×15. februára, 20:00×

Drahý denníček,

Mohol sa môj život ešte viac zamotať?

Po angličtine som si v šatni zaviazala šnúrky na svojich čiernych teniskách a zamkla skrinku.

Vyšla som po schodoch na recepciu, kartičkou som si odpípla odchod zo školy.

Za vchodovými dverami som prešla vľavo po chodníku. Na prechode som počkala kým okolo prejde skupinka idiotov v minivane po rodičoch. Potom som prešla zopár uličiek pomedzi nízke bloky a zastavila pri nízkom betónovom múriku.

Zložila si tašku hneď vedľa praskliny, ktorú vyplňovala žltá burina.

Otvorila som bočné vrecko a vytiahla jednu malborku z krabičky.

Prehmatala som predné i zadné vrecká na nohaviciach, až som napokon z vrecka na mikine vytiahla kvetovaný zapaľovač.

Sadla som si do tureckého sedu a rukou zo zvyku vytvorila skrýšu pre plameň, hoci bolo bezvetrie.

Sedela som a čakala Michaela.

Vtáčiky okolo spievali svoje veselé tóny. Kvety žiarili každý svojím vlastným čarom a voňali jeden cez druhý, akoby sa bili o to, ktorý vonia krajšie a ktorí z nich majú okoloidúci voňať skôr.

Listnaté stromy sa hrdo zeleneli.

Ten najmenší z nich pučal nové a nové drobnučké listy, aby mohli chytiť zelenšiu farbu a pevnosť. Bol ešte stromovým dieťaťom, no snažil sa čo najskôr dospieť, aby bol ako jeho veľký bratia - veľký a silný.

Pripomenulo mi to nás. Všetky deti si prajú byť čo najskôr "veľkými", aby mohli byť silné, aby mali dovolené robiť veci samé, aby nemuseli počúvať rodičov.

Potom príde puberta. Vtedy ničomu nechápu a majú pocit, že nikto nechápe ich, snažia sa nájsť samých seba. Snažia sa zistiť, v ktorý smer vyraziť konáre a kde postupovať, aby rástli a mocneli.

Až potom neskôr pochopia, že život nie je taký jednoduchý, a že by zrazu chceli byť opäť deťmi, tými drobnučkými stromčekami, keby mali tú možnosť.

"Čauko," vyrušil ma ktosi v mojom rozjímaní.

"D-dominik.. ahoj," zajakala som sa v šoku.

Usmial sa a prisahala by som, že sa mu oči zaleskli sťa rubíny.

×××

Práve v ten deň som sa pohádala s Michaelom.

Práve pre toto.

Pamätám si, ako som sa cítila bezmocná, ako som chcela povedať, že na neho nekašlem, že sa o neho naozaj zaujímam.

Vlastne som mu to aj povedala, lenže:

"Ak ti na mne NAOZAJ záleží, ak sa o mňa NAOZAJ zaujímaš, tak kde si bola na Valentína? Prečo si mi do pekla nedvíhala telefón, ani neodpisovala?!"

Ako som mu to mohla povedať? Drahý môj denníček, ako som mohla povedať, čo sa stalo s Dominikom?

Keby aspoň Vivien o ňom nonstop nebásnila, keby nebola taká šťastná. Nedokázala by som skaziť jej šťastie. Veľmi mi na nej záleží.

Tak som len sklopila pohľad.

"A čo dnes? Kde si bola dnes? Povedal som, že ťa prídem počkať, kde si bola?"

Nadýchla som sa, že niečo poviem, ale prerušil ma.

"Áno, viem, nebol som tam hneď, nemôžem za to, že tie hlúpe autobusy meškajú."

Tak a je to, som za najhoršiu priateľku, to som dopadla, že?

V ten moment bolo tak málo vecí, ktoré by som mohla povedať.

Ale rozhodne som vedela, čo nesmiem povedať, pretože to by už nebola šanca to všetko napraviť.

A tak som tam zostala len stáť a horúčkovito rozmýšľať, kým len nekývol rukou a nahnevaný neodišiel.

"Ale veď ja som nič zlé neurobila, JA nie. Mala som niečo povedať. Ale čo? Dopekla ako urobiť, aby bolo všetko dobré? Chcem, aby bolo všetko zasa dobré. Milujem ho."

Stála som tam ako socha uprostred chodníka, pohľad som mala stále zapichnutý sťa šípku vo vzorovaných dlaždiciach.

Spustené plecia sa mi tu a tam mykli vo vzlyku, zatiaľčo mi dolu lícami stekali vriace slzy a vpíjali sa mi do čierneho trička.

To som pokašľala.