„Človek je spisovateľom vlastnej knihy, ktorá sa volá život. Záleží len od fantázie človeka, aký bude jej príbeh." (Lukáš Koribský)

„Čože?" Priscilla prekvapene hľadela na Andromedu. „To si vážne povedala?"

„Áno, povedala som to!" zopakovala Andromeda už po tretíkrát, lebo Priscilla stále odmietala uveriť tomu, že by bola schopná utiecť po škole s Tedom.

„Vidno, že si zamilovaná," zasmiala sa jej najlepšia priateľka a zjavne veci už pochopila. „Keď je človek zamilovaný, tak rozhodne nepoužíva rozum."

„A tým chceš čo povedať?" spýtala sa jej Andromeda a ruky si zložila na prsiach. Samozrejme, že sa nehnevala za to, čo jej Priscilla povedala, iba sa tvárila, že sa mierne urazila.

„Nič, Andy," zasmiala sa Priscilla. „Iba toľko, že jednoducho viac premýšľaš srdcom a to je milé. Nemyslela som to v zlom. Som za teba šťastná, to vieš. Len jednoducho si neuvedomuješ, čo by sa stalo, keby si to naozaj urobila."

„Vydedili by ma, no a?"

„Kiežby len to," zhodnotila Priscilla. „Som rada, že si našla Teda, vážne."

„Prečo mám pocit, že sa mi snažíš povedať, že som hlúpa, ak s ním chcem po škole utiecť?"

„Uznaj, je to troška hlúpe," sklopila zrak Priscilla a hľadela do zeme.

„Ja nie som hlúpa," povzdychla si Andromeda. „Lenže viem, že s Tedom byť nemôžem. Nie za daných okolností. Tak aké mám možnosti?"

„Rada by som ti pomohla, Andy, ale ja vážne neviem," úprimne sa na ňu pozrela. „Je to romantická predstava, ako utekáš s Tedom," pousmiala sa.

„Máš pravdu, neuvažujem triezvo. Som zbláznená do Tonksa a vymýšľam hlúposti, ja..."

„Si iba zamilovaná," usmiala sa na ňu Priscilla. „A vieš, ako to býva v tých knižkách? Bojuj o svoju lásku a svoje šťastie. Uteč, ak musíš utiecť a podobne."

„Ach, Pris," Andromeda si sadla k nej na posteľ a Priscilla ju objala. „Nikdy by som nepovedala, že sa mi toto môže stať. Že sa dokážem až tak zamilovať."

„Ted je skvelý, vážne, Andy," vravela jej Priscilla. „Zbožňuje ťa. Pravdepodobne sa pre neho oplatí riskovať."

„Myslíš?"

„Určite áno. A ja ti pomôžem. Ak raz budeš musieť utiecť, ja ti pomôžem," sľúbila jej najlepšia priateľka.

Andromeda sa na Priscillu usmiala. „Som rada, že ťa mám, Pris."

„Ja viem," zasmiala sa.

„Ach, ty," zasmiala sa aj Andromeda. „Poďme spať."

„Veru, som hrozne unavená," zazívala Priscilla. „Ale ešte ti musím povedať o Fabiánovi."

„O Fabiánovi Prewettovi?"

„Poznáš iného?"

„Nie, ja len, čo je s ním?"

„Je to namyslený idiot, ale je to krásny idiot," vravela Priscilla. „Ostaň spať v mojej posteli, Andy, ako keď sme boli menšie," žiadala ju.

„Tak fajn," prikývla Andromeda.

Obe dievčatá si ľahli do postele. Priscilla ich prikryla perinou až po hlavu a vzala do ruky svoj prútik. „Lumos!" šepla a pod perinou bolo zrazu veľa svetla.

„Tak čo s Fabiánom?" vrátila sa k téme Andromeda.

„Povedal mi dnes poobede, že som najkrajšia blondína, ktorú kedy videl," odsekla Priscilla.

„A to je zlé?"

„Je to predsa lož. Každý predsa vie, že najkrajšia blondína na škole je Narcissa," zamračila sa.

„Pris, hádam máš 14 rokov?" zasmiala sa Andromeda. „Akoby si nevedela, že každému sa páči niečo iné. Napríklad sa na škole hovorí, že bratia Prewettovci sú neskonalí fešáci a podľa mňa sú iba sympatickí."

„A to si myslela aj predtým, než si si uvedomila, že si sa zamilovala do Teda?"

„Samozrejme," zasmiala Andromeda. „Mala si zo mňa niekedy pocit, že by som básnila o tých dvoch?"

„Nie, samozrejme, lenže za tie roky, čo sa poznám, si nebásnila o nikom až doteraz," žmurkla na ňu Priscilla. „Myslíš, že si zo mňa strieľal?"

„Myslím, že nie," odvetila jej úprimne Andromeda.

„Tak potom?"

„Zrejme sa mu naozaj páčiš," usmiala sa na ňu Andromeda. „A to by bolo dobré nie? Aspoň by si sa odpútala od Xenophiliusa. Ten má aj tak tú svoju otravnú Pandoru."

„Je hrozná, však?"

„Strašná," pritákala Andromeda.

Priscilla sa rozosmiala. „Si najlepšia, Andy."

„Ale ja to myslím vážne, že je strašná," povedala jej Andromeda. „Pritom z toho, čo mi hovorí Ted, sa zdá, že Xenophilius je celkom fajn chlapec."

„Áno?"

„Rozhodne to je jeho najlepší priateľ," pokračovala Andromeda, „vraj by na neho nedal nikdy dopustiť a že to bol on, kto mu radil, aby skúšal svoje šťastie so mnou. Aby sa jednoducho nevzdával a veril si."

„Zrejme nie je tak mimo ako si ľudia myslia," mykla plecami Priscilla. „Má pekné oči."

„Možno je múdrejší ako my všetci dokopy," prikývla Andromeda. „Takže vráťme sa zase k Fabiánovi."

„Čo s ním?"

„Páči sa ti?" spýtala sa Andromeda.

„Hádam," rozmýšľala Priscilla. „Nie je na zahodenie. Je vysoký, má tmavé oči, je to kapitán metlobalového tímu, je čistokrvný, ale zarytý Chrabromilčan, lieta v problémoch, hoci si to vie u profesoroch vyžehliť, pretože je neskutočne múdry. Má vysoké ciele, lebo chce byť auror a miluje melasové koláčiky, ktoré zapíja ďatelinovým pivom. Miluje Obranu proti čiernej mágií a neznáša Elixíry. Zbožňuje svoju rodinu a teší sa na synovca. Má sovu menom Astra a vraj keby nechcel byť aurorom, bol by profesionálnym metlobalovým hráčom v nejakom tíme. Nemá svoj obľúbený, má ten šport rád a fandí všetkým, lebo je to zábava. U Merlinových gatí!" zhíkla.

„Čo?" zaujato sa spýtala Andromeda.

„Prečo viem toho toľko o Fabiánovi Prewettovi?"

„Pretože sa zaujímaš," zhodnotila Andromeda. „A preto, že na ňom zrejme niečo bude."

„Aj on má pekné oči," povedala Priscilla a tvárila sa zasnene. „A jeho mocné paže a... Merlin."

„Merlin, čo?"

„Nič, radšej nič," zasmiala sa Priscilla. „Som unavená!" zazívala.

„Páči sa ti, však?"

„Je pekný, je sympatický a milý a jeho kompliment ma potešil," povedala napokon Priscilla.

Andromeda sa na ňu usmiala. Ďalšie slová boli zbytočné.

Priscilla zamrmlala: „Nox!"

Izbu pohltila tma. „Dobrú noc, Pris."

„Dobrú noc, Andy."

Dievčatá zaspali, každá so svojimi myšlienkami. Tie sa točili hlavne okolo nemenovaných chlapcov.

***

Keď nastal deň lúčenia, Andromeda bola naozaj nešťastná. Na raňajkách zazrela Narcissu, ktorá sa tvárila, že sa už nevie dočkať prázdnin. Do Veľkej siene totižto vošiel Lucius a Zamira. Narcissa veľmi rýchlo dojedla svoje raňajky a svojim priateľkám sa ospravedlnila, že si ešte zabudla niečo pobaliť. Napriek tomu, ako Andromeda nemala Luciusa rada, jej bolo sestry ľúto. Vždy si želala, aby jej sestra nebola nešťastná a smutná, ale teraz presne taká bola. Zatiaľ čo ona mala krásne tajomstvo.

Andromeda Blacková si často pokladala otázku o tom, prečo musí byť ich život taký zložitý a ťažký?

Niekedy vážne závidela deťom z muklovských rodín, ktoré nespájali žiadne hodnoty ohľadom čistej krvi, nevyžadovalo sa od nich ukážkové správanie aristokratov, nevyžadovalo sa od nich, aby niečo v jednom kuse predstierali a aby sa správali podľa etikety. Neboli takí chladní a takí prázdni pokiaľ prišlo na city. A ich rodičia ich zväčša milovali a netrápili ich rodinnými tradíciami a nevychovávali z nich ďalších nešťastných ľudí, ktorí za žiadnu cenu nesmú prejaviť svoj skutočný názor, ktorí musia slepo nasledovať svoju rodinu a vykonávať presne to, čo sa od nich čaká.

Andromeda sa dávno rozhodla. Už keď bola menšia tak si prisahala, že svoje deti takto trápiť nebude. Bude ich milovať a rozmaznávať, aj keď to nie je povolené. Aj keby to mala robiť tajne, tak bude. Nedovolí, aby z jej detí vyrástli iba ďalšie chladné stvorenia, ktoré nikdy nepoznali lásku matky.

Prečo sa z toho nepoučia viacerí? Vedela, že ani jej starí rodičia sa k jej rodičom nesprávali veľmi pekne, tak prečo si z toho napríklad jej matka nevzala príklad? Len kvôli hrdosti? Andromeda často uvažovala nad tým, aké to je zvrátené.

Občas si myslela, že Blackovci naozaj nemajú srdcia a že ona je akási výnimka. Lenže Narcissa srdce mala určite tiež. Kedysi si to myslela aj Bellatrix, ale teraz by ruku do ohňa za to nedala.

V skutočnosti svoje city prejavovala iba ako malá, keď ešte nevedela, že sa to nemôže. Na škole musela byť chladná, neprístupná, ako všetci ostatní jej spolužiaci zo Slizolinu, lebo takí boli všetci. Jediná osoba, pred ktorou nemusela nikdy nič nepredstierať bola Priscilla. Možno to bolo tým, že obe dievčatá si od začiatku tak sadli a aj preto, že hoci bola Priscilla dcérou čistokrvných rodičov, u nich zase také prísne pravidlá neplatili. Preto sa spolu dokázali aj smiať, klebetiť do rána a vravieť si tajomstvá, o ktorých vedeli, že ich tá druhá nikdy neprezradí.

A potom sa jej do života votrel Ted Tonks a začala úplne nová kapitola.

„Si v poriadku?" šepla jej Priscilla. „Ešte si nič nezjedla, ani si sa nedotkla jedla. Iba pozoruješ každého pri Slizolinskom stole."

„Všetci sme chudáci, armáda, ktorú vytvorili naši rodičia, lebo nás nemilovali," šepla.

„Ach, Andy," Priscilla sa na ňu smutne usmiala. „Je mi to ľúto."

„Uhm," prikývla Andromeda a potom vstala od stola a odišla z Veľkej siene.

Kráčala prázdnymi chodbami, pretože väčšina študentov a profesorov bolo na raňajkách a niektorí oneskorenci ešte balili svoje veci, aby nič na Rokforte nenechali. Ona sa postavila k jednému oknu, z ktorého mala dokonalý výhľad na celý areál.

Na Čierne jazero, ktorého hladina bola v tento teplý letný deň úplne pokojná. Na Zakázaný les, na jeho majestátne stromy, ktoré tiež ukrývali nie jedno tajomstvo. Na chalupu, v ktorej žil správca Rokfortských lesov, lúk a hájov – Rubeus Hagrid. Na celý areál, na všetku tú zeleň, ale tiež aj na všetky farby, ktoré letné dni ponúkali.

„Nechcem ťa vidieť smutnú."

Andromeda sa neotočili za jeho hlasom. Keby sa otočila, rozplakala by sa a hoci vedela, že to nie je prejav slabosti a že pred ním by plakať mohla, jednoducho nechcela, aby ju videl takú zlomenú.

Pocítila, ako ju zozadu objal, ako odhrnul jej vlasy na jednu stranu, aby ju mohol pobozkať na líce a potom na krk. Ako si zložil hlavu na jej ramene a potichu s ňou sledoval krásy prírody.

Až po pár minútach, keď sa pri ňom upokojila, konečne prehovorila: „Veľmi mi budeš chýbať. Chcela by som ťa cez leto navštíviť. Veľmi by som chcela s tebou ísť na bratovu svadbu. Spoznať tvoju rodinu."

„Ale nemôžeš," povzdychol si.

„Možno by som mohla."

„Vážne?"

„Vymyslela by som si, že idem k Priscille," vymýšľala, ale vedela, že to nebude možné. Jej rodičia by si to určite zisťovali u tých Priscilliných a bol by to problém. „A okrem toho som už dospelá." Ani tento argument by jej veľmi neprešiel. „Skúsim niečo vymyslieť."

„Netráp sa preto, Dromeda. S mojou rodinou ťa môžem zoznámiť aj inokedy," riekol jej, aby ju upokojil a ona to dobre vedela. „Nechcem, aby si kvôli mne mala nejaké problémy. Radšej nech to je naďalej tajomstvo."

„Veľmi by som si želala, aby to nemuselo byť tajomstvo," odtiahla sa od neho, aby sa mu mohla pozrieť do očí a dala mu najavo, ako vážne to myslí. „Ver mi, Ted, chcela by som všetkým povedať, aký skvelý si, aká som ja šťastná, že som ťa spoznala. Veríš mi?"

Ted sa na ňu usmial, tak ako vždy. „Samozrejme, že ti verím, kráska a veľmi ma to teší. Chápem tom, naozaj všetko chápem a ako som ti povedal v tej dobe, keď som ešte neveril, že raz budeš moja, som bol ochotný všetko riskovať. Som naďalej ochotný bojovať o teba, pretože ťa šialene milujem, Andromeda Blacková."

„Aj ja teba, Ted Tonks," žmurkla na neho.

„Poď sem, kráska," pritiahol ju k sebe do náručia, aby ju mohol pobozkať.

***

Návrat domov bol hektický. Narcissa sa zavrela vo svojej izbe, nekomunikovala s matkou o tom, čo sa jej stalo. Andromeda iba mykla plecami, keď sa to matka opýtala jej. Vyslovila Luciusovo meno a matke bolo nad slnko jasnejšie, čo sa stalo a nechala Narcissu trucovať na ďalej v jej izbe.

Andromeda rozmýšľala, že si s ňou pôjde pohovoriť, ale potom si spomenula, že na tom tiež nie je práve najlepšie. Odkedy sa s Tedom bozkávala na prázdnej chodbe, ubehlo už dosť hodín a od tej chvíle ho nevidela. Ani na nástupišti ho už nezahliadla a tak so skolenou hlavou vošla v ústrety dvojmesačným prázdninám.

Bellatrix vraj príde až zajtra, aby sa zvítala so svojimi mladšími sestrami a spoločne s ňou príde aj jej manžel Rodoplhus. Nad tou milou spoločnosťou Andromeda znova mykla plecami.

Vonku v záhrade bolo ešte pomerne teplo a aj svetlo a tak sa s knihou utiahla do záhradného altánku. Oči jej síce behali po riadkoch knihy, ale myšlienky vôbec nevnímala, pretože mala plnú hlavu toho, že ju čaká toľko dní bez Teda. Toľko dní, kedy bude musieť byť zatvorená v tomto veľkom chladnom dome, na ktorom bola jediná pekná táto záhrada. Celé dva mesiace bude stretávať ľudí, ktorí ju nezaujímajú a s ktorými v konečnej podstate okrem krvi nemá nič spoločné.

Hoci našli sa aj výnimky.

„Takže moja holubička je už doma," ozval sa za ňou mužský hlas.

„Strýko Alphard!" vyskočila Andromeda na rovné nohy a objala svojho strýka.

Alphard Black bol bratom jej otca a bol to snáď jediný milý človek v rodine. Odjakživa mal Andromedu rád. Možno preto, že aj on podvedome vedel, že je iný, tak mu bola bližšia. Vedela, že je iný, videla mu to na očiach, videla ako s ňou jedná. V skutočnosti ju mal rád ako dcéru, ktorú on nikdy nemal. Nikdy sa neoženil a nemal vlastnú rodinu.

„Prečo si zase taká smutná, holubička?"

„Nechcelo sa mi vrátiť sa domov," povedala mu úprimne. Pred ním nemusela predstierať.

„Rokfort je čarovný, ja viem," pousmial sa. „Avšak mám pocit, že tvoje srdiečko trápi aj niečo iné."

„Máš pravdu," prikývla.

„Čiže v tom bude chlapec?" žmurkol na ňu.

„Áno, je to jeden chlapec," priznala sa mu Andromeda. Poznala ho natoľko, že vedela, že si to nechá pre seba. Strýko Alphard jej bol z rodiny asi najbližší, keď si to tak teraz uvedomila. Pretože aj Narcissa s Bellatrix sa jej neuveriteľne odcudzili a zo dňa na deň to bolo horšie. Teraz, tento rok to veľmi pocítila v prípade Narcissy. Strýko ju však nikdy nezradil, všetko čo mu kedy povedala, si nechal pre seba. Preto vedela, že mu môže dôverovať.

„Ten chlapec bude musieť byť veľmi výnimočný, keď padol do oka mojej krásnej holubičke," usmieval sa strýko. „Povieš mi o ňom? Aký je? Pekný, múdry?"

„Aj pekný, aj múdry," riekla Andromeda. „Má krásny úsmev. Najprv bol trocha otravný, stále ma iba prenasledoval, ale nakoniec vysvitlo, že to robí preto, lebo sa mu páčim a ma má rád. Je mi s ním vážne skvelo, strýko."

„Vyzerá to byť milý chlapec," žmurkol na ňu. „Každý má právo na lásku, Andromeda."

„Vôbec si sa nespýtal, či je zo Slizolinu," povedala.

„A prečo by som sa pýtal? Viem, že dievča ako ty, by nikdy nezaujal niekto ako napríklad Malfoy. Ja ťa poznám, holubička, viem, aká si. Je mi úplne jasné, že chlapec o ktorom hovoríš, nie je zo Slizolinu a dokonca sa obávam, že nie je ani čistokrvný."

Slabo prikývla. Čakala, že jej teraz strýko prehovorí do duše, ale on sa stále usmieval.

„Andromeda, poviem ti jedno tajomstvo." Obaja si sadli do altánku a ona zaklapla knihu, aby si mohla vypočuť, čo jej strýko chce povedať. „Keď som bol ešte mladší, v dobe, keď som chodil na Rokfort, bolo tam jedno dievča. Vážne krásne, milé, múdre. Volalo sa Tania a bolo z muklovskej rodiny. Taniu som mal naozaj veľmi rád."

„Bol si do nej zamilovaný?"

„Viac než to, miloval som ju celým svojím srdcom a hoci ona bola odvážna Chrabromilčanka, ja som trčal v Slizoline, v ktorom som nikoho nemal rád, v ktorom som sa cítil nedocenený a vážne nešťastný. A Tania to vedela. Akoby poznala každý kúsok mojej duše."

„Tiež ťa ľúbila," prikývla Andromeda.

„Bola najkrajším dievčaťom na škole a vybrala si mňa. A ja som to pokazil. Dal som prednosť tejto rodine a nie jej," vravel smutne. „A nikdy som toho neprestal ľutovať."

„Preto si sa nikdy neoženil, však? Pretože žiadna nebola ako Tania?"

„Presne tak," prikývol.

„Strýko, ale prečo si ju nevyhľadal po rokoch, keď už ti prestali dohadzovať čistokrvné čarodejnice a potom, čo tvoji rodičia zomreli?"

„Tania zomrela krátko na to, ako sme odišli zo školy," vysvetlil jej a v jeho tvári sa aj po toľkých rokoch značil veľký smútok. „Bola chorá a ja som o tom nevedel."

„To je mi veľmi ľúto," šepla Andromeda. „Musel si veľmi trpieť."

„Ja stále trpím, moja krásna Andromeda," pohladil ju po vlasoch. „Chcem, aby si vedela jednu vec. Stojím pri tebe a vždy budem. Ak sa niekto má postaviť tejto prekliatej rodine, tak ti pomôžem. So mnou sa nemusíš báť. Ja sa svojho brata nebojím a už vôbec sa nebojím Druelly. Vždy budem na tvojej strane, holubička."

„Tania určite vedela, že si to urobil kvôli nej," povedala mu Andromeda. „Že si sa bál, že by jej mohli ublížiť."

Strýko Alphard sa na ňu smutne pozrel, akoby jej niečo veľmi smutné tajil.

Pozn. autorky:

Strýka Alpharda snáď netreba lepšie predstavovať, ale keby áno, tak je to ten strýko, ktorý tiež bol vypálený na rodinnom gobelíne rodiny Blackovcov (brat Cygnusa a Walburgy). Pred smrťou zanechal Siriusovi peniaze na jeho vlastný dom. Strýka som tu troška viac zapojila a tiež sa tu odkrýva jeho príbeh, ktorý ako vidíte je smutný. Čo myslíte, čo tají?

Ďalšia kapitola dúfam, že bude o týždeň, ale môže sa stať že nie (tieto kapitoly z domova na tie sa moc neteším, mám Black familie po pravde ešte plné zuby z doby Pieces of a dream, takže si to musím troška lepšie premyslieť a nejako sa do toho dať, aj keď zase predstava mini Siriusa ma celkom napĺňa.)

Na animácií máte Andy s Pris <3