Pozrela som na tri cestovné tašky plné peňazí vedľa seba a aj napriek nervozite sa usmiala. Aspoň toto sme zvládli.

A k tej nervozite, nejako nám nevyšiel čas príchodu späť, ako Dylan povedal Josephovi, takže sa bojím, čo nás čaká keď sa vrátime.

„Ako si vedela, že to bude to heslo?" opýtal sa Dylan a jeho hnedé oči s modrým fliačikom sa na mňa dívali cez spätné zrkadlo z vodičovho miesta.

„Spomínala som, že z otcových dokumentov mi ostala len jedna strana. Bolo tam práve toto slovo. AlissonW2 som bola označovaná v otcových dokumentoch ako Alisson Willkinsonová, druhá dcéra."

„Čo keď to znamená, že okrem majetku môže zdediť aj jeho obchody? Alebo vyšší majetok či dokumenty?" ozval sa Jonathan a oči presunul z Dylana na mňa, „Teda, spomínala si, že ťa učil porozumieť mafii..."

„Počkať moment." prerušil ho prekvapene Dylan a znova sa na mňa zadíval cez spätné zrkadlo, akoby sa chcel utvrdiť v pravde, „On ťa vychovával ako mafiánku?"

Nemo som prikývla. Zarazený pohľad uprel na vozovku.

„Čo tak to oznámiť?" opýtal sa Dylan, čím obviňoval vlastne nás oboch.

„Nevedela to." bránil ma Jonathan.

„Zistila som to náhodne. V deň, keď sme prišli do sídla star... Josepha." takmer som sa zas preriekla už aj pred Dylanom. Prezývka starý Wanner sa u mňa uchytila lepšie ako jeho pravé meno. Všimla som si, že Jonathan už zadržiaval smiech.

Pozrela som na palubnú dosku pred ním, kde bola žltá ruža a biela ľalia pre moje sestry. Po mojej vyslovenej vete zavládlo akési trápne ticho, až dokedy ho Jonathan neprerušil.

„Doriti." sykol pozerajúc sa do bočného spätného zrkadla.

„Čo je?" opýtal sa Dylan.

„Sledujú nás."

„Kto?" myklo mnou a striasla som sa od náhleho pocitu strachu.

„Otcoví špióni." povedal mrzuto Jonathan a otočil sa na Dylana, „A vraj komu otec verí."

„Čuš." odvrkol mu a pozrel sa do spätného.

„Červený ford." upresnil Jonathan.

„Vidím."

„Ako viete, že nás sledujú?" opýtala som sa a chcela sa otočiť.

„Neotáčaj sa." povedal Jonathan, „Sú naším závesom už cez dvadsať minút. Chodia rovnakou rýchlosťou ako my, kontrolujú každú našu odchýlku."

„Opatrne sa otoč." povedal Dylan, „A sleduj."

Spravila som tak a Dylan sa preradil do druhého rýchlejšieho pruhu. Všimla som si, že červený ford hneď zareagoval a zdalo sa, akoby boli našimi klonmi. Ozaj opakovali naše pohyby i rýchlosť. Dylan predbehol sivasté auto na našej pravici a zaradil sa späť do pomalšieho pruhu. Červený ford sa zaradil do rovnakého pruhu za sivasté auto. Sedeli tam dvaja muži a nespúštali z nás pohľad.

„Ako ďaleko sme od sídla? Môžu nás stopnúť?"

„Nie. Teraz už nie." povedal Jonathan.

„Skôr nás celú tú hodinku budú pekne odprevádzať domov." pridal sa Dylan.

Otočila som sa späť a s povzdychom sa oprela viac do sedadla. Mala som sto chutí rovno tuto vystúpiť, ale to by som sa zrejme ďaleko nedostala, keďže Josephovi kumpáni by sa už o mňa postarali. Preto mi neostávalo nič iné, iba tíško pretrpieť cestu do sídla, kde nás už pred hlavnými dverami čakali sestry. Dylan podišiel s úsmevom k Vanesse a podal jej ružu a vyslúžila si bozk ako bonus, zatiaľ čo my s Jonathanom sme ruka v ruke s úsmevom podali Stefany ľaliu. Jonathan mal na pleci jednu z tých tašiek a Dylan vzal zvyšné dve. Jospehovi kumpáni už vystúpili z auta a nečitateľnými pohľadmi nás sledovali, akoby sme to tu prišli celé zdevastovať. V prstoch som si nervózne krútila svoju gergberu, čo ma aj nejako upokojovalo, keď som si spomenula, že to bol Jonathanov spontánny nápad kúpiť mi ju.

Otvorili sa vchodové dvere a všetky oči sa upreli na rozčúleného Josepha.

„Vy traja do mojej pracovne." štekol a už ho nebolo. Váhavo som pozrela po Jonathanovi, no ten mi na podporu stisol ruku a nechápajúce sestry sme nechali za sebou.

V Josephovej pracovni sme uložili všetky tri tašky na zem a posadali si na tri voľné stoličky oproti nemu.

„Koho to bol nápad takto bezhlavo sa vrhať do akcie?" premeral si nás so zamračeným pohľadom.

„Môj a nebolo to bezhlavo..." hlesol Jonathan, no Joseph ho nepustil poriadne k slovu.

„Že sa pýtam. A vy dvaja ste mu len kývli ako hlupáci." prebodol mňa a Dylana pohľadom.

Dylan zaťal sánku, no obom bratom z tváre neschádzal bojovný vzdorovitý pohľad, zatiaľ čo ja som sa cítila oproti nim, hlavne Josephovi, ako nejaký mravec. Telom, dušou, postavením.

„Ak by ste neboli moji, už by som vás dal odstreliť." sykol a pozrel sa súrodencov.

Preglgla som naprázdno. Ja jeho nie som.

Rovnako rýchlo si to uvedomil aj Jonathan: „Jej neskryvíš ani vlások." zavrčal.

„Aký si si istý." povedal pobavene a nepriateľsky na mňa pozrel. No len čo sa Dylan ozval, upriamil sa na neho.

„Bez nej by si tie peniaze nikdy neuvidel. Čo si vôbec myslíš? Robert to mal všetko naplánované. Odkaz zanechal len jej."

„A čo keď nás zradí rovnako ako on?" ani to neznelo ako otázka, skôr ako skonštatovanie. Vypleštila som oči.

„Nebuď smiešny!" zvolal pobúrene Jonathan.

„To si vyprosím!" zvolal rovnako pobúrene Joseph. Až do tohto momentu by som nikdy nebola verila tomu, akí sú si všetci traja podobní. Doslova. Možno preto spolu ani tak nevychádzajú.

Jonathan sa prudko postavil a stisol mi plece: „Nezničíš aj poslednú vec, na ktorej mi záleží! Už si to raz spravil, to bohate stačí, nie?!"

„Jonathan!" okríkol ho Joseph a naklonil sa cez stôl.

„Serem na teba! A na všetky tvoje príkazy a autoritu! Mám toho po krk!" zvreskol tak, ako ešte som ho nikdy nepočula a pustil mi plece. Následne sa len dosť silno zabuchli dvere, až sa sklenená vitrína zatriasla. Joseph si zničene s povzdychom sadol do kresla a tvár si skryl do dlaní.

„Otec." hlesol Dylan neurčito a premeriaval si ho.

„Choďte obaja preč." hlesol, no teraz to nebolo protivné, naopak, cítila som úprimný smútok, sklamanie a trápenie. Dylan vstal a hlavou mi pokynul, aby som ho nasledovala. Dylan za nami tíško zatvoril dvere a pomaly sme sa vybrali po chodbe.

„Zrejme sa chceš spýtať, čo tým Jonathan myslel, však?" začal chrapľavým tichým hlasom.

Prikývla som. Len som proste nevedela, kde začať.

„Vieš že naše meno a postavenie berie na seba istú zodpovednosť, nebezpečie a je pochopiteľné, že nám stále niekto dýcha na krk." pozrel na mňa kráčajúc mi po boku.

Znova som len prikývla. Začal skúmať bledé krémové steny so zlatým lemovaním kombinované s tmavým drevom akoby tu bol prvý krát.

„Pár krát, ako napríklad teraz, sa pritrafia aj tí silnejší súperi, a to sem tam vyžiada obeť." odlmčal sa a zazdalo sa mi, že posmutnel, „Tentoraz obeťou bola naša mama."

Chcela som povedať, že mi je to ľúto, alebo podobne, no nedokázala som zo seba dostať ani jedno slovo. Tak Jonathan obviňuje svojho otca za smrť ich matky?

„Samozrejme, mama bola tá, čo nás všetkých troch držala na uzde, nad vodou. Boli sme celkom šťastní."

„Celkom." hlesla som priškrtene.

„Áno, otec bol vždy tak nejak sviniarom, ale mama mu dokázala prehovoriť do duše. Len ona. A len ona bola pre Jonathana prioritou, zväčša aj preto, lebo ho dokázala pochopiť. Celkovo. Veľmi ju miloval. Pred dvoma rokmi sme ale pri nevydarenej misii o ňu prišli. Otec si mal ísť porátať účty s tým, kto po nás šiel a ohrozoval nás raz a navždy. Ja a Jonathan sme samozrejme boli odcestovaní, v ten večer sme sa vracali. Otec odišiel a nechal mamu na starosť ochranke. Spoliehal sa na nich. Ale zlyhali."

„Preto Jonathan tak nenávidí ochranky." hlesla som uvedomelo.

„Preto si Jonathan rieši všetko sám. Ani sa mu pomaly nečudujem. V ten večer sme prišli neskoro. Už bola mŕtva." povedal zarmútene. Na chvíľku ma zamrzelo, že som tú ženu nemohla spoznať osobne.

Takže Joseph pochybil a Jonathan mu to vyčíta dodnes.

„Jej smrť nás zmenila, samozrejme. Otec sa stal ešte väčším sviniarom, akým bol a zatiaľ čo Jonathan sa zmenil na becharakternú sviňu, mne sa uchoval aspoň aký- taký zdravý úsudok, no o to viac na mňa otec tlačil, aby som sa stal lepším."

„Preto ťa majú všetci radšej ako Josepha alebo Jonathana."

Tentoraz prikývol on.

Zastala som, on tiež a otočil sa ku mne.

„Preto si sa nás ujal. Chcel si nám pomôcť."

„Nechcel som, aby si vás pokradli ako akýsi tovar, aj keď spočiatku si ma zaujala len ty. Ale len čo som započul tvoj protest, nejako som si v hlave usporiadal menší plán."

„Ktorý ale nevyšiel."

„Nie vždy a všetko sa nám vydarí podľa našich predstáv." zvesil plecia a sledoval ma svojimi zaujímavými očami.

„Ja viem." šepla som potichu a pohli sme sa.

„Ideš za ním?" opýtal sa.

Prikývla som.

„Na tvoje slová dá. Teda, aspoň na tvoje." dodal potichu a potom sme sa s letmými úsmevmi rozlúčili a každý šli svojou cestou.

Pootvorila som dvere Jonathanovej izby. Vedela som, že bude tu.

„Jonathan?" hlesla som slabým hláskom. Uvidela som ho sedieť na posteli so zvesenou hlavou. Zatvorila som za sebou potichučku dvere.

„Už ti to povedal, však?" ozval sa tichým hlbokým hlasom. Trápil sa, to bolo jasné. Spomienky si vždy nájdu cestu späť.

„Áno." šepla som, prešla po izbe, až som si sadla k nemu na kraj postele a objala ho. Oprela som si hlavu o jeho plece a dívala sa von oknom na udržiavané záhony.

„Možno..." hlesol po chvíli, „Možno som na neho nemal až tak vyletieť."

„To je v poriadku, bránil si ma." pohladila som ho po chrbte.

Vzal ma za druhú pravú ruku a preplietol si so mnou prsty.

„Ďakujem." hlesol.

„Za čo?" opýtala som sa prekvapene a so zdvihnutou hlavou na neho pozrela.

„Že ma miluješ."

„Bola by som hlúpa, ak by nie." usmiala som sa, otočila si jeho tvár k mojej a s úsmevom sa pre tentoraz zmocnila jeho pier ja. Samozrejme, že netrvalo dlho, a už so mnou spolupracoval a pritiahol si ma do svojho objatia.

Sedeli sme vonku na terase, slnko nás príjemne zohrievalo a po včerajšej hádke bolo príjemné takto otvorene sa baviť, dokonca aj Jonathan sa zapájal, ktorý sedel vedľa mňa. Na pravo odo mňa sedela Stefany a An, oproti Dylan, Vanessa a Bill. Konečne som sa dočkala aj trochu uvoľnenejšej atmosféry po dlhšom čase.

No aj toho nám bolo málo dopriate, keď sa znenazdajky pri našom stole pristavil Joseph a všetci sme razom zmĺkli. An a Bill sa chceli i postaviť, ale Joseph im letmým gestom poručil aby ostali sedieť.

„Chcel som len toľko, že peniaze sa spravodlivo rozdelili na účty. Každému toľko, koľko mu bolo odobraté, rovnako ako sa poslali peniaze aj na Noelov účet. Mám vám odkázať, že vám srdečne ďakuje." behal očami po mne, Dylanovi a Jonathanovi, „A ja sám sa vám chcem za včerajšok ospravedlniť."

Po týchto šokujúcich slovách som mala pocit, že aj tie vtáky v záhrade prestali čvirikať, ba prítomní u stolu ani nedýchali. My štyria sme len po sebe pozerali, ostatní čušali.

„Ospravedlnenie sa prijíma." hlesla som pevným hlasom a bratia napokon len kývli hlavami. Rovnako ako Joseph a následne len dlhými krokmi odišiel do útrob domu.

„Hm, odpúšťať niekomu, kto ma chcel vidieť mŕtvu už druhý krát, to je pokrok." zamumlala som sama pre seba, no slabé úškrny oboch bratov mi neunikli. Pousmiala som sa a pozrela na ostatné páry zvedavých očí.

„Niekedy je lepšie nič nevedieť." prehovorila som k nim, „Verte mi."

Týmto sa akosi znova rozprúdila iná debata a tak to Jonathan využil na to, aby sa ku mne mohol nahnúť a zašepkať mi do ucha: „Kedy im chceš povedať pravdu?"

„Neviem." šepla som, „Dúfam, že nebudem musieť tak skoro."

„Ale sľúb mi, že mne povieš celú pravdu. Vždy." pozrel na mňa prenikavými hnedými očami a ja som prikývla, „Vieš, že sa o teba bojím..."

Oprela som sa o neho a s úsmevom dodala: „Lebo ti na mne záleží."

Našpúlila som pery a na chvíľku si užiť ten jeho pekný úsmev venovaný len mne.

Všimla som si, že sme sa akosi stali centrom pozornosti, no keď som po ostatných pozrela, prekvapili ma ich milé úsmevy. Nehovoriac o Billovi a jeho poloúsmeve. Aj to je pokrok z jeho strany.

Dokonca aj Dylan sa usmial. To je ako výhra v lotérii.