Nox sa prebúdzal. Pod sebou cítil mäkké vankúše jeho postele v kajute. Bol strašne smädný. Natiahol ruku tam, kde sa mal nachádzať nočný stolík s pohárom vody. Aké ale bolo jeho prekvapenie, keď rukou iba prečesol vzduch. Niečo mu v tom nehralo.

Vtom mu do jeho mysle prenikli spomienky. Loď. Búrka. Jeho pád do mora. Nekonečné plávanie. Vysilenie. Zúfalstvo. Skalnatá pláž. Úľava.

Prekvapene otvoril oči. Nebol vo svojej kajute. Nad sebou videl biely strop a ležal na pohodlnej posteli. Ako som sa sem dostal? šokovane sa rozhliadol. Oblial ho studený pot, keď si uvedomil, že absolútne netuší, kde je. Ruka mu automaticky vyletela k ústam. Začal si obhrýzať nechty.

Chaoticky blúdil pohľadom po izbe. Bol v jednoduchej miestnosti s dvoma posteľami. Vedľa okien s ružovými závesmi stála obrovská skriňa. Napriek tomu, že jej biela farba bola sčasti ošúchaná, bola najvýraznejším kusom nábytku v miestnosti. Na vedľajšej stene, priamo oproti Noxovi, boli otvorené dvere, za ktorými sa skrývala chodba.

„Haló," ozval sa, „je tu niekto?" Jeho hlas bol presýtený chladom. Ani v absurdných situáciách nestrácal kontrolu. Ten zmätok, ktorý sa v ňom odohrával, nemal nikto šancu zazrieť.

Najprv sa nič nestalo, nik neodpovedal. No potom sa niečo, alebo skôr niekto, pohol na druhej posteli. A práve vtedy si Nox všimol odpoveď na jeho otázku. Ležala pred ním v podobe malého dievčaťa so sivastou pokožkou. Jej tmavé vlasy siahajúce po pás výrazne kontrastovali s bledou pleťou. Niekoho mu pripomenula.

Vtom sa zamrvila, pošúchala si oči a niečo zamrmlala. Nox čakal, kým sa úplne prebudí a bude schopná všimnúť si ho. Dúfal, že mu to dievča vysvetlí, prečo a ako sa sem dostal.

Videl, ako sa naťahuje a rozhliada okolo. Potom sa ich oči stretli. Dievča šokovane skríklo, ale hneď po tom si ústa prikrylo rukou. Zmäťenosť v jej tvári vystriedalo uvedomenie. Chvíľu na neho len hľadela. Nie hľadela, priam ho prepaľovala pohľadom.

A potom...namiesto ospravedlnenia alebo vysvetlenia situácie sa mu len zadívala do bielych očí a skonštatovala: „Takže sme v tom spolu."

Nox sa na chvíľu zatváril zmätene, ale potom okamžite svoju tvár zmenil na nič neprezrádzajúcu masku. Nikto nemusí vedieť, čo sa mu preháňa hlavou. Ona si to však stihla všimnúť. Nechala do svojich očí preniknúť bielu. Po tvári sa mu rozšíril výraz pochopenia. Ona je tiež Požierač! Preto tá sivastá pokožka, uvedomil si.

Dievča sa na neho zahľadelo: „Dokážeš ešte rozprávať?"

Nox jej kývol na súhlas. Nechcel sa s týmto malým dievčaťom dlho vybavovať. Chcel sa vrátiť do hlavného sídla. Musel Eltenovi oznámiť, že tá tmavovláska je mŕtva.

Ona však nevyzerala, že ju trápi čas. Pokojne vstala a pomaly odišla z izby. Vo dverách na neho ešte mávla rukou, aby išiel za ňou.

Nox sa s povzdychom postavil a nasledoval ju. Všimol si, že dom, v ktorom sa ocitol, je dosť starý. Drevené schody pod jeho nohami vŕzgali a dvere škrípali. Nábytok bol ošúchaný. Celý dom rozhodne pôsobil dosť ponuro.

Všade bolo ťaživé ticho. To tu tá malá Požieračka žije sama? pýtal sa sám seba, keď vchádzal do kuchyne na prízemí.

„Sadni si," pokynulo mu dievča. Usadil sa za stôl a pozorne sledoval okolie. Hľadal únikové cesty. Pri pohľade na drobnú čiernovlásku veril, že ich nebude potrebovať, ale jeden nikdy nevie. Zamračil sa. Všimol si prepílené mreže na jednom z okien. To by šlo, zhodnotil v duchu.

Medzitým si čiernovlasé dievča sadlo na druhú stoličku. Keď si ticho odkašlala, uprel na ňu svoj pohľad.

„Fajn," nervózne sa ozvalo, „som Gentia. Našla som ťa na pobreží. Priniesla som ťa sem." Jej hlas presakoval neistotou. Obozretne si ho obzerala.

„Prečo?" podozrievavo sa spýtal Nox.

„Neviem. Zožrali by ťa Požierači. Ako si sa tam vôbec dostal?"

Nox sa zamračil. Prečo ho vôbec "zachraňovala"? Nechápal. Možno ani chápať nepotreboval. Namiesto toho premýšľal, koľko jej môže prezradiť.

Nakoniec len niečo naznačil: „Spadol som z lode, doplával som na pobrežie." Po týchto slovách prekvapene sledoval šokovaný výraz dievčaťa. Dokonca zalapala po dychu. Čo som povedal, že ju to šokovalo? čudoval sa Gentiinej reakcii.

„Čo si zač?" zisťovala znepokojene. Tmavovlasý muž by prisahal, že sa na neho podozrievavo mračila.

Nox na ňu nechápavo zdvihol obočie. Pýtal sa gestami namiesto slov.

„Veľmi dobre vieš, že akonáhle sa začneš meniť na Požierača, nedokážeš plávať. Ak neklameš, tak čo si zač?"

Tentoraz sa šokovaný výraz odrážal na Noxovej tvári. Čo to tá Požieračka splieta?! mračil sa.

On samozrejme vedel plávať. A pritom bol Požieračom, odkedy mu pamäť siaha. Potom sa však zarazil. Keď sa nad tým zamyslel, nikdy nevidel iných Požieračov vo vode. Ak spadli z lode počas búrky, už ich nikto nemohol zachraňovať. To bolo pravidlo. Nox si vždy myslel, že existuje pre bezpečnosť ostatných, ale teraz zapochyboval. Malo to pravidlo skrývať tento fakt? Ak áno, prečo? Myšlienky sa mu preháňali hlavou.

Zarazene zažmurkal. Stačí jeden rozhovor a už začína pochybovať o pravdivosti toho, čo ho tak dlho učil Elten? O veciach, ktoré pozná celý život? Zhnusil sa sám sebe.

„Pozri," opäť prehovoril tak, že sa v jeho hlase neodrážala jediná emócia, „neviem čo mi tu nahováraš, ale to je jedno. Čo odo mňa chceš?" Pýtal sa priamo, vždy sa pýtal priamo. Nepotreboval ľuďom navodzovať falošný pocit priateľstva alebo bezpečia. Na Gentii videl, že jej vadí jeho strohá reč. A určite ju škrie aj to, že jej neodpovedal na otázky. Lepšie pre mňa, môžem odtiaľto skôr odísť, pomyslel si Nox. V duchu sa zákerne zasmial. Manipulovať ľuďmi bolo tak jednoduché.

„Nič som od teba nechcela, hoci keď nad tým teraz premýšľam... Prezradíš mi, ako poraziť Požierača v sebe natoľko, aby som dokázala plávať?!"

V jej otázke sa skrývala prosba aj rozkaz. Nox videl, že to dievča je zúfalé, ale snaží sa to nedať najavo. Avšak, necítil z nej strach. A to ho zarazilo. Donútilo ho to ostať sedieť, aj keď toto bola chvíľa, kedy mal ujsť. Nemusel sa zodpovedať žiadnemu malému dievčaťu. Ale on ostal. A to zmenilo všetko.

„Ako to myslíš, poraziť Požierača?" pýtal sa jej. Vyzeralo to tak, že každý hovorí o niečom inom. Nerozumeli si. On so svojím Požieračom nebojoval. Nikdy ho ani necítil, boli jedným človekom. Možno preto, že si Požieračom od narodenia, otrávene mu pripomenul vnútorný hlas.

„No predsa," Gentia rozhodila podráždene rukami, „keď chceš, aby si bol pri zmysloch ty, a nie Požierač, musíš ho zatlačiť na okraj vedomia. Musíš s ním v mysli bojovať!" Očividne si myslela, že Nox robí hlúpeho naschvál. Netušila, ako neskutočne je zmätený.

Zamračila sa na jeho tvár. Ruky pomaly zovrela v päsťe. A postavila sa.

Nox na svojej tvári stále držal chladnú masku.

„A ak chceš plávať, musí byť Požierač tak hlboko, ako sa to ešte nikomu - okrem teba, samozrejme - nepodarilo. V podstate sa to nedá, pán výnimočný" divoko gestikulovala. Irónia v jej hlase bola neprehliadnuteľná. Oči jej beleli. Namiesto rozprávania začínala chrčať. Zúrila.

Čiernovlasého muža zalial pot. Toto videl u neúplných Požieračov, ktorých k nim vodili. Chvíľu boli ľudmi a odrazu zúrili, hrýzli, škriabali a zavýjali. Elten povedal, že Nox ich ako jediný dokáže ukľudniť, pretože je Požieračom najdlhšie zo všetkých. On ich musel krotiť. On ich musel ovládať.

A teraz to robil znovu. Prudko vstal zo stoličky, aby boli ich tváre v rovnakej výške. Zadíval sa hlboko do Gentiiných bielych očí. Natiahol k nej ruky, ale nedotkol sa jej. Pomaly šepkal slová, ktoré ho naučil Elten. Komukoľvek inému by to znelo ako nezmyslelné mrmlanie.

„Quaerere et extrahere. Quaerere et extrahere. Quaerere et...."

Sústredil sa na Gentiinu dušu. Vyťahoval ju na povrch. Cítil, ako mu preteká pomedzi prstami. Mohol ju nechať tak, ale niečo v ňom ho presvedčilo, aby tak nerobil.

Akoby sa čas zastavil. Ako už mnohokrát predtým, ani teraz nevnímal okolie. Po čele mu stiekla kvapôčka potu. Sústredene hľadel na trasúce sa dievča. Snažil sa zo všetkých síl. Nepamätal si, že by to predtým bývalo také ťažké. Jej duša sa mu uhýbala a Požieračova ho odstrkovala.

Točila sa mu hlava, ale on neprestal. Zatínal zuby a chytal dušu. Keď však sledoval rozzúrené Požieračské dievča, pomaly strácal nádej. Prečo to nefunguje?! znervóznel Nox. Keby nemusel držať ruky vystreté pri Gentii, určite by si už obhrýzal nechty.

Práve vo chvíli, kedy chcel prestať, sa to konečne stalo. Niečo sa v nej pohlo.

Tmavovlasý muž vedel, že teraz je jeho šanca. Zatlačil na dušu Požierača. Ten sa bránil rovnakou silou. Noxovi zaprašťalo v hlave. Zovrel ruky v päsť a celú svoju energiu sústredil do tejto chvíle. Využil všetku silu, ktorú mal. A podarilo sa. Konečne cítil jej rozlietané myšlienky.

Ty cítiš svojho Požierača? poslal jej do mysle otázku. Jednoducho to musel vedieť. Doteraz bol presvedčený, že nikto nevníma vlastného Požierača. Že on jediný cíti ich duše.

Jej myšlienky spozorneli. Zaregistrovali samozvaného návštevníka. Začali okolo neho krúžiť a Nox začul tichý hlas z hlbín mysle.

Samozrejme, každý ho cíti. Ale väčšina mu nedokáže vzdorovať. Ako môj otec...

Čiernovlasý Požierač rozoznal to neštastie v hlase, ale nepohlo to ním. To, že jej pomohol neznamená, že sa zmenil na láskavého utešovateľa. Bral to ako splatenie dlhu. Ona zachránila jeho a on ju.

Avšak to, že každý okrem neho vraj cíti Požierača v sebe, mu robilo vrásky. Nateraz však zahnal pochybnosti a odišiel z Gentiinej mysle.

Hneď, ako tak urobil, sa zrútil na stoličku. Nohy i ruky sa mu triasli, aj keď by to nepriznal. Namiesto toho skryl ruky pod stôl a zahľadel sa na dievča pred ním. Vyzeralo presne tak otrasene, ako sa Nox cítil. Videl, že sa sotva zvláda nerozplakať.

Napriek tomu, že sa ju nechystal utešovať, rozhodol sa chvíľu počkať, kým sa dá dokopy. Pohľad uprel von oknom, aby sa mohla upokojiť. Vedel odhadnúť, ako zle sa cíti.

Po chvíli sa opäť ozval jej hlas: „Ďakujem za záchranou. Existuje niečo, čím sa ti môžem odvďačiť?" Tentoraz nebol taký tichý. Opať z neho bola cítiť odvaha. Noxa prekvapovala jej schopnosť striasť zo seba spomienky na strašné chvíle a ísť ďalej. Nebola taká krehká, ako vyzerala.

Najprv jej chcel povedať, že nič nepotrebuje, ale potom si spomenul. Všetky jeho veci ostali na lodi.

„Máš mapu?" spýtal sa priamo. Gentia na moment vyzerala nerozhodne, ale potom prikývla. Nox chápal prečo. Mapy sa brali ako niečo posvätné. Zvyčajne mala každá rodina len jednu a tú strážili ako oko v hlave. Bola to jediná vec, s ktorou nájdeš cestu tam, kam potrebuješ ísť. Iba ony ti mohli ukázať správny smer.

Sledoval, ako odchádza do inej miestnosti. Dom bol malý, preto nemusel čakať dlho, kým sa vráti.

Keď sa jeho myšlienky stočili na ňu, vošla do miestnosti. Váhavým krokom podišla až k nemu. Mapu zvierala pevne v rukách. Nox si ju chcel vziať, ale ona ju odtiahla z jeho dosahu. Vduchu frustrovane zavrčal: Musia si všetci klásť nejaké podmienky?!

Vrhol na ňu spýtavý pohľad, ktorý hneď pochopila.

„Vravel si, že si bol na lodi," začala, „a ja myslím, že si tam bol s ďalšími Požieračmi."

„Na to si prišla ako?"

„Normálni ľudia by sa v žiadnom prípade neplavili s Požieračom, ktorý ich môže v každom momente zabiť. Preto sa pýtam, nebolo tam s vami náhodou vyššie hnedovlasé dievča? Celkom sa na mňa podobá. Tiež má modré oči, ale nie také výrazné, ako ja." Jej hlas pretekal zúfalstvom.

Noxovi sa zatočila hlava. Takmer prekvapene pootvoril ústa. Ona je sestra tej utopenej tmavovlásky. Preto mu niektoho tak pripomínala.

Ale v tom sa zarazil. Čo jej mám povedať? zaváhal. Videl jej zúfalý pohľad a prosbu v očiach. Prosila ho, aby povedal, že jej sestra žije. Tak veľmi dúfala. Najprv chcel klamať, povedať jej, že nevie o čom hovorí. Ale potom sa mu v mysli zjavil nápad. Jednoduchý, zákerný, geniálny.

Chvíľu váhal, snažit sa oklamať Elena sa neoplatilo. Ale na druhej strane, ak chce z toho celého vyviaznuť so zdravou kožou, pravdepodobne je toto jedinečná príležitosť. Rozhodol sa.

A ľútostivým tónom povedal: „Je mi ľúto, utopila sa počas búrky. Ja však viem, kto to zavinil. Ten človek žije tam, kam mám namierené." Teraz už bolo všetko na nej. Nox však vedel, že ju má v hrsti. Zlomení ľudia sa ovplyvňujú najľahšie. Takmer dokázal predpovedať jej ďalšie slová.

„Idem s tebou a pomstím ju!" skríkla odhodlane, ale rozochvený hlas ju zradil. Gentii sa po lícach začali valiť slzy. Spodná pera sa jej chvela. Z pier jej unikol jeden zúfalý vzlyk.

Napriek očividnému smútku z nej však sálala aj sila. A práve v tej chvíli Noxovi napadlo, ako dovedie svoj plán do dokonalosti. Nebude sa musieť obťažovať so starostlivosťou o hlúpe malé dievča a pritom ju dovedie tam, kam sám potrebuje.

„Nepôjdeš, nedovolím ti to. Je to veľmi nebezpečné," upozornil ju rádoby starostlivým tónom. Bavilo ho, ako jednoducho sa chytila do pasce.

„Nie, ty to nechápeš, ja musím ísť!" zrevala na neho. Namiesto ľudského hlasu z nej vyletel akýsi zvuk, ktorý sa ponášal skôr na vtáčí škrekot. V tej chvíli sa Nox zľakol, že ju Požierač pohltí znova.

Napriek tomu ešte zatlačil: „Nejdeš!" Na svoju tvár nechal vkĺznuť prísny výraz, ktorý nestrpí odpor. Gentia síce o kúsok odstúpila, ale nezastrašilo ju to tak, ako by bol dúfal.

„Ale ja musím!" zachripela a na tvári sa jej prvýkrát objavilo niečo úplne iné. Vina.

Nox sa prudko postavil a pristúpil k nej.

„Nikam," zasyčal jej výhražne do ucha, „nepôjdeš."

A Gentia konečne porazene prikývla. Rozrasene sa oprela o stenu. On si však všimol iskričky odhodlania v jej očiach. Vnímal aj jej zaťaté päsťe. V duchu sa usmial. Všetko vychádzalo dokonale.

„Teraz mi dáš mapu a ja odchádzam," oznámil jej.

Natiahla k nemu ruku a on sa dotkol papiera. Videl ako jej ruky zovierajú okraje mapy. V tej chvíli ním prešla vlna pochybnosti. Čo ak mi ju nedá? Tiež pevne chytil jeho okraj mapy. Bol pripravený získať ju. Dúfal, že bude dostatočne inteligentná, aby mu ju dala.

Našťastie bola. Keď mu podala mapu, odľahlo mu. Teraz sa dostane domov ľahko.

Prešiel prstom po oblúku vysokých hôr, oddeľujúcich jeho svet od toho ich. Boli tam nakreslené čiernym atramentom. Nemenné, mohutné, dôverne známe. Poznal takmer každý zo štítov, videl skoro každú dolinu. Len pohľad na mapu ho napĺňal nostalgiou. Hory si obľúbil viac, ako ľudí.

„Ďakujem," povedal takmer nečujne. Pohľad pri tom uprel na dievča, nervózne postávajúce obďaleč. Sám nevedel, čo ho k tomu donútilo. Nezvykol voči ľudom pociťovať vďačnosť. Ale teraz ju cítil. Vnímal, ako mu koluje žilami. Nepatrila do hry, ktorú s ňou hral.

Gentia sa na neho smutne usmiala. Slzy jej pomaly schli na tvári. Napriek tomu na nej videl, ako ju hnevá, že o sebe nič neprezradil. Že jej nedovolil ísť s ňou. Že nevie ani jeho meno. Keď si všimol, že sa nadychuje, aby sa na niečo spýtala, pochopil, že je čas odísť. Už tu nemohol ostávať dlhšie.

„Idem," oznámil jej skôr, než stihla čokoľvek povedať. Videl podráždený výraz na jej tvári. Otočil sa na päte a jeho uhľovočierne vlasy za ním zaviali.

Vo dverách domu ho však zastavil jej výkrik: „Ako sa voláš?" Vybehla von z kuchyne a pozerala sa mu hlboko do očí. V jej výraze nebola ani štipka strachu. Len obrovská bolesť a odhodlanie. Čiernovlasý muž sa jej pohľad oplácal.

„Nox," zašepkal sotva počuteľne a vybehol do skorého rána.

O chvíľu už bol ďaleko od jej domu. Náhlil sa tichými uličkami. Nechcel stretnúť ľudí, ktorí ráno vychádzajú zo svojich domov. Šťastní, že prežili noc. Aké zbabelé.

Mieril do lesa na kraji tohto ponurého mesta. Nevnímal takmer nič, len kládol nohu pred nohu a postupoval ďalej. Keď konečne vošiel medzi stromy, zhlboka si vydýchol. Už teraz zacítil pocit domova. Vydal sa po úzkej lesnej cestičke hlbšie.

Stromy v tejto časti lesa boli staré. Napriek tomu sa však hrdo týčili vysoko nad ním. Svojimi mohutnými konármi vŕzgali, akoby ho zdravili. V prítmí lesa bolo chladno. Len pramálo slnečných lúčov preniklo pomedzi listy. Tieto stromy zatiaľ nepodľahli chorobe. Noxovi to neprekážalo. Mal rád chlad a dnešok vyzeral na teplý deň.

Keď sa po hodine chôdze predieral zoschnutým krovím, začul za sebou tichý šuchot. Niečie nohy nasledovali jeho stopy. Nenápadne sa uškrnul. Manipulovať ľuďmi bolo tak jednoduché.

A mám tu pre vás ďalšiu kapitolu. Ako každý piatok, aj dnes prinášam pokračovanie tohto príbehu. Dúfam, že ste si čítanie užili. Budem rada za každú spätnú väzbu.