Otočila som sa na bok a rozkašlala sa. Krv čo mi vytiekla z úst len potvrdila moju bolesť.

„Všetkému tomuto sme mohli predísť keby si poslúchala." hlesol Friderick. Tým, že po celý čas stál na mojej reťazi zabezpečil, aby som mu neušla a mohol sa na mne kľudne vyblázniť.

„Nie som žiadny pes aby som tu len ticho čušala." sykla som.

„Ale za to si dosť prefíkaná a je ti jedno aké to bude mať následky."

„Pochopiteľne." povedala som a znova sa rozkašlala. Tvár ma bolela a peru som už mala celú opuchnutú. Aké úbohé zbiť ženu. Ale v mafii je to ako poškodiť nábytok. Nikdy nebrali na ženy ohľad, je jedno v akom postavení.

„Nemáš strach?"

„A pred čím?" vysmiala som ho a on stisol päsť, až som sa bála, že znova pristane na mojej tvári, keď kým ja som sa zvíjala na zemi, on si vedľa mňa kľačal.

Uchechtol sa: „Si tak hlúpa Alisson."

„Ja? A ty si myslíš že Wannerovci ti sem v pokoji napochodujú? Na to môžeš zabudnúť."

„Nie neočakával som to. Joseph by nikdy nič dobrovoľne nespravil a ani jeden z nich by sa už vôbec dobrovoľne nepostavil pred smrť."

„Tak potom čo?" ozvala som sa, no mozgové závity sa znova ozvalo a mne to pomaličky došlo, zatiaľ čo Friderick sa veľavravne usmieval, „Ty si ich plánoval prepadnúť v sídle. Pretože by s tým by nerátali. A nemyslím si, že máš pod sebou len tých preživších členov Skoliovej pyramídy."

Hrdo sa usmial: „Muži do boja sa dajú v mafii zohnať rovnako jednoducho ako lacné ženy alebo cvičená ochranka."

Pohŕdavo som na neho pozrela.

„Ale máš pravdu. Lenže teraz si mi to tak trošku skomplikovala. Takže mi neostáva viac než pár hodín na to aby som uskutočnil úder, pretože potom si sem už Jonathan napochoduje."

„A ty sa bojíš, že ťa porazí?" nadvihla som výsmešne obočie.

„Ale kdeže. Ale keď viem zabiť jednou ranou tri muchy, tak prečo by som zabil najprv dve a potom tú jednu?"

„A kde si vynechal tú štvrtú?"

„Teba by som si ponechal."

„Nie som nikoho majetok a ani hračka." namietla som horlivo, no to viedlo k ďalšiemu kašľu a ďalšej krvi na zemi.

„Ale jeho si."

„Jeho milujem. A on miluje mňa. To je podľa mňa dosť veľký rozdiel."

„Ale ak si chcem užiť, tak si užijem. Trúchliť môžeš ostatok času."

Znechutene som na neho pozrela: „Idiot."

Tváril sa, že moju poznámku prepočul: „Len škoda, že som ťa prisľúbil už niekomu inému."

„Panebože, cítim sa ako súčasť obchodu s bielym mäsom."

„A snáď tomu tak na začiatku nebolo? Po vašom únose?" uškrnul sa.

„Ty si tam bol." hlesla som prekvapene.

„Samozrejme, že bol."

„Komu si ma prisľúbil?" opýtala som sa, no k odpovedi sa nemal, tak som sa opýtala naliehavejšie, „Komu?!"

„Niekto si ťa vyžiadal." usmial sa veľavravne a postavil sa, „Idem pozdraviť tvojho milého. Chceš mu niečo odkázať."

„Dúfam, že skapeš, Friderick." hlesla som s odporom, no on si len bezstarostne vyšiel z tejto ponurej miestnosti a nechal ma tak. Unavene mi padla hlava na zem, no to, že hneď potom nadíde aj čiernota som nečakala.

Zobudili ma kroky na podlahe. Otvorila som oči a zamerala sa na postavu.

„Ty teda vyzeráš." hlesol a premeral si ma hnedými očami.

„Láskavo čuš. Bolí ma hlava." zamumlala som, lebo aj pera ma dosť štípala.

Dvojka sa pousmial a sadol si ku mne.

„Čo tu robíš?"

„Nič zaujímavé. A doniesol som ti toto." povedal a potriasol fľaškou vody pred mojimi očami.

Lenivo som sa za ňou načiahla a musela zvádzať menší boj, aby som sa vedela vôbec posadiť.

„Ak by si toľko nešpekulovala, mohli sme sa tomuto vyhnúť."

„Prepáč, len sa snažila zachrániť svoj holý život." zašepkala som ironicky a napila som sa z vody. Potom som ju položila a premerala si ho.

„Čo?" hlesol.

Preglgla som: „To ty si si ma vyžiadal."

Len po mne pozeral tým neprístupným pohľadom. Nechcel aby som sa dostala pod jeho ochranný plášť, ale práveže to som plánovala: „Prečo?"

„Výhodná ponuka." hlesol len tak do prázdna a pozrel na tú mláku krvi pri mne. To, že som ju mala aj vo vlasoch a možno aj na oblečení ma momentálne nezaujímalo.

„Prečo sa o mňa staráš? Prečo ťa vôbec zaujímam?"

„Už som ti povedal."

„Áno, poznali sme sa. To si už spomínal. Ale ja si ťa nepamätám."

„To je škoda." uškrnul sa.

„Preto si tu ostal? Nešiel si s nimi."

„Mám sa o teba postarať, zatiaľ čo oni išli popraviť Wannerovcov. Oboznámia ma s výsledkom a potom si ťa už môžem zobrať."

„Kam?"

„Niekam."

Otrávene som vzdychla, no potom to na mňa doľahlo: „Ani som sa s ním nerozlúčila."

Nepovedal nič. Ani sa nezdalo, že by nejako špeciálne chcel prejaviť city. Ale prečo by to aj robil, však? Akurát ho len budem otravovať svojím nariekaním. Utrela som si pár neposlušných sĺz a ešte stále sa v duši držala toho plamienku nádeje, že Wannerovci sa nenechajú len tak zastrašiť. Preboha, však sú to Wannerovci.

A ja Villkinsonová. Villkinsonová, nástupca Roberta Villkinsona a skončila som v ponurej prašivej diere, zbitá ako túlavý pes. To je výhra.

„Nestrácaj nádej." Hlesol odrazu a všimla som si, že už hodný čas ma sledoval.

„Že to vravíš práve ty."

„Prečo?"

„Ty si zainteresovaný do samotného plánu zabiť Wannerovcov a ty sám mi vravíš, aby som stále dúfala, že to prežijú? A navyše, čo bude s mojou sestrou? Chcú zabiť Wannerovcov, no nezdá sa, že plánujú niekoho ušetriť."

„Neplánujú. A navyše, viem aké to je, keď ti milovaný umrie. A ak zostaneš sama, nádej je jediné čo ťa drží pri živote." hlesol a zamyslene sa zamračil.

Zvesila som plecia a uvoľnila sa: „Porozprávaš mi o tom?"

„Ľudia neradi počúvajú smutné príbehy."

„Ľudia majú radi rôzne príbehy."

Nakoniec len krátko vzdychol a prikývol. S jedným krátkym nádychom sa pustil do rozprávania: „Mal som určitú známosť. Vlastne viacero. No vždy ich odrádzala jedna vec."

„Že si mafián." hlesla som a on len prikývol. Čakala som aj nejaké emócie, no stále si zanechával kamennú tvár.

„Ako teraz ty." na moment sa uškrnul a potom pokračoval opäť s vážnou tvárou, „No jedna pri mne aj tak napriek tomu zostala a snažila sa to akceptovať. Vlastne sme sa pomaly dostávali do podobného štádia ako ty s Jonathanom, no vtedy mi zomrel otec a mňa to dosť vzalo. Snažila sa mi pomôcť."

„Ale?"

„Ja som videl útechu len v alkohole," vzdychol, „A neraz som jej pod jeho vplyvom ublížil."

„Opustila ťa?"

„Skôr odo mňa ušla," trpko sa usmial, „Bol som v alkoholovom opare takmer nonstop, takže som bol aj dosť násilný. Napriek tomu som sa jej nechcel vzdať."

„Ty si ju väznil?" prekvapene som na neho pozrela.

S kamennou tvárou prikývol. V očiach mu len panovala prázdnota. Žiadny cit. Samozrejme, musel toho ľutovať, no možno... Možno sa s takou zlou minulosťou naučil žiť. Naučila by som sa ja žiť s tým, že Jonathan je mŕtvy? Po čase asi áno. Alebo skôr po rokoch.

„Čo sa stalo potom?" vyzvala som ho.

„Dlho mi trvalo, kým som sa dal doporiadku, ale samota ma vyliečila. Objavil sa Jednotka a moje obchody sa znova rozbehli. Všetko sa obracalo na dobré a Jednotka mi dlho hučal do hlavy, aby som za ňou konečne zašiel. A keď som šiel..." prerývane sa nadýchol, ale masku ešte nezložil, „Zomrela. Bol som nepozorný."

„Ako zomrela?"

„Zavolal som jej, že sa chcem s ňou porozprávať a že mi je to všetko ľúto. Samozrejme, neodpovedala mi a ani nezavolala. Zistil som si jej vtedajšiu prácu a počkal do večera kým skončí. Na parkovisku som ju zastavil a za všetko sa jej ospravedlnil. Po dlhom a ťažkom rozhodovaní mi predsa len odpustila. Napriek tomu všetkému ma milovala a poznala ma natoľko dobre aby vedela, že to myslím všetko úprimne a vážne. Bral som to vtedy ako najväčší dar. Zomrela mi priamo v objatí. Na onom parkovisku bol jeden nájomný amatérsky strelec, ktorý mi šiel od chrbta a ja som ho nepostrehol. No ona áno. Prudko sa zvrtla, čím nás chcela odsotiť bokom, no napriek jej snahe ju guľka zasiahla. Musel som strelca zlikvidovať, čo ani netrvalo dlho, no mal som smolu. Kým som k nej prišiel, bola mŕtva. Tiež som sa s ňou nerozlúčil."

Sklonila som hlavu a smrkla. Nechcela som plakať, ale tak trochu som ho chápala. Predsa ako sme sa s Jonathanom rozlúčili? Dosť podobne. Krátkym objatím a bozkom na čelo. Ak by som to mohla vrátiť späť, po prvé by som ho vôbec nikam nepustila. Nezaujímalo by ma aké plány by mal Joseph. Nikam by nešiel. A teraz? Prinajlepšom je mŕtvy. Prinajhoršom ho mučia.

Roztriasla som sa od paniky a strachu. Objala som si hrudník a sadla si do tureckého sedu, ale ani to mi nepomohlo.

Chcela som utiecť pred tými zlými pochmúrnymi myšlienkami, ale bola som bezradná. Čo ja budem bez neho robiť?

„Prečo mi nepovieš svoje meno?" šepla som, až som si myslela, že ma prepočul.

„Načo, keď si ma nepamätáš?"

„Rozpomenula by som si."

„Teraz sa mi to nehodí."

Zvrtla som k nemu hlavu a nechápavo na neho pozrela: „Vážne? Nehodí? Nie sme deti aby sme sa hrali na tajnostkára a objaviteľa. Kedy sa ti to bude hodiť? Vieš, aby som si to mohla zapísať do diára." hlesla som so značnou iróniou.

„Ten ti v najbližšej dobe zrejme budem plánovať ja." rypol.

„Fakt vtipné." pretočila som očami a šepla, „Nie som tvoj majetok."

„Zatiaľ nie."

„Panebože." šepla som pobúrene.

„Nepapuľuj."

„Nie si môj otec."

„Nie, lebo ešte žijem."

„Ohoho, niekto prekypuje čiernym humorom."

„A z niekoho by sme tú iróniu mohli ťažiť ako diamanty z baní."

„Trhni si."

„Dámy majú prednosť. Tobôž mladší."

Ťahavo a frustrovane som si vzdychla, načo sa on uchechtol. Privedie ma do šialenstva, prisámvačku. Nadýchla som sa, že mu niečo odpapuľujem, keď mu zazvonil telefón a on ho bleskovo zdvihol. Vďaka tomu tichu v miestnosti som mohla počuť Friderickov hlas.

„Áno?" ozval sa Dvojka.

„Dvojka? Vraciame sa."

Naprázdno som preglgla. Už je po všetkom.