"už budem musieť ísť, no myslím si, že na mňa budeš ešte chvíľu myslieť." povedal Lucas, počas toho ako si z vešiaku pri vchodových dverách bral svoj kabát, na jeho tvári sídlil jeho tradičný úškrn. 

Sammy svoj pohľad premiestnil na svoje stehná akoby cez látku čiernych teplákových nohavíc mohol jasne vidieť svoje stehná, ktoré ešte stále brneli pocitom trenia. chcel sa toho pocitu čo najrýchlejšie zbaviť. snáď sprcha by mu mohla pomôcť.

presne ako povedal, Sammy ho na mysli bude mať dokým konečne nevypadne a on si nezalezie do sprchy. brunet blonďáka tlačil očami, aby si konečne zobral všetko potrebné a otvoril vchodové dvere.

Lucas akoby čítal Sammyho rozbúrenú myseľ vchodové dvere otvoril s menším brunetom v závese, ktorý sa rukou držal dverí. vyšší konečne vyšiel na chodbu a Sammy ďakoval nebesám. 

"dnešok som si užil, no nabudúce už nebudem taký ohľaduplný, nakoniec máme dohodu." povedal Lucas, keď sa otočil na menšieho a pohľadom prešiel po celom brunetovom tele. v jeho pohľade hrala túžba a škodoradosť. užíval si, že zas mal plnú moc až priveľmi.

Sammy svoj zelený pohľad sklonil dodola. ruka, ktorá sídlila na dverách ich hranu chytila silnejšie. bruentova hlava bola jeden veľký zmätok prepletený smútkom a Lucasove neustále pripomínanie toho, že za toto celé si môže sám a jeho neskrotiteľné srdce ho dostávali ešte do väčšej hĺbky.

"vidíme sa zajtra." bolo posledné čo zo seba blonďák dostal, keď usúdil, že od Sammyho nedostane žiadnu formu odpovedi a pobral sa na odchod. brunet chcel vchodové dvere konečne zavrieť, no dupot, ktorý sa ozval zo strany na ľavo odkiaľ viedli schody nahor a následne veľká ruka tlačiacia na zatvárajúce sa dvere mu v ďalšom pohybe zabránili.

brunet nechápavo nakukol do medzery otvorených derí a zárubne a jeho oči sa stretli s tými tmavými, ktorých mihalníc sa dotýkali pramene čiernych vlasov. nie. nemohol to byť. Sammy svojou silou zatlačil na dvere v snahe zatvoriť ich a uchrániť sa pred tým čo malo nasledovať.

Xavier bol ale silnejší. dverám nedovolil zatvoriť sa a práve naopak ich doširoka roztvoril. Sammy vystrašene o krok ustúpil.

"konečne si otvoril." povedal chrapľavo mladší a Sammy mal pocit, že sa mu pod tým zvukom podlomia kolená. Xavierov hlas vibroval každou jednou bunkou Sammyho tela a nútil ho prebúdzať pocity, ktoré sa snažil potláčať v príprave na moment kedy to všetko medzi nimi ukončí.

"č-čo tu robíš?" vykoktal Sammy traslavo. bol tak neskutočne nervózny. srdce mu bilo ako o závod, že mal podozrenie, že sa len snaží prebyť navonok a skočiť do Xavierových rúk, tam kam patrí.

Xavier vošiel do bytu a dvere za sebou zatvoril. 

"čo tu robil on?" vyprskol  mladší a pomaly sa rozišiel k menšiemu telu. Sammyho telo zamrzlo v pohybe a nedokázal sa ani len pohnúť. možnože ani nechcel. jeho telo prahlo po dotyku vyššieho a každá jedna bunka v jeho tele na jeho prítomnosť okamžite reagovala.

zelené oči sa v strachu a prekvapení rozšírili. 

"celý skurvený týždeň ma ignoruješ. ignoruješ každú moju správu, telefonát či snahu dostať sa k tebe a keď už konečne otvoríš dvere, prvá vec, ktorú uvidím je ako z tvojho bytu vychádza vysmiaty Lucas," Xavierove telo sa dostalo na vzdialenosť pár krátkych krok ďaleko od Sammyho, ktorý na neho zdola vystrašene hľadel. 

"takže sa ťa znova pýtam, čo tu robil?" opýtal sa pomaly Xavi. mladší sa snažil ostať pokojný, no nech už preto robil čokoľvek vidieť Sammyho po tak dlhej dobe s ním zamávalo.

"chcel len-" nie. ak mu to mal povedať, teraz bola tá chvíľa. nikdy inokedy by sa neodhodlal, no teraz mal Xaviera pred sebou ako na zlatom podnose.

nechcel, tak veľmi nechcel, no rovnako tak nechcel ani to, aby kvôli nemu bola Xaviho budúcnosť zničená. ak tomu mohol zabrániť, spraví preto čo musí.

"on..."

"on čo?"

"on a ja sme sa dali znova dokopy." v ten moment Sammy svoj pohľad zodvihol k vyššiemu chlapcovi. tmavé oči na neho nechápavo hľadeli. videl ako veľmi zmätený mladší bol. no okrem toho mohol takmer cítiť ako sa v jeho pohľade primiešava aj bolesť.

"čo?" opýtal sa mladší zmätene. jeho viečka rýchlo klipkali v snahe spracovať to čo mu bolo predostrené. jeho obočie sa mierne nakrčilo, oči tekali medzi tými Sammyho. 

"nemal som odvahu ti to povedať, preto...preto som sa ti vyhýbal." posledné slovo vyšlo spomedzi Sammyho ako rozochvený výdych. slabý, takmer nebadateľný, no Xavier, ktorého sluch visel na každom zelenoočkovom slove ho zachytil. 

"robíš si srandu? o čom to tu hovoríš?" Xavierov dych bol jasne zrýchlený, pretože jeho hruď sa rýchlejšie nadvihovala hore a dolu. jeho tmavé oči aj naďalej skúmali celú zelenoočkovu tvár. Sammy na neho ospravedlňujúco hľadel a pokrútil hlavou.

tmavé oči pomaly skĺzli z tváre staršieho niekde doboku. sánka sa mu napla a hlava neveriaco pokrútila. 

Sammymu pukalo srdce pri každom slove, ktoré musel Xavierovi povedať. nechcel mu klamať a už vôbec sa ho nechcel vzdať. nechcel sa vzdať ničoho čo mu Xavier a jeho srdce dali a toho čo ho prinútili cítiť.

pri ňom sa cítil akoby mal znova sedemnásť. akoby znova žil a nie len prežíval. akoby sa konečne dokázal nadýchnuť po tak dlhej dobe čo zadržiaval dych. 

"Xavi ja... nechcel som ti-" začal opatrne Sammy.

Xavier sa uchechtol.

"nechcel si mi čo? ublížiť? s týmito sračkami to skúšaj na niekoho iného, no nie na mňa." tmavé oči sa tvrdo zabodli do menšieho muža.

Sammy chcel niečo povedať, hocičo, len aby dokázal zmierniť tu bolesť, ktorú videl v Xavierovej tvári. obočie smutne zosunuté dolu a jeho tmavé oči strácajúce svoju sýtosť, meniace sa na niečo čo nepripomínalo Xavierov zvyčajne žiariaci pohľad. Sammy sa už teraz nenávidel zato, že mladšiemu musel ublížiť. 

"Xavi-"

"prečo?" prerušil vysoký snahu zelenookého nato povedať niečo. niečo čo by tejto situácii možno pomohlo. no niekde vzadu hlavy vedel, že nič také neexistovalo nech by už povedal čokoľvek.

Sammyho srdce začalo rýchlo biť. tón Xavierovho hlasu znel... prázdne. no ak sa Sammy započúval lepšie , počul ako za prázdnom stojí celá rada pocitov, ktoré sa snažia predrať napovrch, no Xavier im v tom silou mocou bráni.

"povedz mi, prečo?" povedal polohlasne Xavier. tento raz už nedokázal pocitom zabrániť dostať sa von. jeho odvrátený pohľad sa vrátil naspäť na Sammyho. jeho vysoká postava pomaly pristúpila pár krokmi k tej menšej. 

Sammy neprotestoval, práve naopak sa pristihol ako prahol po tom mať mladšieho pri sebe. s oddanosťou hľadel do smutných očí. veľká ruka sa pomaly dostala až k jeho tvári, ktorej sa váhavo dotkla. najskôr len končekami prstov, akoby sa bál, že ho Sammyho telo odmietne rovnako ako srdce. po chvíli motýlieho dotyku do dlane skryl celé Sammyho líce a palcom opatrne prešiel po jeho povrchu. Sammy sa nevedome do dotyku položil.

"spravil som niečo zle? ak áno, povedz mi čo mám spraviť, aby som ťa prinútil zostať, alebo čo mám povedať, aby si zostal? spravím čokoľvek, aby som toto celé napravil a nestratil ťa." Xavierove slová sa linuli miestnosťou a zabodávali sa priamo do Sammyho srdca.

"nespravil si nič zle ja len... " Sammy svoje slová nechal visieť vo vzduchu a na konci vety pokrútil hlavou. rukou pomaly zložil tu väčšiu. sánka vyššieho sa znova napla.  

"chceš mi povedať, že to čo medzi nami je, pre teba nič neznamená?" Xavier bol tak blízko Sammyho, že jeho kolená takmer vypovedali službu, preto o pár krokov ustúpil. rukami si obial chvejúce sa telo.

Xavierove oči sa snažili v Sammyho tvári nájsť pravdu, no zelené oči plné smútku zakrývali pravdu za nimi. 

"n-nie." vydýchol traslavo menší. cítil ako sa mu do očí chcú tlačiť slzy. klamstvo, ktoré mu prešlo pomedzi pery donútilo Xavierov zúfalý pohľad zmiznúť. namiesto toho sa na jeho tvári pomaly objavil nečítateľný výraz.

jeho ruky pomaly skĺzli späť k jeho telu a on o krok ustúpil. zelenooký cítil ako mu Xavierova blízkosť chýba.

"takže to všetko bolo len čo? hra? len aby si si na mne mohol zajazdiť a potom ma odkopol?" spýtal sa mladší, jeho hlas sa odrážal od toho ticha, ktoré vládlo v byte. Sammy na neho smutne hľadel. hrdlo mu zvieral ostnatý drôt, nemohol zo seba dostať ani slovo. tak veľmi chcel protestovať, no jeho nehybné hlasivky mu v tom zabránili.

"prepáč." bolo jediné čo zo seba dokázal Sammy dostať. vedel, že týmto lámal Xavierove aj svoje srdce, no aj keď to vedel, takto to bolo pre oboch lepšie. nakoniec by to čo medzi nimi je muselo raz skončiť. zelenookému sa pri tej myšlienke stiahla hruď.

"myslel som, že ku mne cítiš aspoň niečo," uchechtol sa Xavi, jeho pohľad upretý dodola "no ako vidím bol som dobrý len ako tvoje osobné dildo." jeho slabý smiech sa rozoznel po celej chodbe.

Sammy chcel protestovať, vyvrátiť mu to, povedať mu, že pre neho znamenal viac ako kedy znamenal Lucas, že jeho srdce po ňom prahne ako nikdy po nikom, no nesmel. 

"nikdy som nemal dovoliť, aby...aby to medzi nami zašlo takto ďaleko, prepáč." povedal polohlasne Sammy. Xavier na neho tvrdo uprel pohľad.

"nechcem tvoje prepáč." oznámil rázne vysoký a o krok pristúpil k menšiemu. jeho hruď sa ťažko nadvihovala.

"chcem, aby si sa mi pozrel do očí a povedal mi, že ku mne naozaj nič necítiš a nikdy si ani necítil." povedal. zelenookému sa zatajil dych. to nemohol. zelené oči sa začali plniť slzami a jeho spodná pera sa pri pohľade do tmavých očí začala chvieť. jedna neposedná slza sa skĺzla po jeho líci.

Xavier na neho hľadel s toľkou bolesťou no niekde v kútiku zelené oči zahliadli tú malú nádej, ktorá v jeho očiach žiarila. bola takmer nebadateľná, no bola tam.

"j-ja..." zelené oči sa preplietli s tými hnedými.

"nikdy som k tebe nič necítil." povedal polohlasne menší. v ten moment videl ako niečo vo vnútri Xavierovho pohľadu vyhaslo. ich pohľady sa ešte pár krátkych momentov preplietali, no Xavier ich puto nakoniec pretrhol. o pár krokov od Sammyho odstúpil.

"bože, ja som idiot." zašomral si Xavi pod nosom a s prstami vo vlasoch sa otočil chrbtom k Sammymu. 

Sammy sa ho chcel dotknúť, no ruku hneď stiahol späť, akoby sa obaril. nemal právo sa Xaviera dotýkať, nie potomto všetkom. už nikdy.

"každú skurvenú sračku som ti uveril. každé jedno tvoje slovo bolo pre mňa ako sväté." povedal Xavier, keď sa pomaly otočil späť k Sammymu. zúbkami si prešiel po spodnej pere.

"Xavi-"

"buď ticho." vyprskol vyšší. Sammymu pri tom ako chladne mladší znel puklo srdce. mal čo si zaslúžil, vedel to, no aj tak to bolelo.

"mám pokrk toho ako sa hráš s mojimi citmi kurva!" Sammyho miklo. ešte nikdy snáď nepočul Xaviera zodvihnúť na neho hlas. Xavier prestupoval z jednej nohy na druhú a ťažko dýchal.

"nikdy som ťa nemal pobozkať." povedal po chvíli. slzy sa už dávno svojvolne kotúľali po Sammyho červených lícach. starší sa ich ani nesnažil zastaviť.

"bola to chyba." dodal polohlasne a svoj pohľad odvrátil. Sammymu sa zlomilo srdce.

v miestnosti zrazu zavládla ticho. ťažké ticho, ktoré sa lepilo na oblečenie. Xavier sa pomaly otočil bez jediného pohľadu na odchod. prosím nechoď. kričalo Sammyho srdce.

Xavier chytil kľučku a posledné čo Sammy počul bol zvuk buchnutia vchodových dverí, predtým ako mu Xavier odišiel zo života.