Mraveniská dnes fungujú na princípe mravčej kráľovnej a mravcov robotníkov. Ale čo ak vám poviem, že to voľakedy bolo inak a voľakedy boli mraveniská nádherným príkladom demokracie: Všetci si boli rovní, vláda sa určovala voľbami a hlava mraveniska sa menila každé štyri roky. Mraveniská boli voľakedy príkladom dobre fungujúcej spoločnosti. Jedno takéto mravenisko už fungovalo niekoľko stoviek rokov a nevyzeralo to tak, že by sa niečo zmenilo, ale jeden osudný deň sa stalo niečo (teda, keď poviem “deň” tak samozrejme nemyslím to, že sa to celé stalo v priebehu jedného dňa. Trvalo to niekoľko týždňov a veľakrát sa počas tých týždňov nič nestalo, ale v jeden osudný deň sa toto všetko začalo. Tým osudným dňom bol 24. Marec), čo asi nikto nečakal, ale niektorí v to dúfali. Blížili sa voľby a mravce práve pracovali na najnovšej a najväčšej izbe v mravenisku, ktorá mala slúžiť ako komunitné a oddychové centrum. Počas obedovej prestávky prišiel na inšpekciu hlavný mravec, ktorý sa staral o celé mravenisko a po dôkladnej kontrole povedal: “Vážené mravce! Ako hlavný mravec mám za úlohu kontrolovať všetko, čo vy postavíte a potom povedať, čo je zlé a čo je dobré. Tentokrát som ale nič zlé nenašiel, lebo táto miestnosť je tou najväčšou a najkrajšou stavbou akú som kedy videl a som na tento národ veľmi hrdý. Keďže je mojou povinnosťou ale a dohliadanie na občanov tohto národa, rozhodol som sa vás všetkých odmeniť niekoľkými dňami voľna.” Ostatné mravce boli nadšené z toho, čo im hlavný mravec povedal, aj keď to čo sa práve stalo bolo celkom nezvyčajné. Hlavné mravce nikdy predtým nedávali takéto reči ani nikdy nedávali len tak voľno ako odmenu. Uplynul týždeň tvrdej mravčej práce a nové komunitné centrum bolo dokončené s iba jednou úpravou: hlavný mravec požiadal, aby tam bol namontovaný rečnícky pult. Hlavný mravec, ktorý mal za úlohu otvorenie tohto centra, prišiel k rečníckemu pultu a začal rozprávať: "Náš drahý mravčí národ, musím sa priznať, že sa niečo bude musieť zmeniť. Ako komunita sme veľmi pracovití a dokážeme urobiť veľkolepé veci, ale pre koho robíme tieto  veci? Robíme ich lem pre seba! Pre seba! Nikomu inému nepomáhame a preto nás vnímajú ostatné zvieratá a aj ľudia za sebecký druh! Najlepším príkladom je práve toto komunitné centrum! Postavili sme ho iba pre seba! Môžu tu byť včely? NIE! Môžu tu byť lienky? Tiež nie! Toto sa musí zmeniť. Mravce už nemôžu byť sebecké! Musia dávať ostatným!" Dav bol úplne ticho. Buď s ním všetky mravce súhlasili, alebo sa báli odporovať. Po chvíľke ticha sa zrazu z davu ozvalo: "Čo budeme teda robiť, ako prispejeme ostatným živočíchom?" Hlavný mravec na túto otázku okamžite a bez zdržania odpovedal, ako keby chcel, aby sa niekto túto otázku opýtal:"Včely! Musíme byť ako včely! V zvieracej ríši sú včely známe ako úžasní bojovníci a ich med je užitočný pre mnohé zvieratá a dokonca a pre ľudí! Mravce sa musia stať včelami! Preto vám sľubujem, že ak budem znovuzvolený, preslávim mravce ako užitočné zvieratá a prinesiem nám slávu!" Všetky mravce mu začali tlieskať a súhlasiť s ním. Prešiel ďalší týždeň a zrazu bol deň volieb. Terajší hlavný mravec vyhral tak neuveriteľne, že všetci ostatní kandidáti nemali dokopy ani desať percent. Po svojom zvolení prišiel hlavný mravec k rečníckemu pultu a povedal:"Je čas, aby sa z nás stali včely a po veľkom uvažovaní som dospel k názoru, že najlepším krokom k tomu, aby sa z nás stali včely je ich životný štýl. Od teraz sa mravce rozdelia na robotníkov ktorí budú vyrábať veci, bojovníkov ktorí budú chrániť mravenisko a kráľa ktorý bude každému vládnuť. Z davu sa zrazu ozvalo:"Nevládne náhodou vo včelom úli kráľovná?" Hlavný mravec sa zamyslel a potom povedal:"Miesto mňa bude teda vládnuť moja manželka. Teraz o tomto novom systéme musíme povedať čo najviac mravcom. Preto som sa rozhodol, že pošlem poslov, ktorí tento nový systém rozšíria do všetkých kútov sveta a mravce budú preslávené ako včely." Poslovia sa s týmto novým systémom vybrali do všetkých kútov sveta a každému jednému mravenisku o ňom povedali. Tým mraveniskám sa tento systém natoľko zapáčil, až poslali svojich poslov a takto to pokračovalo až dokým nebol s týmto systémom oboznámený celý svet. Keď sa však prví poslovia vrátili, nevideli to, čo si predstavovali. Miesto produkcie materiálov videli iba špinu, prach a chudobu. Bojové mravce bojovali s každým, koho uvideli a robotníci nič nevyrábali. Navyše sa kvôli týmto podmienkam skrátil mravčí život z niekoľkých rokov na iba tri dni. Mravčia spoločnosť sa rozpadla a čo je na tom najhoršie, kráľovnej to vôbec nevadilo, však jej sa to netýka. Hneď po nastolení nového režimu sa jej tak veľmi zapáčilo vládnutie, že zrušila voľby, čím zničila poslednú šancu na obnovenie mravčej demokracie. Z komunitnej sály má teraz palác a užíva si svoj život, a keď sa žiadny zo sľubov nesplnil. Mravce sa totiž nemohli stať včelami a nemohli zrazu len tak začať s produkciou medu, lebo to, čo delilo mravce od včiel boli predsa ich schopnosti, ktoré sa nedokážu len tak získať s autoritou.

Ponaučenie: Prísnosť a autorita nedokážu zmeniť to, čo niekto dokáže urobiť.

Bonusová bájka

Žila( teda presnejšie ešte žije, ale bájka sa má písať v tretej osobe a v minulom čase z nejakého dôvodu) raz jedna dievčina menom Puella, ktorá sa rozhodla, že na stránke Wattpad urobí výzvu, ktorá spočívala v písaní dvanástich jednoduchých príbehov, pri čom každý z nich mal inú tému a deadline bol vždy koncom mesiaca. Puella bola s týmto systémom spokojná a rozhodla sa s vymýšľaním tém na tieto príbehy. Už mala nápad na december, kam chcela napchať do vianoc tulipán. Taktiež jej nápad na júl bol celkom chytrý, bol to príbeh o stroskotancovi a najlepší bol asi február, kam sa rozhodla, že dá rozprávku na moderný spôsob a ticho dúfala, že tam nejaký Krištof nedá politickú tématiku a fašistov prezlečených za snehulienku. Puella mala však problém, ktorý bol nielen väčší ako mravec, ale možno aj väčší ako šanca, že do tohto príbehu dá Krištof nejakú sprostosť: nevedela prísť na to, akú tématiku dá na apríl. Vtom sa pozrela na poličku, kde uvidela Ezopove bájky a v tom dostala nápad: Na apríl bude témou bájka a aby to bolo ťažké, musela mať aspoň 1000 slov. Okamžite po tom, ako to oznámila sa jej začali ostatní sťažovať a hovoriť, že je to priveľa. Puella ich ale ignorovala a limit neznížila. Potom sa ale v apríli rozhodla písať bájku a zistila niečo zlé: nestíha a dokonca a pre ňu je limit príliš veľký. sklamaná sa rozhodla ísť do skupiny, kde oznámila nové pravidlo: môžu to byť a dve bájky ktoré majú dokopy 1000 a viac slov.
Ponaučenie: To, čo nezvládneš ty, nedávaj ostatným.