"Keď miluješ, objavuješ v sebe toľké bohatstvo, toľkú nehu a toľko citu, až je ti na neuverenie, že si schopný toľkej lásky." (Anton Pavlovič Čechov)  

Zima pominula rýchlo. Jar prišla už koncom marca. Stromy začali kvitnúť, kde tu sa zjavili aj kvety, tráva bola zrazu krásne zelená a pre študentov Rokfortu to znamenalo, že čoskoro budú Veľkonočné prázdniny a po nich sa všetko tak veľmi rýchlo šmykne ku skúškam. Andromeda ostávala na Rokforte počas prázdnin a to hlavne z dôvodu, že sa chcela učiť na skúšky. To jej rodičia tolerovali bez problémov. Narcissa cestovala domov, ako takmer všetci Slizolinčania. Dokonca aj Yaxley a jeho kumpáni cestovali domov. A tak Andromeda a Priscilla boli jediné z ročníka, ktoré ostávali na Rokforte. Slizolinská klubovňa takmer patrila celá im. Ostalo tam však pár mladších študentov.

Ted, Xenophilius, bratia Prewettovi a Pandora ostávali tiež. Všetci z vidinou toho, ako sa budú učiť, ale všetci dobre vedeli, že hlavne budú tráviť čas medzi sebou. A nebudú ani veľmi na očiach. Stala sa z nich celkom silná partia. Andromeda a Ted prezradili aj Gideonovi, že spolu chodia a on mal z toho takú radosť, ako jeho brat Fabián. Dokonca mu aj veľmi toleroval Priscillu. Vravieval, že sa k Fabiánovi dokonalo hodí, lebo je šialená rovnako ako jeho dvojča.

„Som zvedavá, či sa Bella zastaví cez Veľkú noc," vravela Andromede deň pred odchodom z Rokfortu Narcissa a prehrabla si svoje dlhé blond vlasy. „Čo myslíš?"

„Netuším, ale pozdrav ju potom odo mňa," usmiala sa na ňu staršia sestra.

„Myslíš, že o nás ešte stojí?" pýtala sa jej Narcissa.

„Určite áno, Cissy," prikývla Andromeda. V hĺbke svojho srdca však o tom presviedčala nielen svoju mladšiu sestru, ale hlavne aj seba.

Narcissa jej venovala úsmev a potom zamierila do svojej izby, aby si pobalila veci na prázdniny. Andromeda si sadla do zeleného kresla a rozmýšľala nad tým, ako sa to všetko za posledný rok zmenilo. Kedysi boli s Bellatrix nerozlučné a teraz si sotva poslali jeden list a videli sa cez prázdniny. Na druhej strane bola šťastná, že Narcissa je toľko pri nej, že s ňou naďalej rada trávi čas. Pretože keby prišla aj o ňu, prišla by o svoju celú rodinu. A mladšia sestra bola jej poklad, jej malá bábika.

Okamžite potlačila smutné myšlienky. Čaká ju celý týždeň na Rokforte, kedy sa nebude musieť s Tedom úplne skrývať. Týždeň s priateľmi. Čaká ju zábava a nie smútok. Naozaj by sa nemala stále ubíjať iba smutnými myšlienkami. Chcela si tieto posledné veľkonočné prázdniny na Rokforte naozaj užiť. Pretože potom prídu skúšky, mesiace ubehnú ako voda a ona skončí svoje štúdium.

Potom príde skutočný svet a bude stáť pred všetkými svojimi myšlienkami a pred ďalšou cestou.

***

Partia priateľov sa stretla pred veľkým dubom na brehu Čierneho jazera. Usadili sa na deky, ktoré so sebou zobrali. Gideon hádzal žabky do jazera, Fabián a Priscilla si pred seba roztiahli poznámky, ale skorej sa venovali jeden druhému, ako učivu. Xenophilius postával pri jazere a hľadel na Pandoru, ktorá sedela na deke a hladkala jeho kocúra Zeusa. Andromeda a Ted sa na seba usmievali. Konečne spokojní, že môžu byť spolu a v kruhu priateľov. Pre tento raz nikto z nich nepotreboval ku životu nič viac.

„Zeus má nejaké choré očko," hľadela Pandora na kocúra. „Asi by sme ho mali odniesť k Hagridovi."

Xenophilius si prisadol k nej a pozrel sa na svojho milovaného kocúra. Jeho oko bolo naozaj trocha červené. Zrejme sa musel o niečo poškriabať. „Vezmeme ho určite," usmial sa na Pandoru. „Zeus je pre mňa nesmierne dôležitý, musím sa o neho postarať."

„Je to miláčik," opätovala mu úsmev jeho priateľka a potom sa ďalej maznala s kocúrom. Xenophilius ju sledoval zaujato. Akoby si ukladal do mysle každý jej pohyb, jej úsmev, jej vlasy, ktorými pohadzovala zo strany na stranu. Bolo vidieť ako veľmi mu na nej záleží a ako ju miluje celým svojím srdcom. Dával jej to jasne najavo, nikdy neskrýval svoje city, ani svoje názory, aj keď boli odlišné od iných ľudí. To na ňom ona milovala. Bola viac racionálnejšia a on bol viac citlivejší a romantickejší. Dokonalo sa dopĺňali a boli šťastní. Rovnako ako všetci mladí ľudia verili tomu, že ich nemôže nikto a nič rozdeliť.

„Fabián, neštekli ma," ošívala sa Priscilla, ale on neprestával a hlasno sa pritom smial. „No tak, prestaň, nemám to rada," snažila sa ho buchnúť po ruke, ale nedarilo sa jej to.

„Nepišti, Priscilla!" napomenul ju Gideon a uškrnul sa na ňu. „A ty, Fabián, nebuď ako malé decko."

„Trhni si, Gideon," uškrnul sa na neho jeho brat a prestal štekliť Priscillu.

„Už to viackrát nerob, Fabi, jasné?" zamračila sa na neho. „Som až neskutočne šteklivá."

„To sme počuli," poznamenal Gideon. „Počul si to aj ty, Fabi?"

„Nevolaj ma tak!" okríkol ho Fabián.

„A ona môže?" spýtal sa ho brat.

Fabián sa pozrel na Priscillu, ktorá sa na neho sladko usmiala a prikývol. Gideon nad nimi pokrútil hlavou. Oni dvaja si však z toho nič nerobili, naklonili sa k sebe a sladko sa pobozkali.

Andromeda iba v tichosti pozorovala všetkých svojich priateľov, akí sú šťastní. Nikdy by si nepomyslela, že sa toľko spriatelí aj so študentmi z iných fakúlt. A už vôbec by ju pred rokmi nenapadlo, že jeden trocha neznesiteľný Bifľomorčan bude jej priateľ a láska jej života. Naozaj by sa zasmiala, keby jej to niekto pred siedmimi rokmi spomenul. Teraz však bola tá najšťastnejšia na svete, že je tomu tak. Milovala Teda každým jedným dňom viac a viac. Nechcela ho nikdy stratiť a ani nikoho z ich spoločných priateľov. Naozaj by si želala, aby boli vždy takíto šťastní, ako v tejto chvíli. Snažila naplniť svoju myseľ pozitívnymi myšlienkami, nechcela myslieť na nič zlé, ani na svoju rodinu, čistú krv, alebo etiketu. Teraz jej na tom vôbec nezáležalo. Verila slovám strýka Alpharda, že aj ona môže byť šťastná a že jej pomôže. Aj keby musela utiecť s Tedom, urobila by to. Záležalo jej na ich láske. Verila tomu, že iba po jeho boku bude šťastná. Pretože za ten rok, čo spolu oficiálne chodili, jej dal toľko lásky, koľko sa jej za celý život nedostávalo. Bola presvedčená, že to tak bude vždy. Ted Tonks bol jej osud. A osud sa vždy naplní.

„Dnes je vážne krásny deň, však Dromeda?" nahol sa k nej, nežne pritisol svoje pery na jej líce a zmenil ich v bozk.

„Jeden z najkrajších," prikývla.

„Ešte zažijeme spolu veľmi veľa nádherných dní. Pretože ak budeme jeden pri druhom, tak každý jeden deň bude nádherný," vravel jej.

„Ty si taký romantik, zlatko," usmiala sa a pohladila ho po líci.

„Vždy budem, aby si sa cítila ako moja princezná," prisľúbil jej.

Andromede sa v očiach leskli slzy. Bola pevne rozhodnutá. Po skončení Rokfortu utečie s Tedom Tonksom a pokojne sa s ním bude skrývať. Bude jej stačiť, že sa každé ráno bude budiť po jeho boku, že s ním prežije nádherný deň a potom večer si zase ľahne po jeho boku na postele. Pobozká ho na dobrú noc. On sa na ňu usmeje so svojím typickým úsmevom a zaželá jej dobrú noc. Toto chcela.

***

Do vnútra ich vyhnala až malá prehánka. V hrade sa rozdelili. Priscilla sa niekde stratila s Fabiánom, Pandora so Xenophiliusom vyrazili so Zeusom za Hagridom a Gideon sa rozhodol, že je naozaj čas, ísť nazrieť do učebníc, ak chce dosiahnuť potrebné známky z MLOKov, aby mohol nastúpiť na aurorský výcvik.

Andromeda a Ted sa iba prechádzali po prázdnych chodbách, kde sotva narazili, čo i len na ducha. Až po chvíľke oproti ním kráčala Aurora Sinnistrová.

„Dobrý, pani profesorka," usmial sa na ňu Ted.

„Dobrý, pán Tonks. Andromeda, hľadala som ťa," vravela Aurora. „Je tu Alphard a chce s tebou hovoriť."

„Áno, samozrejme, idem, Aurora," prikývla Andromeda.

„Môžete ísť s nami, pán Tonks," povedala profesorka. Andromeda i Ted si vymenili prekvapené pohľady a potom sa spoločne vybrali za profesorkou Sinnistrovou. Nebolo pre nich prekvapením, že jej kabinet sa nachádza blízko Astronomickej veže. Otvorila dvere a nechala ich, aby vošli prví dnu.

Za jej stolom sedel strýko Alphard a postavil sa, len čo ich zbadal. „Andromeda, Ted," usmial sa a podišiel pobozkať svoju neter na líce a potom podal Tedovi ruku.

„Rád vás znova vidím, pán Black," usmial sa na neho Ted.

„Čo mu vďačíme za tvoju príjemnú návštevu, strýko?" pýtala sa Andromeda.

„Len Alphard," povedal strýko a adresoval to Tedovi. „Pokojne mi tykaj. Naša Andromeda ťa miluje, patríš do rodiny, chlapče."

Ted očervenel v tvári, ale všimla si to iba Andromeda. Naozaj ju samú tešilo, čo strýko práve povedal. O to viac si dokázala predstaviť, ako sa asi cíti Ted. Usmial sa na ňu spokojne a pohladil ju po vlasoch.

„Prišiel som vás navštíviť, pretože pre vás niečo mám," vravel ďalej strýko a hľadel hlavne na svoju neter. „Aurora a ja pre vás niečo máme. Andromeda, o pár mesiacov končíš Rokfort a keďže to je významná vec v živote každého čarodejníka, máme pre teba darček. Aurora a ja vlastné deti nemáme a ty si mi vždy bola ako dcéra."

„Aj ja ťa mám veľmi rada, strýko," usmiala sa na neho.

Strýko Alphard siahol do vrecka na habite a podal jej kľúč. Andromeda na neho nechápavo hľadela a tak sa pustil do vysvetľovania. „Je to kľúč od vášho nového domu."

„Čože?" vyvalili obaja na neho oči.

„Kúpil som vám dom," riekol strýko, akoby to bola úplne obyčajná vec.

„To nemôžeme prijať," skočila mu do reči Andromeda takmer okamžite a chcela mu vrátiť kľúč, ale on ju chytil za ruku, vložil jej kľúč do otvorenej dlane a potom jej dlaň zavrel a pohladil ju druhou rukou po líci.

„Andromeda, prosím ťa, prijmi to. My s Aurorou deti nemáme. Už ich ani mať nebudeme. Máme dva domy. Jeden u mňa a jeden tu v Rokville a pre mňa to je naozaj maličkosť. Ty a Ted ste ešte mladí a musíte niekde začať. Áno?"

„Ale, Alphard, to je priveľa," riekol Ted. „Naozaj, to nemôžeme prijať. Ja, cítil by som sa hlúpo, že som ten dom nekúpil ja."

„Urobíme dohodu, chlapče zlatý," usmial sa na neho Alphard Black. „Môžeš mi po malých splátkach ten dom splácať, aby si sa necítil hlúpo."

Ted si vymenil pohľad s Andromedou, nevedel, čo urobiť. Ona prikývla a tak dal na ňu. „V poriadku. Splatíme vám ten dom do posledného knútu."

„Výborne, tak sme sa dohodli. Pripravení na obhliadku?"

„Môžeme teraz opustiť školu?" spýtala sa prekvapene Andromeda.

„Som profesorka, Andromeda, so mnou bude v poriadku. Riaditeľ Dumbledore mi dovolil, uvoľniť vás na pár hodín z areálu školy," odvetila jej Aurora a vyzliekla si habit, pod ktorým mala muklovské šaty.

„Poďme, chcem ten domček vidieť," usmiala sa Andromeda na ňu a aj na svojho strýka. Nemohla uveriť tomu, že budú mať s Tedom vlastným domček. Aj keď to naozaj bol priveľký dar, dohodli sa správne. Len čo s Tedom nájdu nejakú zamestnanie po škole, splatia strýkovi celý domček.

„Poďme," zavelil strýko Alphard.

***

Obaja boli veľmi očarení domčekom, ktorý dostali. Nebol veľmi veľký, ale ani malý. Mal jedno poschodie s troma izbami a kúpeľňou. Na prízemní bola kuchynka, obývačka a malá chodbička. Hoci nebol zariadený, už teraz vyzeral útulne. Obaja si už predstavovali, ako si domček zariadia, aby bol naozaj útulný a hlavne aby z neho raz bol cítiť skutočný domov. Hlavne ona si to predstavovala, keďže ona nikdy skutočný domov nemala. To chladné sídlo, v ktorom bývala, mohla sotva nazvať svojím domovom.

Andromedu ale najviac dostala veranda domčeka. Predstavovala si tam stolík so stoličkami, záhradnú hojdačku, na ktorej by si čítala, alebo niečo vyšívala. Západ slnka na tejto verande bude určite úžasný. A záhrada. Veľká, krásna záhrada, tá bola dokonalá.

Ted rovnako ako ona žasol nad tou veľkou záhradou, ktorá bola plná kvetov a stromov. Uprostred bolo malé jazierko a v ňom pár rybiek.

„Je to dokonalé," otočila sa Andromeda na Teda a objala ho rukami okolo krku. Strýko s tetou ostali vo vnútri domčeka, takže si záhradu a verandu prezerali sami. „Merlin, Ted, nemôžem uveriť tomu, že budeme mať vlastný domček. Určite ho jedného dňa strýkovi splatíme. Naozaj nemôžeme uveriť tomu, že máme niečo pre náš spoločný začiatok."

„Splatíme. Hneď ako si nájdem prácu, z výplaty mu dám polovicu. Postupne ten domček bude náš. Zarobím na neho. Sľubujem ti to, Dromeda. Som tvojmu strýko a tete vážne vďačný, ale necítil by som sa dobre, keby sme bývali v dome, ktorý som ti nekúpil ja."

„Ach, Ted," pobozkala ho jemne na pery. „Si úžasný."

„To ty si úžasná a veľmi sa teším na to, ako sa nasťahujeme do tohto domčeka. Vezmem si ťa za ženu a po tejto záhrade budú behať naše deti. My ich budeme sledovať z verandy. Budeme piť zelený čaj a jesť koláčiky," usmieval sa na ňu.

„Znie to dokonalo," prikývla.

„Náš život bude dokonalý, kráska," prisľúbil jej a obtrel sa jej nosom o ten jej. Potom perami zavadil o jej pery a jemne ju pobozkal.

„Nemôžem sa dočkať toho, kedy ho spolu začneme," povedala.

„Bude to už čoskoro, Andromeda, už čoskoro," odhrnul jej neposlušný pramienok vlasov z tváre. „Len ty a ja, a neskôr naše deti. V tomto krásnom domčeku."

„Zbožňujem ťa, Tonks. Každým dňom viac."

„To ja zbožňujem teba, Dromeda," usmial sa na ňu a potom ju pustil zo svojho náručia. Zohol sa po kvietok v tráve a odtrhol ho. „Zavri oči," požiadal ju.

Andromeda urobila, čo jej povedal. Ted otrhal lupienky z kvietka a potom siahol pre niečo do svojho vrecka. Položil si to do dlane a aby svoje prekvapene ukryl, prikryl ho lupienkami kvietka, ktorý odtrhol. S otvorenými dlaňami podišiel späť k svojej vyvolenej. „Otvor oči."

Urobila, čo jej povedal. Otvorila oči a videla ho, ako stojí priamo pred ňou. Ruky ma natiahnuté k nej, v dlaniach ma lupienky kvetov. Vyzeral tak rozkošne. Sladko sa na ňu usmieval.

„Fúkni, Dromeda," žmurkol na ňu.

Andromeda sa nahla k jeho rukám a fúkla na lupienky kvietka. Pomaly odleteli do trávy a odkryli jeho prekvapenie. Podlomili sa jej kolená, keď zistila, čo sa pod lupienkami kvietka nachádzalo. Bol to prsteň. Bol nádherný. Nebol gýčový ako tie, ktoré sa odovzdávali v čarodejníckych rodinách. Tento prsteň bol decentný, jemný, so zeleným očkom.

„Ted," šokovane na neho hľadela, neschopná ďalších slov.

Ted si kľakol na zem, pričom dlaň stále držal otvorenú a v nej sa ligotal prsteň. „Andromeda Blacková, vydáš sa za mňa?"

Po tvári jej tiekli slzy. Prikývla. „Áno, áno, áno, Ted, ja som taká dojatá a šťastná," tvár si zakrývala dlaňami a trocha od šťastia nadskočila. On vstal zo zeme, prstienok jej natiahol na prst a potom ju pritiahol k sebe do náručia.

„Práve si zo mňa urobila toho najšťastnejšieho na svete," zašepkal jej pri perách a jemne jej zotrel bruškami prstov slzy z líc.

„Dojal si ma. Si vážne obrovský romantik, Teddy. Ja som taká šťastná. Nikdy som si nepredstavovala, že požiadanie o ruku môže byť také dokonalé a krásne. Milujem ťa, Ted. Najviac na svete."

„To ja milujem teba, Dromeda. Si moje všetko. Sľubujem ti, že život so mnou bude rozprávka," pobozkal ju, aby spečatil ich zasnúbenie.

Už ani na sekundu nepochybovala. Ted Tonks je jej osud.

Pozn. autorky:

Ahojte, naozaj sa neskutočne ospravedlňujem za to, že pol mesiaca ak nie aj viac, nebola nová kapitola. Nejako som posledné dni nemala na nič čas, ale už nebudem IYH zanedbávať. 

Hádam som to odčinila koncom tejto kapitoly :) tak čo na to teda hovoríte?

Ak by ste náhodou nevedeli ... tak: Remadora je život, Ted Tonks je osud a dočítala som sa aj to, že ja a moje príbehy sme láska <3 hehe ...