„Našu slobodu nám nik nemôže vziať. Môžu nás mlátiť, hanobiť a ničiť. Ale nemôžu nám vziať našu slobodu ducha. Našu vieru v lepší život. Našu nádej. Lebo nádej je dobrá vec, tá najlepšia zo všetkých. A dobrá vec nikdy nezomrie..." (Thomas Large)

Andromeda sa zobudila skoro. Chvíľku uvažovala, aký je dnes deň, ale potom jej to došlo. Dnes sa vracia domov. Skončilo sa jej štúdium na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej a o pár hodín ju vlak zoberie späť domov. Najradšej by sa tam už ani nevrátila. Lenže to nebolo správne. Chcela byť úprimná a svojej rodine oznámiť, že sa zasnúbila s tým najúžasnejším chlapcom na svete. Mala z toho strach a obavy, bola presvedčená, že s tým nebudú súhlasiť. Na to sa však pripravila veľmi dobre. Strýko Alphard bude na jej strane a keď to bude potrebné, tak jej pomôže.

Pobalila si posledné veci a stretla sa s Tedom vonku pri jazere. Vlak mal odísť už za hodinu. Hľadela na pokojnú hladinu jazera a bola presvedčená, že u nej doma nič také pokojne nebude. Potom sa obrátila a hľadela na hrad. Už sa sem nevráti. Cítila smútok. Hrad jej bol viac domovom. Našla si tu priateľov, dokonca aj lásku svojho života. Všetko jej bude tak veľmi chýbať, ale prišiel čas, aby šli ďalej. Aby využili všetky vedomosti, ktoré sa tu naučili a vstúpili tak do toho veľkého sveta, ktorý na nich čakal.

„Dromeda," Ted podišiel až k nej a pozrel sa jej do očí. „V poriadku?"

„Neviem," pokrútila hlavou. „Nemôžem tomu uveriť. Sme už dospelí, odchádzame. Mám strach."

„Nemusíš mať strach," objal ju. „Som pri tebe, vždy budem."

„Budem musieť čeliť svojej rodine a všetko im poviem. A potom utečiem za tebou," dodala trocha smutne. „Prečo nemôžu byť veci jednoduchšie?"

„Život nie je jednoduchý, Andromeda, potom by bol nudný," usmial sa na ňu Ted. Hľadel jej do očí a pohladil ju po líci. „Zvládneme to. Aj keby som pre teba mal osobne dôjsť a odviesť ťa od tvojej rodiny. Chcem byť s tebou, Dromeda, vziať si ťa za ženu a žiť v tom krásnom domčeku, ktorú sme dostali. Chcem ťa urobiť šťastnou, kráska."

„Chcem to isté, Ted, chcem ťa urobiť šťastným," venovala mu úsmev. „Máš pravdu, zvládneme to. Pretože láska je silná. Hlavne tá naša. Okrem toho je veľa ľudí, ktorí nám pomôžu. Musím prekonať svoj strach."

„Milujem ťa," usmial sa na ňu a potom ju letmo pobozkal.

„Ahojte." Xenophilius držal Pandoru za ruku a kráčali priamo k ním. „Je čas odísť odtiaľto."

„Je to zvláštne, však? Aj vy sa cítite tak zvláštne? Akoby sme opúšťali domov," zhodnotila Pandora a hľadela na hrad pred sebou.

„Áno, aj mne to príde zvláštne," prikývla Andromeda. „Veľmi sa mi nechce odísť."

„Čaká nás ten veľký svet," usmiala sa Pandora. „A celý život je pred nami. Raz budú na Rokfort chodiť naše deti," dodala šťastne a venovala Xenophiliusovi bozk na pery.

„To by bolo skvelé," odvetil jej a pritiahol ju k sebe do náručia.

Dobehli aj Priscilla s Fabiánom a Gideon. Všetci mali akúsi pochmúrnu náladu. „Nemôžem uveriť tomu, že toto je rozlúčka s Rokfortom. Že v septembri neprejdem tou bránou, nesadnem si do lavice, že už nebudem spať v klubovni, je to neuveriteľné, ako sedem rokov nášho života uplynulo ako voda," vravel Fabián, držal Priscillu za ruku a hľadel na hradné vežičky, „nehovorím o tom, že si nezahrám metlobal."

„Je to také čudné," prikývla Priscilla. „Znamená to, že sme dospelí?"

„Sme," prikývol Gideon.

„Mali by sme sa začal správať zodpovedne a neviem, či to zvládnem," zasmiala sa Priscilla a dlhé blond vlasy si prehodila dozadu. „Nikdy som nebola zodpovedná."

„Naučíme sa to, ako sme sa museli naučiť veľa iných vecí," riekol jej Fabián a pohladil ju po líci. „Hlavne, že aj tak budeme všetci spolu."

„Budeme," prikývla Pandora. „Ozaj, Andy, kedy sa chystáš rodičom povedať pravdu?"

„Ešte dnes večer," vravela Andromeda.

„Takže si pripravená porušiť všetky pravidlá?" spýtal sa jej Fabián.

„Pripravená, odhodlaná," prikývla.

„Si fakt silná, Andromeda," usmial sa na ňu Xenophilius. „Všetci budeme dnes večer na teba myslieť. A keby niečo, neváhaj a spoj sa s nami."

Gideon sa pozrel na hodinky. „Je čas, vážení, Rokfortský expres odchádza o desať minút."

Všetci siedmi sa pozreli na Rokfort. Každý myslel na všetky tie pekné chvíle, ktoré v ňom prežil. Na vyučovacie hodiny, skvelé jedlo, na profesorov, na svoju klubovňu, na priateľov a hlavne na lásku, ktorú v ňom stretli. Na celých sedem rokov, čo tu prežili. Ani jeden z nich nemohol uveriť tomu, že v septembri sa sem nevrátia. Nesadnú si znova do školských lavíc, nebudú počuť príhovor riaditeľa Dumbledora, nebudú sa náhliť po chodbách, aby nemeškali na hodinu, nenavštívia knižnicu, ani astronomickú vežu.

Teraz ich čakal iný svet. Stáli na prahu dospelosti, každý so svojimi rozhodnutiami, od ktorých sa bude odvíjať ich ďalší život.

Bol čas stať sa dospelým.

Bol čas posunúť sa ďalej, hoci to nebolo ľahké.

Bol čas odísť z toho čarovného miesta a začať svoj čarovný život.

Bol čas.

***

Stála pred veľkou bránou rodinného sídla. Mala pocit, akoby na nohách mala okovy, akoby ju každý jeden krok bolel. Nemohla sa však vrátiť späť a nemohla len tak utiecť bez vysvetlenia. Nikdy so svojimi rodičmi nevychádzala, ale chcela, aby poznali pravdu. Aby vedeli, že ich opúšťa pre niečo, čo doma nikdy nepoznala – pre lásku. Srdce jej bilo ako splašené, ruky sa jej potili, ale svoje rozhodnutie nezmenila. Bola odhodlaná, pripravená a ako povedal Xenophilius, bola silná.

Prešla pár krokov do záhrady. Bolo leto a preto bola plná kvetov. Tak si ju vždy pamätala. Milovala kvety a farby, preto bola záhrada jej najobľúbenejším miestom v tomto dome. Zavrela oči a spomínala na všetky tie šťastné chvíle, ktoré tu prežila so svojimi sestrami, keď sa tu hrávali, naháňali, alebo len tak ležali v tráve a zhovárali sa. Boli to jej najkrajšie spomienky na jej detstvo. Keby nemala svoje sestry, cítila by sa taká prázdna. Svoje sestry zbožňovala. Dúfala, že aspoň ony dve jej rozhodnutie pochopia a budú sa naďalej stretávať. Nechcela sa predsa ukrývať pred celým svetom, chcela byť len šťastná s Tedom.

„Andromeda," začula za sebou matkin hlas.

Otočila sa a videla oboch rodičov, ako k nej kráčajú. Nadýchla sa, vedela, že prišiel ten čas.

„Von s tým, dievča, nemám celý deň čas na tvoje rozmary," povedal jej otec okamžite, keď stál oproti nej.

„Chcela som s vami hovoriť," riekla Andromeda. „Je to pre mňa dôležité."

„Ak ide o tvoje zásnuby, tak potom je čas si o tom pohovoriť," prikývla matka, „mohli by sa konať na konci júla a niekedy v novembri by mohla byť svadba."

„Žiadne zásnuby sa konať nebudú, matka," povedala jej Andromeda a hrdo zodvihla hlavu, tak ako ju to vlastne celý jej život učili. Aby bola hrdá, kráčala vzpriamene, aby nebola slabá a hlúpa.

„Už sme sa rozhodli," odvetila jej matka. „Je na čase, aby si sa vydala. Skončila si školu, teraz ťa čaká život manželky, neskôr matky."

„To áno," prikývla Andromeda. „Viem to, matka, ale ja som sa už zasnúbila." Vypadlo z nej. Mala svoju reč pripravenú inak, ale nakoniec hovorila spontánne to, čo ju napadlo.

„Čože?" spýtali sa jej obaja rodičia naraz.

„Zasnúbila som sa pred pár týždňami," zopakovala Andromeda.

„Ako si to mohla urobiť bez nášho súhlasu?" skríkla na ňu matka. „Mala to byť veľká oslava, nemôžem uveriť tomu, že Evan by ťa požiadal len tak o ruku, bez požehnania rodičov, bez veľkej slávnosti."

„Nepožiadal ma Evan," pokrútila hlavou Andromeda.

„Prestáva ma to baviť, dievča," odvetil jej tvrdo a rázne otec. „Okamžite nám povedz, čo sa to tu deje!"

„Zasnúbila som sa s iným," priznala sa, „volá sa Ted Tonks a ja som do neho zamilovaná. Vydám sa za neho, pretože ho milujem a on miluje mňa. Som naozaj šťastná a jediné, čo chcem je vaše požehnanie."

„Tonks? To meno mi nič nehovorí. Tebe áno, Cygnus?" spýtala sa Druella a obrátila sa na svojho manžela.

„Nie," pokrútil hlavou.

„To ale znamená," Druella sa pozrela na svoju prostrednú dcéru. V jej očiach sa zjavil záblesk zlosti. „Že nie je čistokrvný," doplnila.

Andromeda hľadela do tvári svojich rodičov. Obaja sa mračili, hnevali sa, bolo im úplne jasné, čo im odpovie. Ona však neuhla pohľadom. „Nie, nie je čistokrvný, je muklorodený," zvolala dosť hlasno, aby ju dobre počuli. Ona sa predsa za to nehanbila. Ani trocha, pretože milovať Teda Tonksa, aj keď bol muklorodený, bola tá najlepšia vec v živote, ktorá ju postretla.

Chcela zatvoriť oči, nohy sa jej triasli. Poznali pravdu. Obaja na ňu stále hľadeli. Cygnus sa natiahol po prútiku, ale Druella ho zastavila.

„Toto je iba tvoja vina," okamžite obvinil svoju manželku. „Vedel som, že to takto dopadne! Mala si sa o to postarať!"

„Neobviňuj ma!" skríkla na neho manželka.

„Vydáš sa za Rosiera, nebudeme o tom diskutovať!" skríkol Cygnus na Andromedu.

„Nevydám," pokrútila hlavou. „Je také ťažké pochopiť, že Teda milujem? Ja ho milujem!"

„Čo ma po tvojej láske?" spýtal sa jej Cygnus tvrdo.

„Otec, ale..."

„Nezaujímajú ma tvoje ale, Andromeda. Ja ti toho Tonksa z hlavy veľmi rýchlo vytlčiem," znova siahol po prútiku, ale Druella sa postavila medzi neho a svoju dcéru. „Uhni, ženská!"

„NIE!"

„Varujem ťa, Druella!"

„Neopováž sa zaútočiť na našu dcéru, neopováž sa!" kričala na neho.

„Cru..."

„Expelliarmus!"

Cygnusovi Blackovi vyletel prútik z ruky. Okamžite sa otočil za seba a zbadal svojho brata Alpharda. Ten chytil jeho prútik a mračil sa na neho. Kráčal priamo k ním. Andromede bilo srdce ako splašené. Sledovala chrbát svojej matky. Nemohla uveriť tomu, čo jej otec chcel urobiť. Po tvári jej tiekli slzy.

„Iba zbabelec zaútočí na svoju ženu a dcéru," riekol jasne Alphard a mračil sa na svojho staršieho brata. „Iba obyčajný chudák by bol schopný ublížiť jednej, alebo druhej."

„Ty sa do toho nestaraj, ty vôbec nevieš, o čom je reč!"

„Budeš prekvapený, ale áno, viem," pokojne riekol Alphard. „Viem úplne všetko a nedovolím ti, aby si Andromede ublížil. A nedovolím to ani tebe, Druella!"

„Neželám si, aby si sa do toho staral!" skríkol na neho Cygnus.

„Neublížiš jej. Je to tvoja dcéra, Cygnus. My už nežijeme v stredoveku. Dievča sa zamilovalo a tá láska je skutočná a čistá. Nedovolím, aby ste jej zničili život. Chceš, aby dopadla ako vy dvaja? Nenávidíte sa. Toto chcete pre svoje dcéry? Možno vám to prešlo u Bellatrix, ale nedovolím, aby ste rovnako ublížili aj Andromede. Som a budem na jej strane a môžete ma pokojne aj zabiť!"

„Áno, to presne urobím! Daj mi tvoj prútik, žena!" otočil sa Cygnus na Druellu.

„Nemám ho tu," odvetila mu. „Mám ho v spálni."

„Tak si idem poňho!" zamračil sa na ňu Cygnus, ale ďaleko dôjsť nestihol. Jeho brat na neho pohotovo zoslal kúzlo a on ostal zmrazený v pohybe.

„Odveď dievča," pozrel sa Alphard na Druellu. „Opováž sa jej skrížiť, čo i len vlas. Je ti to jasné?" namieril prútikom aj na ňu.

Andromeda mala naozaj strach. Nechcela, aby to dopadlo takto. Aby sa na seba vrhali zaklínadlá. Po tvári jej stále tiekli slzy. Matka ju schytila za ruku a ťahala ju smerom k domu. Potkýnala sa, ale jej matka to ignorovala. Ťahala ju rýchlo priamo do domu, hore schodmi a zamierila do jej izby. Otvorila dvere a strčila ju dnu. Potom za nimi zavrela. Andromeda veľmi chcela vedieť, čo sa odohráva na záhrade. Mala strach o strýka Alphrada a samozrejme, že nechcela, aby ublížil jej otcovi. Všetko sa to vymklo z pod kontroly a bolo to horšie, ako si vôbec predstavovala.

„Chcem, aby si vypadla z tohto domu!"

„Ale, mama-"

„S humusákom, nebesá!" kričala na ňu jej matka. „Už nie si hodná tejto rodiny. Nie si hodná ničoho. Si nikto!"

„Som tvoja dcéra!"

„Ja mám len dve dcéry – Bellatrix a Narcissu. Dovolím ti odísť," riekla jej pokojnejšie. „Niekam ďaleko," správne volila slová, „kde ťa nebudú hľadať. Za takúto zradu sa platí horšie, ale ja ti dávam možnosť ujsť."

„Prečo?" vyhŕkla dcéra.

„Vždy som vedela, že si iná, Andromeda," vravela jej matka a ona mala prvýkrát v živote pocit, že je k nej úprimná. „A žiadna matka sa nedokáže pozerať na smrť svojho dieťaťa. Pre toto, Andromeda. Zmizni niekam ďaleko. Nech už nikdy o tebe nepočujem. Je to lepšie, ako keby som ťa mala vidieť bielu ako stenu, bez života."

„Nie je v tom rozdiel, matka. Tak či tak by si ma viac nevidela," odvetila jej dcéra.

„Už ťa síce nikdy neuvidím, ale v hĺbke svojej duše budem dúfať, že si v poriadku."

„Celý ten čas si nás ľúbila, však?" spýtala sa jej potichu. „Nie si tá tvrdá žena, bez srdca, však nie?"

„Záleží na tom?"

„Mne áno!"

„Zbohom, Andromeda..."

„Mama, prosím ťa, vysvetlím ti to," riekla Andromeda. „Chcem, aby si to pochopila!"

„Ja to chápem, Andromeda!" skríkla na ňu matka. „Chápem, čo je to milovať! Pobaľ si veci, ja tvojho otca zdržím, Alphard ho zdrží. Nechceme o tebe už počuť. To je to jediné, čo pre teba môžeme urobiť. Už nikdy neuvidíš žiadne peniaze, ani dedičstvo, je to tvoje rozhodnutie. Vydaj sa za humusáka, za chudáka, ži si ako chudera!"

„Všetko je lepšie ako žiť tu," odsekla jej Andromeda. „Ted ma miluje. To je to, čo ty a otec neviete. Milovať!"

„Počúvaj ma," matka ju chytila silno za rameno. „Neprovokuj ma, lebo zmením svoje rozhodnutie!"

Andromeda slabo prikývla. Otvorila svoju skriňu, vybrala kufor a chcela si pobaliť pár nutných vecí a ujsť za Tedom.

„Máš iba pár minút," riekla jej matka. „Andromeda."

„Ďakujem, mama," Andromeda si zotrela slzy a začala hádzať veci do kufra.

Trvalo jej to pár minút. Zatvorila kufor, pozrela sa von oknom a videla, ako sa jej otec stále háda so strýkom Alphardom. Našťastie na seba nemierili prútikmi. Dvere na jej izbe sa otvorili a ona si myslela, že prišla matka, aby ju nejako prepašovala von z domu, skôr ako otec príde na to, že zmizla. Nuž nebola to matka. Bola to Narcissa, ktorá plakala. Oči mala celé červené a tiež s ňou do izby vošla Bellatrix. Na jej tvári sa odohrávalo rozhorčenie, priam z nej sršala zlosť.

„Ako si mohla?" spýtala sa jej staršia sestra.

„Zaľúbila som sa!"

„Je to humusák!"

„Je to najlepší človek, akého som kedy spoznala!" odsekla jej Andromeda. „Ja nebudem žiť ako ty. S mužom, ktorý ma neľúbi. Nie som ako ty! Nedovolím nikomu, aby mi zničil moje šťastie!"

„Ty nikdy nebudeš šťastná!" skríkla na ňu Bellatrix.

„Andy, neopúšťaj ma," šepla Narcissa.

„Ja ťa predsa neopúšťam," Andromeda urobila pár krokov k svojej mladšej sestre. „Som tvoja sestra, Cissy. Nechcem ťa vyčiarknuť zo svojho života. Sľubujem ti to!"

„Ak odídeš, Andy," Narcissa si zotrela slzy z tváre a tvrdo sa pozrela na staršiu sestru, „potom viac nie si moja sestra!"

„Cissy," Andromeda zalapala po dychu. „Ako to môžeš povedať?"

„Normálne. Vybrala si si jeho a nie nás," odvetila jej. „To znamená, že už viac nie si moja sestra. Nechcem ťa potom vídať."

„Áno, presne tak, Cissy," uškrnula sa spokojne Bellatrix.

„Cissy, ale ja ťa mám predsa rada, si moja malá sestrička. Ja si nevyberám medzi tebou a Tedom. Chcem vás vo svojom živote oboch!"

„Ja ťa už vo svojom živote nechcem, Andy. Sľúbila si mi, že sa nikdy nič nepostaví medzi nás a aj napriek tomu sa ten humusák postavil medzi nás. Rozhodla si sa, že pôjdeš za ním, že s ním budeš žiť. Dokonca si sa s ním zasnúbila. Ty si sa už rozhodla, Andromeda a ja som sa rozhodla tiež. Ak prekročíš prach tohto domu, tak my dve už nie sme sestry. Nechcem o tebe počuť, nechcem vedieť, ako sa ti darí, nechcem nič!"

„Cissy,... je mi to ľúto," šepla Andromeda.

„Cissy má pravdu," povedala Bellatrix tvrdo. „Si len chudera. Pretože len slabé ženy sa zapletú s humusákmi. Veď to je spodina tohto sveta. Je to jednoducho humus!"

„Prestaň tak hovoriť!" skríkla na ňu Andromeda.

„Nekrič po mne, ty zradkyňa!" skríkla po nej Bellatrix. „Zradila si túto rodinu najhoršie ako si mohla!"

„Prečo? Preto lebo som si si vybrala lásku a nie život plný smútku a bolesti? O čo ti vlastne ide Bella? Vadí ti, že môj život nebude rovnako hrozný ako ten tvoj?"

Bellatrix siahla po prútiku a bola veľmi rýchla. Namierila ho na sestru a skríkla: „Crucio!"

Andromeda v okamihu spadla na zem. Jej telom prešla triaška. Po tvári jej tiekli slzy. Takú bolesť ešte nikdy v živote nezažila. Celé telo sa jej triaslo bolesťou. Jediné čo chcela bolo, aby to skončilo, aby to prestalo, ale bolesť bola stále silnejšia a silnejšia. Mala pocit, že jej to roztrhne vnútornosti, že jej vybuchne hlava, že o chvíľku odpadne, alebo proste zomrie.

„Zbláznila si sa?" vyštekla Narcissa na Bellatrix. Sotila do nej a tým pádom jej prútik spadol na zem. Bellatrix sa zapotácala, vrhla sa k svojmu prútiku, ale Narcissa bola rýchlejšia a zodvihla ho zo zeme. „Preskočilo ti?" namierila ho na staršiu sestru.

„Zradila nás!"

„To áno," Narcissa plakala. „Nemôžeš jej však ubližovať. To proste nemôžeš!"

„Vráť mi môj prútik, Narcissa!"

„Nie!"

„Urob to!"

Narcisse sa triasla ruka a podala jej prútik. Potiahla nosom, krútila hlavou a cítila sa zlomená.

„Mám chuť vás obe zabiť!" skríkla Bellatrix. „Ste hlupane. Skončíte zle, obe dve, skončíte zle!" Napokon však odišla z izby.

Andromeda sa pozviechala zo zeme. Bolesť ustála, ale jej sa stále triasli nohy, aj ruky. Vyhŕkli jej slzy a pozrela sa na mladšiu sestru. „Cissy, je mi to vážne ľúto, ale ďakujem, že si mi pomohla."

Narcissa prikývla. „Toto si zober," riekla a podala jej do ruky mešec. „A vypadni mi z očí!"

Otočila sa a potom odišla z jej izby. Andromeda otvorila mešec, ktorý jej sestra podala a všimla si v ňom niekoľko galeónov. Rýchlo ich schovala do kufra. Vložila si tvár do dlaní a rozplakala sa.

Dvere na jej izbe sa znova otvorili a ona nemala silu, reagovať, keby ju znova Bellatrix prišla napadnúť. „Je čas," povedala jej matka.

Andromeda prikývla a nasledovala ju. Matka ju ťahala za ruku a ona za sebou ťahala kufor. Zišli dole do pivnice a ako sa ukázalo bol tam únikový východ, tajná chodba. Matka otvorila kúzlom tajné dvere. Chodba sa zdala byť dlhá. Potom sa pozrela na svoju prostrednú dcéru.

„Ak prejdeš tým tunelom, môžeš sa odmiestniť kam chceš!"

„Ďakujem," usmiala sa na ňu Andromeda. „Daj pozor na Cissy a Bellu."

„Počúvaj ma, dobre," Druella ju chytil za rameno a vtlačila do tajnej chodby. „Sklamala si ma najviac na tomto svete. Choď už a nikdy viac sa sem nevracaj. Život ťa vyfacká za to, čo si urobila. Všetko sa ti to jedného dňa vráti, Andromeda. Nemôžeš byť šťastná s človekom, ktorý je tak odlišný od nás. Nebudeš šťastná!"

„Budem šťastná," šepla Andromeda. „Viem, že budem."

Viac sa už na matku neobzrela. Otočila sa a začala kráčať tajnou chodbou. O pár sekúnd sa ocitla v tme. Jej matka za ňou zatvorila dvere. Andromeda zastala na mieste. Siahla po prútiku, aby si vyčarovala svetlo. Jej mama ju zachránila. Nadýchla sa a vybrala sa ďalej po tmavej a studenej chodbe. V ústrety životu s Tedom Tonksom. 

Pozn. autorky:

Ahojte, som nesmierne rada, že sme sa dostali k tomuto zvratu, ak to tak môžem nazvať, lebo naši dvaja aktéri sú konečne dospelí a ja sa už celkom teším na ich život po Rokforte. Nebudem však prebiehať, som zvedavá, čo hovoríte na túto kapitolu?