×16. februára, 14:48×

Milý denníček,

Do reálneho sveta som sa prebrala až vtedy, keď v cukrárni začalo plakať dieťa.

Áno, brigádujem cez víkendy v jednej malej cukrárni u nás v meste.

Až vtedy, keď toto malé šťastie v kočíku začalo roniť krokodílie slzy, som si uvedomila, že som doslova spala na nohách.

Drahý môj, neviem, či chápeš tento pojem, tak pre istotu: pojem "spať na nohách", znamená byť v realite telom, ale dušou byť niekde inde.

V tento deň som bola všade možne prítomná, len nie tam, kde som mala byť. Prácu som vykonávala skôr automaticky, ako s citom.

Trápilo ma toľko vecí naraz, to čo urobil on, čo som urobila ja, ako to vyriešiť, aby som neublížila Vivien, Michaelovi,... Ach prečo to je také zamotané?

Moje myšlienky boli ťažké ako olovo a husté ako búrkové mračná.

Vtom sa ozval zvonček nado dverami a do vnútra vošla nízka žena. Jej plavé, mierne zničené vlasy boli hore zopnuté a tie nižšie boli voľne rozpustené. Tvár jej zdobili vrásky. Najviac sa mi páčili tie okolo očí, pretože to boli "vrásky šťastia", ktoré boli spôsobené tým, že sa táto žena často usmievala.

"Ahoj mami," povedala som jej na pozdrav.

Podišla ku mne, zložila tašku z pleca a vybrala z nej dózu s čerstvo upečenými palacinkami.

S úsmevom zodvihla pohľad.

Poďakovala som sa jej a snažila sa o čo najdôveryhodnejší úsmev, aj keď som nemala chuť sa usmievať.

"Vezmem zajtra do práce nejaké zákusky," povedala a podala mi druhú, prázdnu, dózu.

Zložila som ju otvorenú na pult. Do pravačky som chytila naberačku na zákusky a postupne plnila dózu podľa jej pokynov.

Opatrne som šermovala medzi kúskami čokoládovej rolády, aby sa oddelili od seba. Skúsene som nabrala trený rožok plnený marmeládou a namáčaný v čokoláde, pretože som už vedela, že je dosť krehký.

Na záver som všetko hodila do kasy a vytlačila bloček.

Zrazu som si všimla, čo sa to deje. Videla som, že žena, ktorá sa vždy starala o mňa, ktorá ma obskakovala, keď som bola ešte dieťa, je zrazu na opačnej strane a ja obsluhujem ju.

Zodvihla som kútik úst do chabého úsmevu.

Starnem, drahý denníček, avšak zároveň prichádzam do obdobia svojho rozkvetu.

Raz príde deň, od kedy sa budem musieť ja postarať o svoju mamu.

Úprimne si veľmi neverím, že by som to mohla zvládnuť. Bojím sa, že zlyhám. Vlastne, ja sa vždy bojím toho, že zlyhám, sklamem.

Opäť som sa ponorila do mora výčitiek a myšlienok...