké veci, aby som mohol znova vydávať Sršeň. Luna vás pozdravuje. Nechal som ju u susedy, nechcel som ju takto neskoro brať von. Tak, ako sa máte?"

„V poriadku," odvetil mu Ted trocha chladne. „Nymphadora dneska ráno odišla do Rokfortu. Posledný rok."

„Ach, ten krásny posledný rok," povzdychol si Xenophilius.

„Prečo si sa neozval, keď si sa vrátil? Mohli sme ti s Andromedou pomôcť!" spytoval sa Ted.

„Nebol som si istý, či sa vraciam," odvetil mu jeho najlepší priateľ. „Nevedel som, či návrat sem je definitívny. Okrem toho, keď som odišiel, neodišiel som práve čestne a nebol som si istý, či ma budete chcieť vidieť."

„Si môj najlepší priateľ!"

„Lenže ja už nie som tým, kým som býval. Bez Pandory je všetko iné. Všetko je zlé, tmavé, bez farieb. Bez života. Mám len jeden jediný zmysel a to je Luna. Ja som si nebol istý, či ešte potrebujem nejakých priateľov," vravel Xenophilius smutne.

„Všetci potrebujeme priateľov, Xenophilius," riekla mu Andromeda.

„Opustili nás jeden po druhom," odvetil a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Možno by sme mali prestať byť priateľmi. Tá predstava, že jedného dňa zomriete aj vy dvaja. Ostal by som už úplne sám a potom by som už nikdy neveril na priateľstvo."

„Tak preto si prišiel?" spýtal sa ho Ted. „Povedať nám, že tie roky spoločného priateľstva sa skončili?"

„Necháp ma zle, Ted-"

„Ja to nechápem vôbec," zamračil sa Ted a zložil si ruky na prsiach. „Čo je viac ako láska a priateľstvo?"

„Nič," šepol Xenophilius. „Lenže samota je pre mňa teraz lepšia."

„Xeno, prosím ťa," chcela zasiahnuť Andromeda.

„Nech si ide keď chce. Ja ho nepotrebujem," vyhlásil Ted a potom nahnevane odišiel na verandu.

Andromeda a Xenophilius stáli proti sebe. Obaja mlčali, lebo ani jeden nevedel, čo má povedať.

„Luna je v poriadku?" spýtala sa ho po chvíli.

„Áno, je na tom dobre," prikývol Xenophilius.

„To je dobre," prikývla aj ona. „Mal by si ísť, Xeno. Pozri, dvere pre teba a Lunu sú tu vždy otvorené. Je to iba na tebe, ako sa rozhodneš. Pandora nám chýba všetkým. Tak ako nám chýbajú Fabián, Gideon i Priscilla. Ale nie sme sami."

„Rozhodol som sa byť sám," odvetil jej. „Možno tak budem menej trpieť."

„Alebo budeš trpieť viac," dodala smutne a otvorila vchodové dvere. „Zbohom, Xenophilius."

Prikývol a potom odišiel. Sledovala ho cez okno, ako vyšiel až za bránku a tam sa odmiestnil. Bolo jej tak zúfalo prázdno. Vyšla na verandu. Ted stál na schodíkoch pred záhradou a bola si istá, že plače. Objala ho zozadu. „Je mi to ľúto."

„Ako mohol povedať toľko vecí?"

„Bolesť nás mení, Ted. Stratil lásku svojho života. Asi by som sa správala rovnako. Asi by nič pre mňa nemalo zmysel. Ani priatelia," pripustila.

„Asi máš pravdu," prikývol a pobozkal jej ruku. „Nuž je mi to ľúto."

„Aj mne je to ľúto, Ted."

***

O 10 mesiacov neskôr

„Tak ako dopadli MLOKy?" pýtala sa Andromeda.

Ted práve doviedol Nymphadoru domov. Skončil sa jej školský rok a ona sa konečne vrátila domov. Obom im veľmi chýbala a obaja sa tešili na tento deň. Na začiatok leta.

„Mám dobré známky z predmetov, ktoré potrebujem na to, aby som sa stala aurorkou," oznámila jej Nymphadora.

Jej matka, ktorá práve pripravovala večeru, zhodila na zem taniere, keď jej dcéra oznámila, čo má v pláne. „Aby si sa stala..., čím?"

„Aurorkou. Na konci leta sú skúšky. Ak sa tam dostanem, dostanem sa na aurorský výcvik a keď ho absolvujem, trvá to päť rokov, tak zo mňa bude aurorka. Budem ako strýko Fabián, alebo ako strýko Gideon," veselo rozprávala Nymphadora, akoby si vôbec nevšimla, že jej mama rozbila taniere, alebo že sa na ňu mračí.

„Zbláznila si sa?"

„Čože? Nie, mama, nezbláznila, prečo?"

„Len cez moju mŕtvolu!"

„Andromeda!" zasiahol Ted.

„Čo? Ty si o tom vedel?" oborila sa na neho.

„Niečo málo som vedel," prikývol.

„Obaja ste sa zbláznili! Nie a nie. Jednoducho nie," hnevala sa. „Nepôjdeš na žiaden aurorsky výcvik. Nedáš sa len tak zabiť!"

„Pozri, mama," Nymphadora sa zamračila na svoju matku. Farba jej vlasov sa z ničoho nič zmenila na ohnivo červenú, ani nemusela veľmi prižmúriť oči. „Narodila som sa s výnimočnými schopnosťami, ktoré mi pomôžu v zamestnaní, ktoré som si vybrala. Bola by škoda premárniť ich. Okrem toho cítim, že toto je to, čo chcem robiť. Nezabrániš mi v tom! A ak naozaj chceš, tak potom sa odsťahujem a budem si so svojím životom robiť, čo chcem!"

„Nymphadora!"

„Dora, prosím ťa," postavil sa medzi nich Ted. „Preberme to v pokoji."

„Ona to nikdy neakceptuje," mračila sa Nymphadora.

„Tvoja mamka má o teba iba strach. Aj ja mám o teba strach. Nesúhlasím s tým, ale na druhej strane viem, že si dospelá a nemôžem ti zakazovať robiť vecí, ktoré chceš. Premysli si to ešte, prosím ťa," žiadal ju.

„Ja som si to už premyslela. Budem sa celé leto učiť na skúšky, aby ma do toho výcviku vzali. A ak za to na mňa nebudete hrdí vy dvaja, tak strýkovia oni budú. Viem to," povedala Nymphadora smutne. „A aj teta Pandora. Vždy hovorila, že môžem byť tým, čím len chcem byť a ja som si vybrala toto. Bojovať proti zlu. Je to moje poslanie. Je mi ľúto, že to nechápete!" A potom vybehla hore schodmi a zavrela sa vo svojej izbe.

Andromeda sa pozrela na Teda absolútne zúfalo. „Čo budeme robiť?"

„Budeme sa musieť s tým zmieriť."

„Nikdy!" odsekla mu nahnevane. „Existuje toľko prác na svete a ona si vyberie tú, pri ktorej môže tak jednoducho zomrieť."

„Pochybujem, že chce zomrieť," odvetil jej Ted. „Je to dospelá žena, Andromeda. Viem, že pre teba bude vždy malé dievčatko, aj pre mňa, ale už dospelá a môže robiť vlastné rozhodnutia. A ak je toto tým, po čom prahne jej srdce, tak ju musíme nechať, nech sa do toho pustí."

„Nesúhlasím s tým a to je moje posledné slovo!" zopakovala mu rázne jeho manželka. „Je to nebezpečné a riskantné. A úplne šialené."

Pozn. autorky:

Ahojte, kapitola mala byť v nedeľu, ale nešiel mi doma internet ... tak preto je až dneska :) ale tak hádam mi to odpustíte. Som zvedavá na Vaše názory a nabudúce sa už presunieme do roku 1995 a do doby druhého Fénixovho Rádu ...