„Trestáme deti, keď klamú, ale hrozne ich mlátime, keď povedia pravdu v nesprávny čas!" (Oldřich Fišer)

„Mama, čo tu robíš?"

„Horace má pozval, Andromeda," odvetila jej Druella. Premerala si svoju dcéru, ale vôbec sa neusmievala. „Vieš, že sme priatelia."

„Áno, viem," prikývla Andromeda. Sledovala svoju matku, ktorá zamierila za hostiteľom večierka, za Horacom Slughornom. Očividne si nevšimla, že pred chvíľkou tancovala s Tedom. Mala pocit, že si vydýchla moc hlasno, ale konečne sa jej prestali triasť nohy.

Druella Blacková sa zvítala so Slughornom bozkom na líce. Dlhé čierne šaty museli byť nové, pretože Andromeda ich na nej nikdy predtým nevidela. Jej matka mala vlasy učesané do jednoduchého vrkoča a na perách mala tmavý rúž. Vyzerala vskutku impozantne, ale Andromede predsa len naháňala strach.

Všimla, že Ted sa vrátil k ich stolu. Bol bledý ako stena a tiež pozoroval jej matku. Ona sa ešte neodvážila zodvihnúť nohy zo zeme a ísť si sadnúť. Iba tam stála pri dverách a zvažovala, či by nemala úplne odísť. Jej večerný plán bol už aj tak pokazený. A keby tu ostala, možno by sa s Tedom nejako prezradili.

Už bola rozhodnutá, že odíde, keď si všimla, že jej matka kráčala priamo k nej. „Kde je Narcissa?" spýtala sa jej.

„Cissy, ona,... nechodí na večierky profesorka Slughorna," odvetila jej úprimne. Nemalo zmysel nijako klamať, Slughorn by aj tak čoskoro povedal pravdu za ňu.

„Koľká hanba," zamračila sa Druella.

„Matka, odpusť jej. Veď vieš, že Cissy má večierky rada, ale tento nie je len pre nás Slizolinčanov. Sú tú aj ostatní," vymýšľala si Andromeda. „Ktorí tu nemajú, čo hľadať. Ale poznáš predsa profesora Slughorna."

„Áno, Horace by si mal lepšie vyberať spoločnosť," prešla pohľadom po miestnosti. Zastavila si pri stole, kde sedeli všetci Andromediní priatelia a povýšenecky na nich hľadela. Dokonca tam bola istá dávka opovrhnutia a odporu. Pretože všetci pri stole sa na niečom smiali a zabávali. Okrem Teda, ktorý si šiel akurát pre nejaké občerstvenie. „Humusáci, zradcovia čistej krvi a milovníci muklov."

„Presne tak," prikývla Andromeda, aj keď v hĺbke svojej duše jej bolo odporne, že s tým musí súhlasiť.

Druella zapichla svoje tmavé oči do tých jej. Andromeda sa snaží neuhnúť pohľadom, lebo nadobudla pocit, že jej matka neverí. Akoby aj mohla, keď si určite pri stole všimla Priscillu, ktorá sa na niečom veľmi dobre bavila s Fabiánom Prewettom.

„Priscilla i ty by ste si mali vyberať lepšiu spoločnosť," prehovorila.

„Ja-"

„Ty, čo? Myslíš si, že som hlúpa, Andromeda a neviem, že si tu s nimi?"

„Matka, ja..."

„Prečo nemôžeš byť ako tvoje sestry? Prečo musíš byť taká iná? Prečo?"

„Ty nevieš, aká som," odsekla jej Andromeda.

Na to ju Druella schytila za ruku a ťahala za sebou von zo Slughornových komnát. Keď obe stáli na prázdnej chodbe, pustila ju. Andromeda si masírovala ruku, pretože ju stisk matky veľmi bolel.

„Neznesiem, aby si sa ku mne správala neslušne. Som tvoja matka!"

„Ja sa snažím, matka," prikývla Andromeda. „Snažím sa byť dobrá dcéra."

„Dobré dcéry sa nestýkajú s chudákmi, humusákmi, zradcami krvi, ako sú Prewettovci a podobne," vyčítala jej matka. „Neželám si, aby si s nimi trávila čas."

„Sú to moji priatelia!"

„Ty nemáš právo na to, aby si mala takých priateľov. Tvoji priatelia musia byť na úrovni! Musia byť ako ty!"

„Oni sú ako ja!"

„Áno? Tí ľudia tam vo vnútri majú vychovanie ako ty? Sú z bohatej a známej čarodejníckej rodiny?"

„Majú rovnaké vzdelanie ako ja, matka. A áno, bratia Prewettovci, Priscilla a dokonca aj Xenophilius Lovegood sú z bohatej a známej čarodejníckej rodiny!"

„Všetko sú to zradcovia čistej krvi! Ľudia, čo milujú muklov, čo nimi neopovrhujú. Stýkajú sa s humusákmi. Ale taká ty, nebudeš, Andromeda, dobre ma počúvaj! Naša rodina by nikdy neprežila takú hanbu!"

„Ako tá tvoja neprežila hanbu, keď zistili, že si zaľúbená do muklorodeného?" vypadlo z Andromedy a v duchu sama seba prekliala, že to povedala nahlas.

Druelle sa oči zmenšili do úzkej štrbiny, keď si uvedomila, čo jej dcéra povedala. „Odkiaľ to vieš? Odkiaľ to vieš?!" skríkla na dcéru.

„Počula som, ako ste sa hádali s otcom!"

Druella jej dala facku. Andromeda zalapala po dychu. Matka ju nikdy v živote neudrela. Ani otec. Ani jeden z nich. Tak veľmi ju to bolelo, ale nie po fyzickej stránke, ale skorej po tej psychickej. Andromeda hľadela na Druellu a tá sa na okamih zarazila, akoby si až teraz uvedomila svoj čin a akoby jej to z časti prišlo aj ľúto.

„Ako sa opovažuješ počúvať rozhovor medzi mnou a tvojím otcom?" spýtala sa jej. Nekričala, hoci mala Andromeda pocit, že by veľmi chcela.

„Bolo to omylom," šepla.

„Nikomu nikdy nepovieš, čo si počula, je ti to jasné? Nikdy to nesmieš povedať svojim sestrám! Je ti to jasné?"

„Je mi to jasné, matka," prikývla Andromeda. Líce ju stále neznesiteľne pálilo.

„Si Blacková, musíš sa podľa toho aj správať. Prečo to jednoducho nevieš pochopiť, Andromeda? Prečo?"

„Pretože taká nie som!" skríkla Andormeda a po tvári jej tiekli slzy. „Keby som si mohla vybrať, bola by som radšej humusáčka! A vieš prečo? Lebo majú viac šťastia. Môžu sa zaľúbiť do koho chcú, v rodine sa milujú. Neriadia sa žiadnymi hlúpymi pravidlami. Ich život nie je iba o plesoch, báloch a etikete. Ich život je o skutočnom živote! O tom podstatnom. O láske a šťastí. Ty si nikdy nechcela byť šťastná, matka? A nehovor mi, že si, lebo ja viem, že nie si!"

Druella vyzerala, akoby jej chcela uštedriť ďalšiu facku, lenže v tej chvíli vyšiel na chodbu Xenophilius, ktorého si okamžite všimla. Neusmieval sa, ako to mal vo zvyku, keď si všimol plačúcu Andromedu.

Prešiel popri nich, pričom sa povzbudivo usmial na Andromedu, keď bol chrbtom jej matke a zmizol v ďalšej chodbe.

„Tvojím životným údelom nie je byť šťastná, Andromeda," riekla jej matka, „ale byť vzdelaná, vychovaná a mocná žena."

„Ja taká nechcem byť!"

„Ja sa ťa nepýtam na to, čo chceš byť," zamračila sa na ňu Druella. „Hovorím ti, čím budeš!"

„Zničíte mi život, ako ste ho zničili Bellatrix? A potom ho zničíte aj Cissy?"

„Nesúhlasila som s tým, aby sme ťa v lete zasnúbili s Evanom Rosierom. Teraz sa mi to však vidí ako veľmi dobrý nápad. Takže keď sa po večierku u môjho drahého Horaca vrátim domov, prednesiem tento návrh tvojmu otcovi a začneme na tom pracovať."

„Nie!"

„Koledovala si si o to, mladá dáma."

„Evan Rosier je predsa moja rodina!"

„Pozri sa na tetu Walburgu a strýka Oriona. Sú bratranec a sesternica a ich manželstvo prinieslo dvoch zdravých chlapcov," uškrnula sa na ňu matka. „Vydáš sa za Evana Rosiera a budeš celý svoj život predstierať aká si šťastná, je ti to už jasné?"

Andromeda zafňukala. Spočiatku chcela matke odvrknúť, že by sa radšej hodila z Astronomickej veže, ale asi by neprežila jej ľahostajný pohľad. Chcela vykríknuť nie, ale nebola pripravená dostať ani ďalšiu facku. Preto sa rozhodla radšej mlčať.

„Choď do svojej klubovne a do svojej izby. Večierok sa pre teba skončil, mladá dáma," prikázala jej matka.

Neprotestovala. Otočila sa a rozbehla sa preč. Chcela utekať niekam veľmi ďaleko, ale po chvíľke ju chytili dve mocné ruky a zovreli v silno objatí.

„Budeš v poriadku, áno," hladil ju po chrbte Xenophlius, ktorý zrejme ostal schovaný v chodbe kúsok od nich, aby počul zbytok rozhovoru. „Všetko bude fajn. Zájdem pre Teda, dobre? Počkáš tu."

„Nie," zamietla. „Nechcem ho teraz vidieť. Nechcem, aby ma takto videl. Keby odišiel z večierka, mohla by si to moja matka všimnúť a stačí, že už udrela mňa. Prosím ťa, nechoď za ním. A ostaň pri mne."

„Dobre, ako povieš," prikývol Xenophilius a objal ju ešte silnejšie. Rozplakala sa. „Nechcem sa zastávať tvojej matky, Andromeda, ale snaž sa pochopiť aj ju. Aj pre ňu by bolo lepšie, keby si nebola taká odvážna a taká iná. Jej život by bol jednoduchší."

„Vieš, to najsmutnejšie na tom je, že," Andromeda si zotrela slzy z tváre, odtiahla sa od Xenophiliusa a pozrela sa mu do očí, „že som ako ona. A ona to dobre vie."

„Tak potom iba zúfalo nechce, aby si urobila tie isté chyby ako ona," usmial sa na ňu Tedov najlepší priateľ. „Svojím spôsobom sa ťa iba snaží chrániť."

„Prečo mi potom nedovolí, aby som bola šťastná? Ona šťastná takto nebola. Prečo nechce, aby sme boli šťastné? Moje sestry a ja? Myslela som si, že každý jeden rodič chce, aby jeho deti boli šťastné," vzlykala.

„Možno si myslí, že budeš šťastná, keď budeš robiť veci tak, ako sa to od teba žiada," vravel jej Xenophilius.

„Akoby som mohla? Aj ona urobila veci, ktoré sa od nej čakali a je šťastná? Nie, nie je!"

„Ako si môžeš byť taká istá, Andy?"

„Čože?"

„Má tri zdravé dcéry, myslíš si, že je naozaj až taká nešťastná, keď sa jej splnil sen každej ženy? Má tri krásne dievčatá. Snaží sa ich iba chrániť. Nemyslím si, že by bola až taká nešťastná, ako hovoríš."

„Merlin, ja...," Andromeda prekvapene hľadela na chlapca pred sebou. Ted i Pandora mali naozaj pravdu, bol skutočne veľmi múdry a ona nemohla uveriť tomu, čo povedal. Rozhodne to však malo svoju logiku.

„Skús sa na to občas pozrieť aj očami iných, nielen svojimi," pousmial sa na ňu Xenophilius. „Uvidíš celkom iné veci. Veci, ktoré si predtým nevidela, lebo si ich vidieť nikdy nechcela. Pozri, Andromeda, ja nehovorím, aby si sa rozišla s Tedom, alebo aby si nebojovala za svoje šťastie. Ty vieš, ako tebe a Tedovi držím palce a vždy budem stáť po vašom boku. Skús však občas aj myslieť na svoju matku a svoju rodinu. Nie všetko je také čierne, ako sa môže zdať."

„Ďakujem, Xenophilius, ja neviem, čo ti mám povedať," chytila ho za ruku a silno mu ju stisla. „Si vážne obdivuhodný človek. Vráť sa na večierok k Pandore. Má veľké šťastie, že si si ju vybral. Bude pri tebe vždy veľmi šťastná."

„Omyl, Andy. To ja mám veľké šťastie, že si Pandora vybrala mňa," žmurkol na ňu.

„Povedz Tedovi, že sa uvidíme zajtra. Že som v poriadku a že ho ľúbim, áno?"

„Ako povieš," prikývol. „Dobrú noc."

„Dobrú noc a ďakujem," prikývla aj ona.

Xenophilius Lovegood jej venoval úsmev a potom sa pobral späť na večierok. Andromeda kráčala do Slizolinskej klubovne, kde sa odohrával vlastný večierok. Ale ona nikoho nevnímala, nič okolo seba nepočula, iba zamierila do svojej izby. Myslela na všetko, čo jej povedala matka, na ich hádku, ich rozdielne názory a tiež aj na to všetko, čo jej povedal Xenophilius.

Vedela, že má pravdu. Matka sa ju snažila chrániť, ale ona o túto ochranu nie úplne stála. Naozaj chcela iný život. Šťastie bolo pre ňu cennejšie. Skutočné a celkové šťastie, ktoré pre ňu znamenalo iba Teda. Naozaj nechcela jedného dňa svoju matku raniť a ani zradiť, ale nemala na výber.

Možno bude pre všetkých lepšie, keď raz nebude súčasťou rodiny Blackovcov. Ak ju vydedia, nebudú sa musieť viac za ňu hanbiť. Nuž ona sa nemôže vydať za Evana Rosiera ani za žiadneho iného čistokrvného čarodejníka.

Keď ju minule leto napadlo, že by mohla s Tedom Tonksom utiecť, teraz sa jej to javilo ako jediné východisko od života, ktorý by ju mal čakať.

V tom si však spomenula na Narcissu a Bellatrix. Čo ak by to znamenalo, že by ich už nikdy viac neuvidela? Dokázala by s tým vôbec žiť? Ony boli predsa pre ňu také dôležité a boli jej súčasťou. Boli predsa krv jej krvi. Jej sestry, najlepšie priateľky.

Nenávidela samú seba, že by bola schopná ich navždy opustiť. Lenže vidina šťastného života s Tedom, ktorého milovala celým svojím srdcom, bola pre ňu v tej chvíli najdôležitejšia. Hanbila sa trocha za to, ale chcela byť s ním a chcela byť šťastná. Vedela, že taká bude iba po jeho boku. Rozmýšľala nad tým, akoby si vytvorili vlastnú rodinu. Nič by im nechýbalo. Nikdy.

V kútiku duše však vedela, že klame samú seba. Chýbali by jej. Jej sestry by jej vždy chýbali.

***

„Viem, že nespíš," Priscilla si sadla na jej posteľ, zatiahla závesy a mávla prútikom, aby ich Zamira nemohla počuť. Chcela sa s Andromedou rozprávať, ale tá sa aj tak tvárila, že spí. „Okey, ako myslíš. Keď si odišla, Ted sa takmer vôbec nebavil. Stále sledoval tvoju mamu, až ho musel Fabián kopnúť, aké to bolo nápadne. Potom s tým prestal. Keď sa vrátil Xeno, tak chcel ísť za tebou, ale on mu vysvetlil, že si v poriadku a že to takto bude lepšie. Ted sa na neho riadne mračil, ale nakoniec teda ešte ostal chvíľku na večierku. Potom však odišiel. A Fabián mal pozval na budúcu sobotu do Rokvillu."

„Vážne?" Andromeda otvorila oči a pozrela sa na Priscillu, ktorá sa nad ňou skláňala.

„Úplne vážne."

„Súhlasila si?"

„Áno," prikývla.

„Tak to je, hm, nečakané," povedala Andromeda a posadila sa na posteli. Urobila tak miesto pre Priscillu, ktorá si sadla oproti nej.

„Dlho som nebola na rande, tak mi trocha chýba. Uvidíme, ako sa to vyvinie," pokračovala Priscilla a oči jej zažiarili.

„Budem vám držať palce. Boli by ste pekný pár."

„Skutočne?"

„Samozrejme," usmiala sa Andromeda.

„Si v poriadku, Andy?"

„Bolo mi aj lepšie," prikývla Andromeda. „Myslela som si, že to bude pekný večer s mojimi priateľmi a Tedom a namiesto toho som dostala prednášku o tom, že by som sa s nikým z vás priateliť nemala. Ó a v lete ma zasnúbia, lebo sa nesprávam tak, akoby som mala."

„Och, Andy," Priscille zmizol úsmev z tváre. „To je mi ľúto."

„Môžem si za to sama, no nie?"

„Nie, to nie," Priscilla sa na ňu smutne usmiala. „Srdce si nevyberá, Andy."

„Nevydám sa za nikoho bez lásky," riekla jej Andromeda rozhodne. „Ted je láska môjho života. Je úžasný."

„Niečo vymyslíme," chytila ju jej priateľka za ruku. „Vy dvaja k sebe jednoducho patríte."

„Vôbec mi nie je ľúto, že by som sklamala svojich rodičov, je to normálne?"

„Čo mám povedať ja? Idem na rande s Chrabromilčanom. Keď sa to môj otec dozvie, tak to bude naozaj zaujímavé. Hoci naši sú iní ako tvoji rodičia, nemyslím si, že z toho budú nadšení."

„Fabián je predsa čistokrvný a je zo známej rodiny," pripomenula jej Andromeda fakty, na ktoré jej priateľka očividne zabudla. „Za to Ted je mukolorodený, jeho rodičia sú muklovia, aj jeho bratia. Hádaj, Pris, ktorá z nás sklame svojich rodičov, viac?"

„Nebuď taká," žiadala ju Priscilla. „Ja viem, že ťa to hnevá a že si smutná, ale prosím ťa, nebuď taká."

„A aká mám byť, Pris? Mám pocit, že moja matka niečo tuší a strašne sa bojím, že mi prekazí môj plán."

„Aký plán?"

„Utiecť s Tonksom!"

„Andy, to sme už rozoberali, to nemôžeš urobiť!"

„A prečo by som nemohla?"

„Ublížiš si a Tedovi tiež. Aký budete mať život, keď sa budete stále iba skrývať?"

„Budeme spolu. Iba on a ja. Budeme šťastní," vravela jej Andromeda.

„Naozaj si myslíš, že Ted bude šťastný, ak sa budeme musieť ukrývať. Nebude sa môcť stretávať so svojou rodinou, ani so svojimi priateľmi a ty tiež nie. Budete naozaj šťastný?"

„Aha, takže čo mi radíš, Priscilla? Vydať sa za Rosiera, ako to plánujú moji rodičia a nechať Teda ísť?" spýtala sa jej priamo.

„Nie."

„Tak potom? Naozaj dúfaš, že sa to raz vysvetlí a že mi naši dovolia žiť s Tedom? Nebuď smiešna, Priscilla. Obidve dobre vieme, že jediná šanca, ako byť s Tedom, je s ním utiecť niekam ďaleko. Od mojej aj od jeho rodiny. Nič iné neprichádza do úvahy. A teraz chcem ísť spať, prajem ti dobrú noc!"

Priscilla sa ďalej nechcela hádať. Nevedela, čo jej na to povedať. Bola to ošemetná situácia a nikto z nich nevedel, čo sa môže stať. Zliezla z jej postele a odišla do tej svojej. Zatiahla za sebou závesy.

Andromeda si ľahla do postele. Po tvári jej tiekli slzy a cítila sa dobitá a zničená. Začínala nadobúdať pocit, že jej nie je súdené, aby bola s Tedom šťastná. Možno sa jej veľká a rozprávková láska skončí už za pár mesiacov, keď opustí brány tejto školy.

Pozn. autorky:

Čo poviete na Druellu, alebo teda ako sme ju už premenovali na Cruellu? :D inak sa čoskoro zase stretneme s Bellatrix a aj so strýkom Alphardom, okolo ktorého stále visia isté tajomstvá. Tak hádam sa tešíte :)