×17. februára, 15:27×

Milý denníček,

Moje myšlienky sú všade okolo. Nedokážem ich vypnúť. Robia si všetko, čo len chcú.

Všimla som si aj to, že keď uvidím niečo, čo majú nejaký chalani na sebe oblečené, tak zrazu pocítim napätie.

Žalúdok sa mi stiahne, akoby sa na ňom vytvoril uzol.

Keď už sme pri tom žalúdku, nejako som opäť prestala jesť.

Desiate, ktoré si ráno doma pripravím, buď ochotne darujem Lucy, alebo po ceste domov vyhadzujem.

Keď som doma, jedlo si vždy vezmem do izby, ale sotva do seba dostanem pár lyžíc, nech je to akékoľvek jedlo.

Jediné na čom prežívam je voda.

Nalejem sa veľkým množstvom vody, ktoré zabráni tomu, aby mi žalúdok v škole hlasno štrajkoval.

Okrem toho, údajne som viditeľne "duchom mimo".

Zistila som to dnes, ako som sa stretla po škole s Vivien.

"Veď chodíš ako duch, ani pohľad na svet nedvihneš," povedala.

Pohľadom som vtedy prepočítala kachličky na chodníku pod sebou a zodvihla som pohľad do jej očí.

"Preboha, čo sa stalo?" V hlase sa jej značili obavy.

Čupla si predo mňa, aby mi lepšie videla do tváre.

Drahý môj priateľ, vtedy sa nedalo klamať, vedela som, že musím bleskovo vymyslieť kvalitnú lož, alebo jej povedať pravdu.

Pravdu nemôžem, nesmiem, to by ju zničilo, veď ona ho miluje.

Ošívala som sa.

"Vieš, ..." kľučkovala som medzi slovami a snažila sa nájsť tie správne, "ono, ... stalo sa to, že.."

Jej pohľad znepokojene behal z jedného môjho oka na druhé, akoby chcela odpoveď vyčítať z môjho pohľadu.

Tak jej to teda poviem, poviem jej pravdu, veď je to moja najlepšia kamarátka.

Zahryzla som si do spodnej pery.

Nadýchla som sa.

Otvorila som ústa, ochotná povedať holú pravdu.

"Čaute baby!" Ozvalo sa zneďaleka.

Otočila som sa smerom za hlasom prichádzajúceho.

Strapaté rišavé vlasy...

A zrazu tma...

... Nič len hlboká tma.