×15. februára, 13:00×

Drahý denníček,
dnešok bol zvláštny a hrozne dlhý deň.

Ráno ma zobudilo ostré slnko, ktoré už nejakú dobu vyhrievalo moju izbu.

Zaspala som.

Popravde, sa ani nečudujem, vzhľadom na to, že som toho veľa nenaspala. Vlastne som sotva spala.

V škole som sa objavila až na druhú hodinu slovenčiny.

Učiteľka ma trochu znepokojene pozorovala. Zdalo sa mi to, alebo mala v očiach obavy?

Moje predpoklady sa po zvonení na znamenie konca hodiny potvrdili.

"Je vám dobre, April?"

Spýtala sa ma milo, keď som sa chvatne snažila zbaliť zošit i učebnicu literatúry do svojej čierno-bielej tašky.

Uistila som ju, že som v poriadku.

Zrazu som mala pocit, že ma má rada, že jej na mne záleží, aj keď to znelo hrozne zvláštne. Ja neviem, možno.

Chytila som, už zbalenú, tašku a vyšla z učebne.

Moje nohy ma niesli do ďalšej triedy ako vycvičené. Oči mi cestou blúdili po okoloidúcich študentoch našej školy.

Vysoký, nízky. Krátke vlasy, dlhé. Oblečený v svetlom, či v tmavom. Bolo to fuk, všetci mi pripadali lepší, krajší, prospešnejší pre tento svet ako ja.

Neviem ako to robia, vždy vyzerajú skvele. Dokonca, aj keď je niekto z nich chorý, alebo sa necíti dobre, I TAK vyzerá skvele!

Prečo všetci vyzerajú tak úžasne a ja vyzerám ako chodiaci zemiak?

Ani neviem ako, zrazu som bola v triede. Pocit vlastnej mizernosti ma dostatočne zabavil, aby ma moje nohy teleportovali.

Pohľadom som prebehla triedu.

Jediné voľné miesto bolo vedľa Angeliky, vysokého, štíhleho miláčika všetkých učiteliek.
Nevedela som si pomôcť, to dievča mi prišlo duté ako veľkonočný zajačik.

Síce sa tvárilo ako veľmi chytré a pracovité, vždy musela všetko urobiť perfektne, akoby na tom závisel celý jej svet.

Podľa mňa trpí pocitom nedostatočnosti a chce dokázať svetu aj samej sebe, že je dosť dobrá.

Preto trávi všetok svoj voľný čas nad knihami, aby náhodou nezlyhala. V podstate mi jej bolo ľúto, i keď jej ruka bola po každej otázke hore a hrnula sa odpovedať na každú otázku vyučujúceho, čo mi pripadalo otravné.

Z vrecka čiernej mikiny na zips som vytiahla mobil, aby som na chvíľu vypadla z reality.

Avšak, keď som ho odblokovala čakala ma tam kopa zmeškaných hovorov a správ od Michaela.

Milý môj denníček, niekedy je debil ten môj chlapec, ale vie byť aj celkom zlatíčko.

Podľa správ na obrazovke som zistila, že si robil o mňa starosti. Dokonca kontaktoval aj Vivien a mal v pláne prísť čakať, sotva skončím.

"Neboj, som v poriadku," napísala som.

Odpoveď prišla obratom.

"Preboha, ani nevieš ako som rád, že si v poriadku, veľmi som sa o teba bál, láska."

"Neboj, naozaj je všetko v poriadku."

Potom som otvorila správu od Vivien. Aj ona sa zaujímala, či som prišla domov v poriadku.

Rovnako, som ju upokojila, že sa nič zlé nestalo.

Ach milý môj, keby som len tušila ...