"Skutočné manželstvo je zvláštnou zmesou lásky, priateľstva, zmyselnosti a úcty." (André Maurois)

Andromeda bola už na viacerých čarodejníckych svadbách, ale ani jedna nebola taká živá a veselá, ako práve svadba Pandory Moonovej a Xenophiliusa Lovegooda. Všetci boli veselí, usmievaví a aj mladomanželia. Pandora, ktorá vždy vedela vynikať, vynikala aj na svadbe. Na sebe mala zlaté korzetové šaty a vo vlasoch mala venček z púpav. Vyzerala naozaj krásne. Xenophilius mal na sebe slávnostný habit tmavej farby. Andromeda si myslela, že bude v žltom, ale Xenophilius trval na tom, že na svadbe musí vyniknúť Pandora a jej krása a nie jeho odev. Pousmial sa nad tým. Bolo krásne sledovať svojich priateľov takých šťastných a spokojných.

Pandora a Xenophilius si povedali svoje áno, ktoré spečatili prvým manželským bozkom a stali sa z nich manželia Lovegoodovci. Všetci im tlieskali a Andromeda s Tedom asi najviac.

„Takže na ocot som ostala už iba ja," prisadla si Priscilla k Andromede a pod stolom si vyzula topánky, lebo ju už boleli nohy od toľkého tancovania a trocha ju aj tlačili. „Niekto predsa musí," dodala so smiechom.

„Sama si povedala, že svoj vzťah s Fabiánom nechceš až tak urýchliť," pripomenula jej Andromeda.

„To je pravda," prikývla Priscilla a pritiahla si k sebe tanierik s koláčmi. „Vyjedla si všetky moje obľúbené," zamračila sa na Andromedu, keď na jej tanieriku zbadala posledný kúsok koláča, na ktorý mala chuť.

„Prepáč," ospravedlňujúco na ňu žmurkla Andromeda. „Mám na to dobrý dôvod, prečo som ich všetky vyjedla."

„Hej? A aký?"

„Musím jesť za dvoch," odvetila jej Andromeda. „Som tehotná, Pris."

„Merlin!" Priscilla vyskočila zo stoličky. „Merlin, Merlin, Merlin!"

„Nemyslím si, že sa bude volať Merlin," zasmiala sa Andromeda.

„Budem krstná? Však budem krstná?" pýtala sa Priscilla nadšene. Niektorí hostia sa na nich dve pozerali.

„Isteže," usmiala sa na ňu Andromeda.

„Gratulujem ti, ach, Andy," Priscilla ju silno objala. „Vidíš, hovorila som, že to príde. Neskutočne sa z toho teším, zlatko. Budeš tá najlepšia mama na svete. Ted musí byť šťastný veľmi, však?"

„To je," usmiala sa Andromeda, keď sa obzrela za Tedom, ktorý sa práve zhováral so Xenophiliusom. Práve sa na niečom zhovárali a potom sa kamarátsky objali. Bola si istá, že Ted práve povedal svojmu najlepšiemu priateľovi tú novinku, tak ako ju ona povedala svojej najlepšej priateľke.

O chvíľku k ním pritancovala Pandora. „Počula som už tú novinku. Povedal mi to Xeno, ktorému to povedal Ted a ja o tom neviem."

„Stále si zaneprázdnená, vieš, pani Lovegoodová," zasmiala sa Priscilla. „Preto ti to Andy nestihla povedať, lebo nemala kedy. Poriadne si si s nami ešte ani nepripila."

„Moja chyba," zasmiala sa Pandora. „Veľmi ti gratulujem, Andy. Vidíš, hovorila som, že to príde a teraz sa z toho môžeme spoločne tešiť. Mám z teba a Teda naozaj veľkú radosť," objala ju.

„Ďakujem, Pandora," Andromeda jej opätovala objatie. „Ja si s vami dievčatá môžem pripiť len tekvicovým džúsom."

„To nevadí," žmurkla na ňu Priscilla a podala jej čašu. A tiež aj jednu Pandore. „Takže na tvoju svadbu, Pandora, nech si veľmi šťastná so Xenom, čo určite budeš, lebo on je do teba blázon. Ďalej na bábätko Andy a Teda, nech je zdravé a krásne."

„A na našu ukecanú kamošku Priscillu," doplnili Andromeda a Pandora naraz a všetky tri si spoločne pripili.

O chvíľku sa k ním pridali aj chlapci. „Andy, gratulujem," objal ju Xenophilius. „Podľa mňa to bude dievčatko."

„To už teraz vieš?" zasmiala sa Priscilla.

„Myslím si to," usmial sa.

„Dievčatko by bolo úžasné," žmurkol Ted na Andromedu. „Mohol by som rozmaznávať svoju malú princeznú. Bolo by to ockovo dievčatko. Dievčatká sú super."

„Tiež by som prijal dievčatko," otočil sa Xenophilius k Pandore.

„Vážne?" zasmiala sa. „Možno raz."

„Dôležité je, aby bolo zdravé," povedala im Andromeda. „Už by som chcela, aby ubehlo tých deväť mesiacov a mohla by som si bábätko objať. Neviem, ako to vydržím."

„Nejako hádam áno," zasmiala sa Priscilla. „Hoci tiež som nedočkavá."

„Počuješ, bábätko," usmial sa Xenophilius. „My všetci tu sa na teba veľmi tešíme. Očakávame ťa s tou najväčšou láskou a radosťou. Pretože si výsledkom lásky dvoch ľudí, ktorých naozaj obdivujem, pretože boli ochotní bojovať za svoju lásku. Vďaka ním o trochu viac verím na zázraky."

Andromede po líci stekala slza. „Ďakujeme."

„Máme vás všetkých veľmi radi, veľmi radi," zaspievala Pandora. „Je to krásne mať priateľov. Je to požehnanie."

„Áno, to je," prikývla Priscilla. „Nechcem, aby sa naše cesty niekedy rozišli. Kto prvý zíde z cesty, toho si osobne podám!" zasmiala sa a potom pobozkala Fabiána na pery.

Ted pobozkal Andromedu na líce a držal ju okolo pása. Potom si zložil hlavu na jej ramene a vdychoval jej vôňu. Pandora sa usmiala na Xenophiliusa a ten jej ukradol bozk. Všetci boli veselí, šťastní a plní života.

***

Na druhý deň po svadbe sedela Andromeda nad dlhým listom za kuchynským stolom. Ted pil kávu a nevyrušoval ju. Vedel pre koho je ten list určený a už teraz sa obával toho, že jeho manželka ostane znova smutná, keď sa jej nedostane odpovede. Rovnako aj vedel, o čom sa v tom liste píše. Sledoval Andromedu ako pokojne píše písmeno po písmene a zapĺňa celý pergamen. Potom list pekne zložila a vložila do obálky.

„Neodpíše, však?" spýtala sa ho. „Napísala som jej o dieťatku a mám strach, že neodpíše. Že jej to bude jedno."

„Tento raz odpíše," usmial sa na ňu, ale nebol si tým ani trocha istý. Bol by však rád, keby Narcissa odpísala, lebo Andromeda by nebola potom taká smutná a sklamaná.

„Možno áno," pripustila Andromeda a vybrala ďalší pergamen.

„A ďalší sloh ideš písať komu?"

„Siriusovi," pousmiala sa. „Písal mi nedávno, že sa mu na Rokforte veľmi darí. Avšak je smutný, lebo rodina je na neho nahnevaná. Prvý Black v Chrabromile. Je to senzácia. Písal mi, že si našiel kamarátov, tuším sa volajú James, Remus a Peter. Vraj sú skvelí. Ach, ten môj chlapček, je úžasný. Musím vás niekedy zoznámiť."

„Hocikedy," opätoval jej úsmev Ted. „V našom dome bude vždy vítaný."

„Vďaka," prikývla. „Siriusa si obľúbiš. Je to živý chlapček, stále niečo vymýšľal. Má však srdce na tom správnom mieste, je odvážny a lojálny. Áno, je to typický Chrabromilčan, však?"

„Veru, to sú vlastnosti Chrabromilu. Ako Fabián a Gideon."

„Sirius je naozaj zlatíčko," usmievala sa Andromeda. Namočil brko do atramentu a začala písať list. Ted ju pozoroval, lebo pri písaní listu sa stále usmievala.

Od včera ju pozoroval stále. V noci skoro nič nenaspal, ale nevadilo mu to. Iba tak ležal tvárou k tej jej a pozoroval ju. Bola krásna, keď spala, taká pokojná a šťastná. Ešte stále nemohol uveriť tomu, že o pár mesiacov sa z nich stanú rodičia. Pozoroval ju, lebo na nej jasne videl, ako ju tehotenstvo mení. Usmievala sa viac, ako doteraz. Žiarila šťastím a bola veselá. A stále viac a viac krásna.

„Čo?" odtrhla pohľad od listu, keď si všimla, ako na ňu hľadí.

„Nič, len si vážne rozkošná," žmurkol na ňu.

„Nebuď taký lichotník, Tonks, lebo si na to naozaj zvyknem a budem tie lichôtky od teba očakávať v jednom kuse," zasmiala sa, „ale som šťastná, vieš," natiahla k nemu ruku. „Naozaj veľmi."

„To rád počujem, Dromeda," stisol jej ruku.

„Ty ma robíš šťastnou. Ty a naše bábätko," sladko sa na neho usmiala. „Naozaj by si chcel, aby to bolo dievčatko?"

„Uhm," prikývol. „Dievčatká tú rozkošné a mať dievčatko, ktoré by bolo rozkošné ako ty, by bolo predsa krásne. Ale aj chlapček môže byť. Na pohlaví nezáleží. Dôležité je to, že to bábätko bude naše, Dromeda."

„Áno, bude to hádam najviac milované dieťatko na svete."

„O tom vôbec nepochybujem," nahol sa k nej a pobozkal ju na pery. Potom ju nechal, aby mohla v pokoji dopísať list pre svojho bratranca. Umyl šálku od kávy a odišiel na poschodie. Andromeda písala, trocha ju bolela ruka, ale chcela Siriusovi napísať všetko, čo mala na srdci.

***

O pár mesiacov neskôr

Dni ubiehali, stávali sa z nich týždne a postupne aj mesiace. Andromeda sedela na verande, hladila si svoje už dosť veľké bruško a zhovárala sa s dieťatkom. Už jej ostávalo iba niekoľko týždňov do pôrodu a ona sa už nemohla dočkať. Dieťatko sa v nej hýbalo, kopalo ju a jej to spôsobovalo ohromnú radosť. Už teraz si bola istá, že dieťatko bude veľmi živé a veselé. Sledovala vtáčiky, ktoré doleteli na ich záhradu. Usmievala sa. Potom siahla po liste, ktorý včera dostala. Nebol od Narcissy, ako si myslela. Už stratila nádej, že by jej Narcissa niekedy odpísala. Dúfala, že za tie takmer dva roky, čo už ubehli sa Narcissa spamätá, dostane trocha rozumu, ale nie nestalo sa tak.

Priscilla jej však stále nosila novinky zo sveta čistokrvných. Narcissa už pomaly končila siedmy ročník a v lete sa mala vydať za Luciusa Malfoya. Andromedu trocha trápilo, že sa to nedozvedela priamo od Narcissy, ale jej sestra učinila rozhodnutie, ktoré zrejme nemohla ovplyvniť, aj keď sa o to pokúšala a stále jej posielala listy, v ktorých jej spomínala, aká by bol šťastná, keby ju prišla navštíviť. Narcisse však zrejme na tom nezáležalo.

List, ktorý otvorila a do ktorého sa začítala, bol od Pandory. So Xenophiliusom sa už pred mesiacmi rozhodli cestovať a z každého miesta im posielali list a fotografie. Mali sa naozaj výborne a obaja posielali bozky nielen Tedovi a jej, ale hlavne bábätku, na ktoré sa už tiež tešili spoločne s nimi.

Andromeda nikdy neprestala byť vďačná za takých úžasných priateľov. Priscilla ju často navštevovala za posledné mesiace a tiež aj strýko Alphard a teta Aurora na ňu dávali pozor, keď bol Ted v práci. Andromeda možno stratila svoju rodinu, ale našla novú, ktorá ju ochraňovala a v ktorej bola láska na prvom mieste a nič iné ju nemohlo z toho piedestálu dostať.

Dočítala list, zložila ho späť do obálky, postavila sa zo stoličky a pobrala sa späť do domčeka. Ted bol na povale a niečo tam chystal. Už celé týždne a nechcel jej povedať čo. Vraj to má byť prekvapenie. Ona však vyšla hore schodmi a zaklopala na dvere. „Ted? Písal Xeno a Pandora."

„Hneď som pri tebe, zlatko," počula Tedov veselý hlas.

„Ted, ja chcem vedieť, čo tam stváraš, môžem ísť dnu?"

Namiesto odpovede sa dvere otvorili a Ted vystrčil von hlavu. „Si jedna nedočkavá žena, vieš o tom?"

„Môžem ísť dnu?" spýtala sa ho znova.

Odstúpil od dverí a potom ju vpustil dnu. Andromeda si v prostriedku povaly okamžite všimla drevenú kolísku. Bola vlastnoručne vyrezaná. Okolo sa ešte váľali kúsky dreva, ale ona sa nezmohla na žiadne slová. Ted Tonks bol ešte vždy schopný prekvapiť ju.

„Ak sa ti nepáči, zájdeme do obchodu a nejakú kúpime," povedal Ted.

„Je prekrásna," otočila sa Andromeda k nemu a pobozkala ho na pery. „Vyrobil si kolísku pre naše bábätko? To je nádherné."

„Vážne sa ti páči?"

„Veľmi," usmiala sa na neho. „Netušila som, že si taký zručný, Tonks."

„Nebudem klamať, láska, že som si miestami nepomohol kúzlami, ale snažil som sa," žmurkol na ňu.

„Nášmu bábätku sa bude vždy dobre spinkať v takej krásnej kolíske, pretože mu alebo jej, ju vyrobil tatinko."

„Som rád, že sa ti tak páči," pohladil ju po vlasoch.

„Si šikovný," odvetila mu.

„Pre teba a pre maličké všetko," prisľúbil jej. A ona nemala dôvod mu neveriť.

***

„Ako sa cítiš?" Ted k nej podišiel potichu. Vyzerala zničene, ale inak žiarila šťastím.

„Šťastná ako nikdy," usmiala sa na neho a v náručí mala ich spoločnú dcérku. Dôkaz ich lásky. „Vždy som chcela byť mamou. Ale inou, akou bola tá moja. Chcela som mať bábätko, ktoré by som mohla milovať. Venovať mu celý svoj život. Byť stále pri ňom. Navždy a naveky, Ted. A pozri, ja, my, ju máme. Máme dcérku."

„Konečne sme rodina," pobozkal ju letmo na pery a potom sa zahľadel na svoju malú dcérku. Dotkol sa jej drobnej ručičky a zrazu sa niečo stalo. Dievčatko, ktoré na tento svet prišlo s hnedými vláskami, ich odrazu malo fialové. „Čo to?"

„Ach, liečiteľ mi to pred chvíľkou povedal. Zdá sa, že naša dcéra je výnimočná."

„Samozrejme, že je výnimočná, Dromeda! Je predsa naša!"

„Nie, ty hlupáčik, ona je výnimočná ešte niečím iným. Je metamorfomág. Učili sme sa o nich, pamätáš sa?"

Ted Tonks sa zahľadel na svoju malú dcérku. Zasmial sa. „Fúha, tak to je teda správa. Myslím, že si s ňou užijeme kopec zábavy."

„Však?" žmurkla na neho.

„Ako sa bude volať?"

„Nymphadora."

„Čože? To je zase také dlhé a divné," poznamenal.

„Mlč, Ted, povedala som, že sa tak bude volať, tak sa tak bude volať!"

„Neboj sa, Dora," pohladil dcérku po vláskoch, „síce sa ti za to meno budú všade smiať, ale ty si výnimočná."

„Nevolaj ju Dora!" zamračila sa na neho Andromeda.

„Vážne? Dromeda?"

„Trhni si, Tonks!"

„Milujem vás obe, najviac na svete," sklonil sa k dcérke a pobozkal ju na drobné čelíčko. Potom vyhľadal pery svojej manželky a venoval jej ten najkrajší bozk, aký mohol. Práve mu darovala najväčší poklad v jeho živote.

Ich životy od teraz nabrali ďalší zmysel. Ten najkrajší.

Pozn. autorky:

Tak už nám do životom pribudla aj Nymphadora :) v ďalších kapitolách sa potom budeme časovo posúvať na dôležité roky, ktoré treba v poviedke zohľadniť, ale potom neskôr bude skok vlastne až do Fénixovho Rádu.