čiernovlasé klbko schúlené na posteli začalo pomaly svoje očká rozlepovať kvôli opakujúcemu sa zvuku, ktorý na jeho nočnom stolíku vydávala kovová skrinka. s nechuťou sa prinútil svoje unavené telíčko dostať do sedu a modré očká pomaly otvoril.

malými prstíkmi stlačil vypínacie tlačítko a ručičkami si pretrel unavené očičká. vyzeral ako taký malý rozospatý, strapatý kocúrik.

keď sa dostatočne prebral nato, aby dokázal vnímať okolitý svet, ktorý sa za oknom von začínal rovnako ako Danny preberať perinu si z tela odhrnul a nožičky, ktoré mu z postele mierne viseli kvôli jeho malej výške sa dotkli studenej zeme a odobrali do kúpeľne kde vykonal svoju tradičnú rannú rutinu.

hneď ako prišiel späť do izby na noštek si nasadil svoje okuliare. konečne bol pondelok. nemohol sa dočkať kedy mu na nočnom stolíku konečne zazvoní zvyčajne tak otravný tón, no v tomto prípade tak dlho očakávaný a oznámi mu pondelkové ráno.

tak veľmi sa tešil do školy. nevedel sa dočkať kedy konečne nastúpi do žltého autobusu. nikdy v živote sa tak do školy netešil ako v ten deň. nikdy nemal dôvod sa tam tešiť.

ľudia tam ho v láske práve nemali aj keď sa snažil im byť čo najviac nápomocný a snažil sa s nimi vychádzať. pre všetkým bol len 'buzerantom'. nikto sa nesnažil ho spoznať. vedieť aký je.

no dnešok bol iný. tešil sa na to kedy sa jeho oči konečne po tak dlhom odlúčení s ním stretnú s hnedým párom očí, ktorý ho bude opäť celého spaľovať z vnútra. jeho hlava bola opäť zaplnená piatkovým večerom. ešte stále tomu nemohol uveriť. bolo to akoby sa mu to celé len zdalo. akoby si to celé len vymyslel.

bol z toho tak veľmi šťastný. srdiečko mu v hrudi pri spomienke Maxových plných pier na tých jeho poskakovalo radosťou. celé telo sa klepalo nedočkavosťou na moment kedy ho konečne uvidí.

čím skôr sa bez čakania odobral ku skrini, z ktorej si vytiahol fialové tričko o niekoľko čísel väčšie a s dlhým rukávom a čierne obtiahnuté rifle, ktoré perfektne obopínali jeho guľatý zadoček. vonku aj naďalej vládlo teplo, aj napriek tomu, že sa už pomaly blížila jeseň preto modroočkovi tričko ako odev bohato vystačilo.

veci do školy si už chystať nemusel, pretože kvôli toľkému nadšeniu si ich už nachystal večer predtým.

z izby vyletel ako víchor a schody bral po dvoch. bol tak veľmi šťastný aj keď sa zatiaľ ešte nič nestalo. no piatkový večer jeho šťastie prúdiace mu telom neustále živilo. bol šťastný ako už dávno nie. pobozkal svojho chlapca snov, čo viac si mohol ku šťastiu priať.

"dobré ráno." zvolal Danny radostne.

"si v poriadku Danny?" opýtal sa ho otec pobavene, keď sa zadíval na svojho usmiateho syna, ktorý sa z ničoho nič objavil v kuchyni zatiaľ čo krájal zeleninu. dnes mal konečne voľno. po dlhých týždňoch drenia si mohol konečne oddýchnuť.

"len mám d-dobrú náladu, je n-na tom niečo zlé, oci?" spýtal sa s miernymi obavami v hlase. bol taký rozkošný.

"samozrejme, že nie, Danny. som rád, keď ťa vidím šťastného." povedal hnedooký a s hrejivým úsmevom sa zahľadel na syna a zeleninu nechal spolu s nožom na lopári. 

"nie si hladný? môžem ti niečo pripraviť." dodal otec s úsmevom a spýtavým pohľadom

"n-nie ja..ďakujem, n-no ponáhľam sa. už budem musieť ísť." povedal Danny rozpačito.

"samozrejme, prepáč zabudol som. dávaj si pozor a nech sa ti v škole darí." povedal hnedooký a vrátil sa ku krájaniu zeleniny čo Danny zobral ako povolenie na odchod. na nič nečakal a rozbehol sa do predsiene, kde na seba okamžite nasúkal čierne vansy a z domu vyletel ako strela aj s ruksakom na pleciach.

-
žltý autobus sa pristavil aj so škrípaním gúm pri nedočkavo stepujúcom modroočkovi, ktorý sa už nemohol dočkať otvorení dverí. hneď ako sa otvorili na nič nečakal a vbehol do nich, no ako bol vo vnútri snažil sa svoje šťastie skrotiť a nevyzerať ako šialenec. čo on vlastne bol. šialenec do Maxa.

pohľadom prešiel po všetkých sedačkách až sa jeho modrý pohľad zastavil na tej jednej, kde sedel v celej svojej kráse on.

bez premýšľania sa hneď s červeňou na líčkach vybral k miestu dozadu. srdiečko sa mu v hrudi rozbúchalo ako splašené, dych už znova nedokázal kontrolovať. bol opäť mimo.

Maxove oči sa zastavili na približujúcom sa modroočkovi a jeho zreničky sa okamžite rozšírili. dych sa mu rovnako ako drobnému čiernovláskovi zrýchlil až sa zadrhával v jeho hrdle. srdce mu tepalo až v ušiach. počul ho tak dobre. celé telo sa mu naplo, no na povrchu si aj naďalej nechával svoj kamenný výraz nič neprezrádzajúci.

"a-ahoj." vyšlo z malých ústočiek, keď bol už dostatočne blízko a Maxove telo bolo ihneď pokryté zimomriavkami. stál vedľa sedadla. nesadol si. svoj pohľad premiestnil z modroočkových pier na jeho oči. tá skurvená oddanosť tam bola opäť. znova nútila Maxa stratiť kontrolu. no teraz to už nedovolí.

"ahoj." odzdravil ho Max s nezáujmom. Dannyho pri srdiečku jemne pichlo. jedna ihlička sa do neho zapichla, no ignoroval to. nič sa nestalo. všetko je v pohode. ukľudňoval sa.

potreboval sa Maxa spýtať na ten večer. potreboval vedieť čo to znamenalo. či to čo vravel myslel vážne. či to čo sa stalo niečo zmení. buď teraz alebo nikdy.

nervózne si zahryzol do pery a úsmev mu s pier jemne zišiel, no stále sa tam jemne držal.

"M-Max ja-"

"Ty?" prerušil ho Max a svoj hnedý pohľad rýchlo premiestnil aj napriek búšiacemu srdcu na modroočka stojaceho vedľa.

"T-To čo sa m-medzi nami stalo v...v piatok j-ja-" chcel pokračovať, no pohľad, ktorý mu Max venoval ho pripravil o slová.

"Neviem o čom to hovoríš," povedal vysoký chlapec a svoj tvrdý pohľad aj naďalej držal na modrých očiach. nemienil dopustiť, aby nad ním tento čiernovlasí drobček opäť prevzal kontrolu. "pretože medzi nami, sa nikdy nič nestalo." hovoril pomaly. každé jedno slovo bolo vyslovené tak premyslene a svojimi hnedými očami behal po celej Dannyho tvári. pozoroval každý jeden centimeter.

modroočko mal pocit, že sa mu v momente ako Max dopovedal posledné slovo zrútil svet. akoby sa všetko naokolo zastavilo spolu s jeho srdcom, ktoré sa od šoku rozbúšilo ešte rýchlejšie. zalapanie po dychu uniklo modroočkovi pomedzi pery a jeho očká sa začínali samovoľne plniť priezračnými kryštálikmi. mal pocit, že mu zhorí celá hruď a nepríjemné štípanie v hrdle tomu vôbec nepomáhalo.

pripadal si tak hlúpo. myslel si, že sa niečo zmení. že to, že ho Max pobozkal niečo znamenalo. že to nebola len sranda. no opak bol pravdou. snažil sa viečkami žmurkať aby tvoriace sa slzy zahnal. ručičky silno zvierali dlhý rukáv trička, ktorý bol pretiahnutý až na jeho dlaniach. snažil sa byť silný. snažil sa Maxovi neukázať, že ho zlomil. že mu ublížil.

"j-ja..." očká aj naďalej udržujúce kontakt s tými Maxovými v nich hľadali aspoň niečo čo by mu povedalo, že to Max nemyslí vážne. no okrem opovržíveho pohľadu nič iné nedostal.

svoj pohľad nakoniec sklopil. nedokázal sa aj naďalej pozerať do jeho očí.

"p-prepáč j-ja nechcel som ťa o-otravovať." bolesť v jeho hlase bola viac ako počuteľná. vpichovalo vám to do tela diery. znel tak zničene. a Max to počul. počul ako sa jeho dych a hlas triasol a ako jeho ručičky v rukách drvili veľký rukáv až jeho malé hánky zbeleli.

Danny spravil krok dozadu no jeho nožičky boli natoľko roztrasené, že zakopli a jeho telo mierne zavrávovalo, no udržal to. bol v koncoch. bol zničený a roztrasený. aj tá malá nádej vo vnútri jeho srdca, že sa s Maxom niekde pohne práve zhasla.

"e-ešte raz p-prepáč." povedal a bez ďalší slov sa rýchlymi krokmi rozišiel dopredu autobusu.

slzy si už dávno privlastnili jeho ružové líčka.

--
ďalšia časť!! je dlhšia ako zvyčajne, berte to ako ospravedlnenie za také dlhé čakanie :)))
dúfam, že sa páčila aj keď ma asi budete chcieť zabiť but čo už xdd