hnedovlasý chlapec sa bez rozmýšľania postavil. jeho srdce tlkotajúce v hrudi dostalo konečne novú nádej. nádej na spojenie sa s Dannym. jeho dych sa jemne zrýchlil a krv v jeho žilách prúdila rýchlejšie.

očami vyhľadal tie Samove.

"ideš za ním?" opýtal sa s úškrnom na perách a svoje telo znova uložil na bratovu až príliš mäkkú posteľ s rukami zastrčenými za hlavou. bol si jasne vedomý toho aký rod použil a urobil to naschvál.

"nemôžem už viac čakať." povedal Max až príliš rýchlo. jeho hlava bola už dávno pohltená nadšením a celou chutnou Dannyho osobou, že si ani nevšimol, že jeho brat už dávno vedel, ktorá bila.

"tak nečakaj a vypadni mu ukázať komu patrí." povedal Sam so stále prevládajúcim úškrnom na plných perách. pripadal si teraz tak veľmi staršie ako jeho brat. Max vyzeral ako zamilovaný škôlkar, ktorý nevie čo sa s ním deje. aj keď si to nechcel priznať, Sam vedel, že bol zamilovaný a že nešlo len o priťahovanie. vedel o Maxovi viac ako sám Max.

Max sa len uškrnul a po prepočutí slova 'mu' sa otočil na odchod. ešte predtým ako odišiel svojmu malému bratovi venoval vďačný pohľad, aj keď ho to vo vnútri priam spaľovalo. nechcel si priznať, že si nechal poradiť od svojho malého brata.

bez ďalších slov vyletel z izby a zamieril ku schodom, ktoré bral po dvoch. jeho myseľ a srdce ho tlačili ako mohli aby sa ponáhľal za Dannym. vedel, že v obchode ešte bude aj napriek tomu, že bolo už skoro deväť.

kožená bunda na jeho telo padla behom sekundy a old skool vansky na jeho nohách boli ešte skôr. kľúče od domu si hodil do vrecka a vchodové dvere rýchlo otvoril. studený, večerný vzduch mu narazil do tváre čo na jeho telo pôsobilo ako balzam. no aj keď chcel nemal čas užívať si chlad vzduchu okolo. jeho srdce mu to nedovoľovalo.

autobusová zastávka bola necelých päť minút od Maxovho domu, ktoré hnedooký skrátil na dve. jeho nohy sa ponáhľali ako mohli. jazykom si prešiel po perách čím ich nervózne zvlhčil. jeho telo zastavilo pod búdkou zastávky a jeho ústa opúšťali rýchle výdychy.

Max sa chcel pozrieť na papier s časmi odchodov a príchodov autobusov, no ešte predtým ako sa stihol otočiť k ošúchanému a nečistému papieru, pred ním zastal autobus. ten správny autobus. bolo to akoby mu niekto tam hore pomáhal. akoby ho chcel spojiť s Dannym.

bez ďalšieho premýšľania nastúpil od vnútra a s rozhádzanými myšlienkami si našiel miesto na sedenie. nevedel sa dočkať, keď Dannyho uvidí. keď ho prirazí o stenu a ochutná jeho pery. jeho tak sladké a jemné pery o ktorých sníval od chvíle ako ich prvýkrát ochutnal.

bol do neho blázon. a už to nehodlal skrývať.

-

autobusové dvere sa otvorili a z nich rýchlosťou blesku vyletel vysoký a tak veľmi pohľadný chlapec s vráskou nervozity medzi očami. jeho hrdlo sa prehltnutím pohlo a sánka zatla.

jeho hnedé oči narazili na budovu obchodu a jeho nohy sa automaticky rozbehli k vchodovým dverám. nemal čas na premýšlanie. musel konať. teraz alebo nikdy.

cesty naokolo boli prázdne kvôli večerným hodinám čo bolo pre bežiaceho Maxa viac než vyhovujúce. mesto, v ktorom bývali nebolo nijako veľké a po odbití deviatej hodiny sa celé okolie ponorilo do rúška samoty. nikde nebolo ani živej duše. pôsobilo to viac než strašidelne a pre osoby ako bol Danny to aj strašidelné bolo. kriminalita v meste bola aj napriek jeho veľkosti veľká. Maxovi sa pri myšlienke, že by Dannyho nedokázal ochrániť zovrel nepríjemne žalúdok.

sklenené dvere pred vysokým chlapcom sa rozleteli načo sa zvonček nad nimi hlasno rozozvučal malým priestorom.
Max sa začal rozhliadať všade naokolo v snahe nájsť chlapca, ktorý mu postupne kradol celé jeho srdce až ho nakoniec našiel. a aj Danny našiel jeho.

modré očká sa okamžite ako sa jeho hlava otočila za zvukom zvončeka rozšírili. Dannyho dych sa zrýchlil spolu s tlkotom srdca. v ústach mu razom vyschlo.

jeho prsty a dlane sa začali samovoľne chvieť. bol tak veľmi mimo. Maxova prítomnosť na neho doliehala každou novo odbitou sekundou.

Max sa jemne uškrnul nad Dannyho reakciou tela. nemohol si pomôcť, no zatúžil po ňom ešte viac. tak skurvene moc ho chcel. tak skurvene moc chcel aby bol jeho. len jeho. keby všetko nedokašľal už dávno mohol Dannyho spraviť svojim.

hnedooký chlapec sa rozišiel smerom k modrookému, ktorý stál pri chladiacich regáloch zo skla. nebola to stena, na ktorú chcel Dannyho priraziť, no šlo to aj tam. [;)]

malý modrooký chlapec začal inštinktívne cúvať, no Max sa približoval rýchlejšie ako Danny cúval. veľké ruky hnedookého behom sekundy, ktorej bol dostatočne blízko pristáli na útlych bokoch rozklepaného modroočka a jeho malú postavu tvrdo prirazil o sklo mraziaku.

Danny zalapal po dychu a svoje nezábudkové oči premiestnil do tých karamelových. strach v jeho zreničkách bol viditeľný a tiež oprávnený. Maxovo krásne svalnaté telo sa na to útle natlačilo až tak, že sa ich dychy miešali dokopy.

"už mi neutečieš." povedal hnedooký chlapec.

-
som späť! konečne! ospravedlňujem sa za moju neaktivitu, no mám zdravotné problémy a poslednú dobu sa to trošku vymklo kontrole, takže tak. každopádne už sa budem snažiť vydávať časti tak nejako pravidelne. :)) chýbali ste mi 🖤