Jurgen a Matthias boli obaja vystresovaní a pripútaní ku stoličkám v tmavej, malej a chladnej miestnosti celej z betónu. Za nimi boli drevené dvere, pred nimi bol stolík s malou lampou, ktorá bola jediným zdrojom svetla v celej miestnosti, papiermi, ktoré boli napísané v nejakom neznámom jazyku a malým mikrofónom. Na stene visel obraz človeka s vojenskou uniformou, červenou baretkou na hlave, slnečnými okuliarmi a s toľko veľa medailami a oceneniami, že by sa s nimi dal vydláždiť dom. Tento človek sa volá Tokok Mos. Je to miestny revolucionár a agitátor, ktorému sa predvčerom podarilo zabiť miestneho kráľa a nasadiť komunistickú vládu. Pred týždňom bol známy iba vo svojom rodnom meste, ale kvôli vyhrážkam západu, krutosti jeho režimu a použitiu uránu na výrobu atómových bômb sa o ňom hovorí viac ako o Kim Jong-Unovi. Za stolom sedel muž rovnako oblečený ako Tokok, ale mal omnoho menej medailí. Pozeral sa na nich oboch nepriateľským pohľadom, ako keby mu práve zabili psa a dali to na miestny ekvivalent Facebooku, lebo v celej krajine je kvôli sankciam, embargu a cenzúre Facebook zakázaný. Pozeral sa na nich ešte par sekúnd a potom povedal "Qui es-tu et pourquoi es-tu ici?" Na túto otázku nevedel nikto z nich odpovedať. Jediné čo vedel Jurgen po Francúzsky boli rôzne mená alkoholov a Matthias sa vedel iba spýtať na vek a dostupnosť kondómov. Obaja sa pozreli na človeka pred sebou a Jurgen povedal: "Nerozumieme. nemáte tlmočníka?" Človek pred nimi povedal niečo do mikrofónu, ktorý mal pred sebou a za chvíľu prišiel do miestnosti druhý človek. Pozdravil sa po slovensky a povedal: "Mutu sa vás pýta, že kto ste a prečo tu ste?" Jurgen sa otočil na tlmočníka a povedal mu: "Sme Jurgen a Matthias, študenti na STU a sme tu kvôli dovolenke, lebo boli lacné letenky." Tlmočník to preložil Mutuovi a ten sa spýtal: "Ak ste tu kvôli dovolenke, prečo ste sa chceli pridať k armáde a ukradnúť lietadlo patriace našej armáde?" Jurgen sa pozrel na Matthiasa, trochu sa zasmial a začal rozprávať: "Celá táto príhoda sa začala asi tak pred piatimi dňami. Ja a Matthias sme chceli ísť niekam k moru, ale všetky letenky boli drahé. Rozhodli sme sa hľadať v Afrike a našli sme vašu krajinu s cenami tak nízkymi, že by bola hlúposť to odmietnuť." Mutu sa na nich pozrel ešte vražednejším pohľadom a začal na nich kričať. Tlmočník ho potom upokojil a preložil to, čo Mutu kričal: "Viete prečo boli tak lacné letenky? Viete prečo boli tak lacné hotely a prečo takmer nikto nešiel? To všetko kvôli tomu, že naša krajina bola v strese občianskej vojny a vy ste to nechutne zneužili. Mám chuť vás popraviť priamo na mieste." Jurgena a Matthiasa toto dosť vydesilo, ale Jurgen aj tak pokračoval v rozprávaní: "Potom, ako sme prileteli sme došli na hotel a hneď sme išli do mora. Neskôr večer sme sa išli poprechádzať po pláži, boli sme v strede mesta, kúpili sme si suveníry, proste sme robili to, čo by robil hocikto. Problémy začali až na druhý deň. O poprave kráľa sme vedeli zo správ v televízii. To, že nastalo celosvetové embargo sme vydedukovali z toho, že správy na mojom ani Matthiasovom telefóne nefungovali. Báli sme sa toho, že vypukne druhá občianska vojna, tak sme radšej prišli na letisko a chceli sme si presunúť letenky na skorší termín, ale človek pri informačnom pulte nám povedal, že kvôli sankciám a embargu naša letecká spoločnosť zrušila lety do tejto krajiny. Pozreli sme sa na tabuľu odletov a príletov, či niečo neodlieta práve teraz, ale miesto toho sme uvideli niečo, čo asi nikto nikdy nechce vidieť. Každý jeden let bol zrušený, dokonca nelietala ani vaša národná letecká spoločnosť. Jediné lietadlá ktoré sme videli pristávať boli súkromné lietadlá patriace rôznym olejovým firmám, ktoré si objednali všetci tí konzultanti a magnáti, ktorí sem prišli kvôli ťažbe ropy. Skúsili sme sa opýtať väčšiny ľudí, či by nás vedeli zobrať so sebou, ale vsetci odpovedali buď nie, choďte do riti decká sprosté alebo nám vysvetlili, že nemajú dosť benzínu. Matthiasa ešte napadlo, či by sme sa nevedeli schovať do podvozku jedného z lietadiel, ale musel som mu vysvetliť že by sme sa tam buď udusili, alebo by sme zamrzli. Z letiska sme utekali na Slovenskú ambasádu, ale keď sme tam prišli, už bolo neskoro. Kvôli Tokokovým vyhrážkam Európe sa všetky európske krajiny rozhodli odísť z vašej krajiny a zrušiť ambasády. Jediná ambasáda, ktorá ostala je Turecká a Ruská, ale tam nemôžeme ísť kvôli jednej maličkosti medzi nami." Mutu ich v tejto chvíli prerušil a opýtal sa: "Tá maličkosť nie je buzeranstvo, že?" Matthias sa na neho pozrel a povedal: "Čože? Nie! Chcete dôkaz že nie sme buzíci? Tu ho máte!" Matthias pobozkal Jurgena na líce a hneď potom začal pľuť, ako keby ochutnal ten prášok čo ostáva vo vode po vyšumení šumienky. Jurgen sa tiež tváril znechutene a pokračoval v rozprávaní: "Mysleli sme si, že bol pre nás koniec a že tu zostaneme navždy bez možnosti úniku, no v tom Matthiasa napadla tá najväčšia hlúposť, akú som kedy počul. Povedal, že môžeme nastúpiť do armády, lebo tá predsa trénuje mimo krajiny. Za tento nápad som mal chuť mu jednu vlepiť, ale nič lepšie ma nenapadlo, tak som poslúchol a išiel som s ním hľadať jeden z tých stánkov, kde môžeš nastúpiť do armády. Po asi tak piatich minútach sme jeden taký stanok našli, zapísali sme sa ako piloti a boli sme odvezení späť na letisko, ktoré teraz slúži ako základňa. Nasledujúce tri dni nás učili lietať na stíhačkách z doby, kedy bolo hlavné mesto Južného Sudánu ešte Khartúm a dnes nám povedali, že môžeme letieť už na reálnych stíhačkách a nie len na simulátore. Mňa a Matthiasa spolu posadili do jednej stíhačky a povedali nám, že máme letieť nad letiskom v osmičke a potom zhodiť cvičnú bombu na cieľ v púšti, čiže štandardný výcvik pilota. Osmičku sme zvládli, ale pri zhodení bomby mi Matthias povedal, že sme zmizli z ich radaru. Vtedy nás napadlo, že môžeme utiecť z vašej krajiny, ale po asi troch minútach sme mali za nami tri ďalšie stíhačky, ktoré sa nám vyhrážali zostrelením v prípade úteku. Vrátili sme sa na letisko a vystúpili sme zo stíhačky. Chceli sme sa vyhovoriť na poruchu ovládania, ale oni nám neuverili a dali nás do väzenského auta. Po dlhej ceste nás priviedli na policajnú stanicu a strčili nás sem. Týmto sa to končí. Ako vidíte, nič zlé sme nemali v úmysle a sme nevinní." Mutu sa na nich pozrel s šokovaným pohľadom. "Nevinní?!" povedal: "Vy si vážne myslíte že ste nevinní?!" Každá jedna veta, ktorú ste vyslovili mala v sebe nejaký zločin! Najprv ste využili trpenie našich ľudí a smrť mojich súdruhov aby ste si kúpili o trochu lacnejšie letenky, potom ste používali telefón a snažili ste sa dostať na stránky, ktoré naša vláda zakázala a cenzurovala, išli ste na letisko a snažili ste sa spolupracovať s kapitalistami, ktorí chcú pripraviť našu krajinu o všetky naše zásoby oleja, snažili ste sa dostať na ambasádu, homosexualita, nástup do letectva bez skúseností s lietaním, krádež experimentálnej stíhačky a k tomu ešte klamanie generálovi! Za toto vám hrozí doživotie, a možno aj poprava! "Bez viny" hej jasné. Aj Obama bol podľa vás bez viny, keď zbombardoval nemocnice a školy v Afganistane? Aj Bush bol podľa vás nevinný, keď začal vojnu proti Iraku? Vy ste hrozní, hrozní ľudia a tej vašej výhovorke o tom, že ste tu na dovolenke neverím, lebo vy, vy ste špióni pre Ameriku." Jurgen nevedel čo povedať a Matthias sa takmer rozplakal. Mutu povedal svojmu tlmočníkovi nech ich strčí do väzenskej dodávky a nech ich odvezie do Urumby. Pre tých, čo nevedia, urumba je väzenský komplex v Mozambiku, ktorý slúži na väznenie tých najnebezpečnejších ľudí v Afrike. Môže ho využiť hociktorá africká krajina a môže tam dať hociktoho, kto sa im zdá nebezpečný. Predtým, ako Jurgen a Matthias odišli do Urumby ich tlmočník vyhodil pred hotelom a povedal im, aby si zbalili všetky svoje veci a hodili ich do dodávky, lebo ich v Urumbe budú potrebovať. Cestou do Urumby sa zrazu tlmočník spýtal oboch chalanov: "Vy nieste špióni, že nie?" Matthias odpovedal stručným "nie" a Jurgen k tomu dodal: "Ak by sme boli špiónmi pre USA, hovorili by sme predsa po Anglicky a nie po Slovensky." Tlmočník prikývol, na chvíľu stíchol a potom povedal: "Prečo sa vlastne voláte Matthias a Jurgen? To nie sú moc slovenské mená." Jurgen chcel na túto otázku odpovedať, ale Matthias ho tento krát predbehol: "Jurgenova mama je z Nemecka a môj otec je z Anglicka. Zvyšok rodiny je ale pri nás oboch čisto slovenský." Takýto small talk medzi tlmočníkom, Jurgenom a Matthiasom trval až po hranice s Mozambikom a donútil Matrhiasa a Jurgena aby mysleli na niečo iné ako na doživotie v najväčšom Africkom väzení. Na hranici prišli ku dodávke traja policajti. Dvaja prezerali dodávku a ten zvyšný jeden sa rozprával s tlmočníkom. Po chvíli ten jeden povedal niečo do vysielačky a dodávka sa znovu pohla. Po prejdení cez hranice sa zrazu tlmočník spýtal tú najdivnejšiu otázku: "Koľko máte pri sebe peňazí?" Ani Matthias, ani Jurgen nerozumeli prečo sa ich to tlmočník pýta, ale a tak si ich prepočítali a nakoniec odpovedali: "Máme okolo štyristo eur a jednu kreditnú kartu s dvesto eurovým denným limitom." Tlmočník sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: "súhlasíte s tým, že by som si zobral tých štyristo eur a miesto Urumby by som vás vyhodil na letisku?" Matthias a Jurgen zrazu od šťastia onemeli. "Vyhnúť sa väzeniu a dostať sa späť domov za štyristo eur? Samozrejme!" povedal Matthias a Jurgen podal tlmočníkovi peniaze. Ten im začal vysvetľovať trochu viac o tejto celej situácii. "Áno, Urumba existuje, dávajú sa tam zločinci z celej Afriky a je naozaj tak zlá, ale kvôli našej novej vláde a Tokokovi sa naša krajina a jej policajný systém považuje za nespoľahlivé, čiže nám bolo odobraté právo nosiť väzňov do Urumby a držať ich tam. Väčšina našej vlády vrátane ľudí na hraniciach, policajného šéfa Mutu a ani vrátane nášho prezidenta o tom ale nevedia, čiže si stále myslia, že do Urumby môžeme hocikedy strčiť hocikoho. Preto som zastavil pred vašim hotelom a pomohol som vám zbaliť si veci a to čo som tak dlho vybavoval na hranici bolo zrušenie policajnej eskorty, lebo by to, čo chcem teraz urobiť omnoho sťažila." Tlmočník odbočil na Beiru a vysadil nás priamo pred letiskom. Jurgen a Matthias sa mu poďakovali, ale pred tým než odišli sa ešte Matthias opýtal: "Ak si nás ale aj tak nebral do Urumby, prečo si chcel od nás tých štyristo eur?" Tlmočník ani chvíľu nerozmýšľal a hneď odpovedal: "Lebo odvoz z komunistickej diktatúry priamo na letisko predsa niečo stojí, nie?" "To dáva zmysel," odpovedal Matthias: "ale čo ak by sme tie peniaze nemali?" Tlmočník ukázal z dodávky na neďaleké Lesnaté kopce a povedal: "Skončili by ste niekde v strede toho lesa." Matthias sa zasmial a spoločne s Jurgenom vošli do letiskovej haly. Keď sa však opýtali človeka pri informačnom pulte cenu leteniek do viedne, zistili že na ne nemajú peniaze. Boli znova bez možností. Jurgen zrazu z ničoho nič vykríkol: "suveníry! Tie sošky čo sme si kúpili na pláži sa kvôli embargu nedajú nikde inde kúpiť! Vieš akú musia mať hodnotu?" Matthias začal rýchlo prehrabávať cez svoju batožinu a po pár minútach ju našiel. Bola to tradičná africká soška vyrobená z dreva a ozdobená kameňmi. Matthias ju išiel odniesť ku expertovi, ktorý sa pozrel do svojej knihy, niečo si v hlave prepočítal a povedal mu to, čo chcel počuť: "soška je vďaka pôvodu teraz tak vzácna a vyhľadávaná zberateľmi, že jej cena môže vyšplhať na 100,000€, ale väčšinou to je skôr okolo 8,000€. Ak mi ju predáte, dám vám za ňu kľudne aj 12,000€. Matthias s cenou súhlasil a sošku predal expertovi. Za získané peniaze si už vedeli kúpiť letenky do Európy a potom aj domov. Keď už obaja sedeli v lietadle a opúšťali Afriku, tak sa Matthias otočil na Jurgena a povedal mu: "Jurgen, vieš mi sľúbiť, že už nikdy nebudeme cestovať do krajín, v ktorých práve prebieha občianska vojna?"