v Sammyho ušiach sa ozval zvuk Xavierovho smiechu. cítil ako sa mu líca začínajú sfarbovať do ružova z toho, že si obaja potvrdili teóriu vyššieho. zelenoočko nevydal ani hlásku.

"mal som pravdu." uchechtol sa mladší a svoj tmavý pohľad spojil so zeleným. videl ako sa Sammy rozkošne mračil a ako mu pomedzi pootvorené pery vychádzali rýchle výdychy zo zabehnutých metrov.

"teraz ma už môžeš pustiť." pípol Sammy so svojím pohľadom sklopeným k zemi. nemohol sa na vyššieho pozerať, pretože hlavou sa mu začali prevŕtavať spomienky na to čo spolu robili.

Xavierova ruka začala konať skôr ako si to starší stihol uvedomiť a z jeho zápästia sa premiestnila k jeho drobnej ruke a ich prsty navzájom preplietla.

zelené oči šokovane vystrelili k ich spojeným prstom a hneď potom na Xaviera, ktorý sa so spokojným pohľadom pozeral tak isto na miesto kde sa dve telá prepojili.

"š-šibe ti?! u-uvedomuješ si vôbec čo robíš?" menší sa snažil zo zovretia vytrhnúť tak dlho kým sa mu to konečne nepodarilo. svoju ruku si tou druhou pritiahol k hrudi a pár krokmi od Xaviera odstúpil. jeho oči sa rozhliadli naokolo v nádeji, že ich nikto nevidel.

vďakabohu.

s vystrašeným pohľadom sa naspäť vrátil na tmavé oči.

"prepáč. nerozmýšľal som. bolo to automatické." povedal nervózne Xavier a rukou si prešiel po zátylku. jeho oči preskakovali zo Sammyho zelených očí na objekty naokolo a naspäť.

"automatické?! chceš mi povedať, že takto sa správaš aj ku všetkým maminym bratom?!" povedal Sammy so zvýšeným hlasom. nechcel na neho kričať, no veci, ktoré Xavier poslednú dobu robil mu do života prinášali len zbytočne ďalšie problémy.

Xavierov ublížený pohľad vystrelil k tomu Sammymu a až vtedy mu došlo čo povedal.

"mama bratov nemala." zelený pohľad sa okamžite zjemnil. v momente ako videl ako ublížene sa Xavi tváril ho pichlo u srdca. ako mohol povedať niečo čo veľmi dobre vedel bolo pre mladšieho stále citlivé a bolestivé.

"ja...máš pravdu asi mi šibe. prepáč, že som prišiel ja-to je jedno. maj sa." dodal Xavi po stotine odmlky a ruky si vložil do vreciek od riflovej bundy. jeho telo sa hneď potom otočilo na odchod.

nie. Sammy ho nemohol nechať odísť. nie potom ako sa zachoval ako čistý idiot.

jeho telo zareagovalo rýchlejšie ako by si to stihla hlava rozmyslieť a jeho ruka chytila vyššieho za rameno čím ho prinútila prekvapene sa na zelenoočka otočiť.

"nechoď. j-ja prepáč. viem, že som to nemal povedať a mrzí ma to hlavne. hlavne nechoď, prosím." začal zelenoočko.

"um. m-musím ísť do knižnice ale. môžeš ísť so mnou. t-teda bu-budem rád ak. ak pôjdeš so mnou." dopovedal Sammy s očakávaním žiariacim v jeho zelených očkách. svoj stisk na Xaviho bunde viac zosilnel akoby nechcel mladšieho pustiť.

pravdou bolo, že ho pustiť nechcel.

"chceš, aby som šiel?" opýtal sa vyšší s povytiahnutým obočím, načo menšiemu začali horieť jeho líčka ešte viac.

"k-keď to povieš takto, tak to asi vážne znie divne." odpovedal brunet nervózne, chcel sa odtiahnuť a svoju ruku variť späť, no nespravil to.

"povedz to prosím." povedal zrazu Xavi a jeho tmavé oči sa premávali po Sammyho tvári, ktorá sa mu zdala tak krásna.

"č-čo?" nechápavo zo seba dostal menší a svoju ruku pomaly z riflovej bundy stiahol.

"že chceš, aby som s tebou išiel." nechápavý výraz na Sammyho tvári bol jasný rovnako ako boli Xaviho psie očká, ktoré sa na svojho strýka pozerali s očakávaním šteniatka. už len chýbalo, aby naklonil hlavu nabok.

"j-ja." Sammy chcel tak veľmi začať protestovať, no synovcov pohľad mu to nedovolil.

povzdychol si.

"chcem, aby si išiel so mnou." pípol potichu.

"hm? prepáč, no nepočul som." uškrnul sa Xavier. v jeho tvári už nebolo po Sammyho slovách ani stopy.

"vieš čo? zase až tak mi nevadí, keď pôjdem sám." nadurdil sa Sammy a na päte sa otočil na rýchly odchod.

"hej! no tak počkaj! robil som si srandu!" počul Sammy ako sa za ním ozvalo, načo sa len so smiechom rozbehol preč.

chyť ma ak to dokážeš.

—
um. 👉🏻👈🏻 č-čo zatiaľ vravíte na príbeh?

vote und komentár = šťastná lol 🤍