Sophelia sa pomaly zdvihla z postele a zahľadela sa do okna. Bola v jednej z Amandiných komnát, a bola rada, že je na chvíľu inde ako doma. Kráľ Cornelis už včera večer zvolal radu, kde prebrali jej možnosti. Všetci sa zhodli, že Kniha všetkých vekov je pravdepodobne v rukách černokňažníkov, dokonca ju určite získal niekto nadpriemerne mocný. Tairemonskí alchymisti skúšali použiť kúzla, aby knihu vystopovali, ale neboli o nič úspešnejší než tí z Južnej zeme. Černokňažníci knihu dobre strážili.

„Amanda je na ceste tam," hovoril kráľ. „Možno nájde aj tú knihu."

„Pochybujem," pokrútil hlavou vrchný alchymista Solas. „Ten, kto ju získal, ju bude určite dôkladne chrániť, a princezná sa bude sústrediť na záchranu svojho brata. Aj keby sa dostala do ich pevnosti a mala dosť času na to, aby ju podrobne preskúmala, nebude ju vedieť nájsť. Trvalo by jej to minimálne niekoľko dní."

„Tak čo navrhujete? Nechať knihu tak?" spýtala sa Sophelia.

„Navrhujem zistiť, aké plány s knihou majú. Je tam viacero mocných zaklínadiel, ktoré sa dajú ľahko zneužiť."

„Ako máme zistiť, ktoré z nich použijú?" nechápala Sophelia.

„Musím si preštudovať všetko, čo o tej knihe vieme. Ale napríklad je skoro isté, že ak uniesli princa Christophera, budú používať zaklínadlo, na ktoré potrebujú kráľovskú krv."

Cornelis znepokojene nadvihol obočie.

„Veľa o čaroch neviem, ale ak si dobre spomínam na niektoré útržky informácií, na zaklínadlá také mocné treba tej krvi veľa."

„Nielen to," potvrdil Solas. „Budú ju musieť dopĺňať, inak môže zaklínadlo slabnúť, až sa nakoniec úplne stratí."

„Takže... držia Chrisa nažive?" spýtala sa Sophelia s nádejou v hlase.

„Pravdepodobne, ale istý si byť nemôžem," odpovedal Solas s pohľadom na kráľa, ktorý sa zo všetkých síl snažil nerobiť si priveľké nádeje, ale ani neprepadať zúfalstvu.

Sophelia vedela, že neprítomnosť oboch následníkov trónu ho znervózňuje viac, než by kedy bol ochotný pripustiť. Tušila, že sa v skutočnosti snaží zamestnať pátraním po knihe, aby na svoje deti nemyslel, alebo aby získal aspoň nejakú nádej, že žijú.

Kráľovská rada trvala dlho a po nej sa Sophelia vrátila do komnaty. Spala pol dňa predtým, takže dlho do noci ostala hore a sledovala tmavé nádvorie za oknom. Myslela na Tellyho a chýbal jej viac, než kedykoľvek predtým. Vedela, že ak by mal dať v Sato Madri život za Tairemon, tak to urobí, a bála sa preto ešte viac. Ani nevedela, ako zaspala, len sa prebrala na posteli, keď jej na tvár dopadli lúče slnka.

Vstala, okúpala sa obliekla si šaty. Nepredpokladala, že by dnes niekam išla, domov sa ešte vrátiť nechcela, aspoň nie dovtedy, kým nezistí čo najviac o tej knihe. Rozhodla sa ísť na raňajky, no keď otvárala dvere, zatočila sa jej hlava. Chcela si na chvíľu sadnúť, ale prišlo jej zle. Bežala do kúpeľne.

Stres, pomyslela si, keď potom ležala v posteli a raňajky sa rozhodla radšej vynechať. Príliš sa bojím o Tellyho.

O chvíľu ju čakalo stretnutie s alchymistami v podzemí, ale potrebovala ešte chvíľu. Nakoniec sa pomaly postavila a šla. Stráže ju viedli točitým schodiskom v jednej z veží do hlbokého podzemia.

„Myslela som, že máte v podzemí len väzenie," poznamenala Sophelia.

„Nie, vaša výsosť," odpovedal jeden zo strážcov. „Alchymisti najradšej pracujú v podzemí, skrytí pred pohľadmi ľudí. Bežne k sebe nenechajú prísť nikoho, iba kráľa."

Pred veľkou drevenou bránou v rozľahlej podzemnej chodbe osvetlenej len fakľami strážcovia zastali. Otvorili Sophelii bránu.

„Ďalej musíte ísť sama, kráľovná," povedal jeden z nich a uklonil sa.

Sophelia vošla dnu. Bola v ďalšej chodbe, ktorá pokračovala za roh. Kráčala opatrne, hoci sa nemala čoho báť, tma pôsobila skľučujúco a nebezpečne. Za rohom však bola miestnosť, ktorá bola bohato osvetlená svetlom rôznych farieb. Vošla dnu.

Prvé, čo si všimla, bola výrazná vôňa. Príjemná, ale z nejakého dôvodu na to jej nepokojný žalúdok reagoval ďalším návalom nevoľnosti. Prekonala ju a snažila sa zvyknúť si. Poobzerala sa dookola. V miestnosti bolo veľa kotlíkov, z ktorých vychádzala farebná para. Na stenách boli zapálené fakle, ale jeden oheň horel aj vo veľkom ohnisku pri jednej stene. Na obitých stoloch stálo veľa sklenených aparatúr, v ktorých bublali tekutiny, ktoré Sophelia nespoznávala. Vo vitrínach okolo stien videla rôzne predmety – uzavreté fľašky, alebo nádoby plné prísad. Na jednej z otvorených políc stál veľký lampáš s horiacim ohňom. Oheň bol zvláštny, napriek bezvetriu v miestnosti sa stále pohyboval a menil, občas z neho vyletela jemná spŕška iskier.

„Dračí oheň," ozvalo sa z jedného rohu miestnosti. Solas podišiel k Sophelii a kývol na lampáš. „Kedysi bolo nesmierne ťažké ho získať. Bolo potrebné vydať sa do Dračích hôr a nájsť niečo, čo drak zapálil. Bývalo to natoľko nebezpečné, že sa naši predchodcovia rozhodli radšej udržiavať oheň stále zapálený."

„Už je to jednoduchšie, nie?" spýtala sa Sophelia a pozrela na Solasa. „Vďaka spojenectvu s drakmi..."

„Áno," potvrdil Solas. „Napriek tomu ho radšej nezhasíname."

Usmial sa na Sopheliu a odviedol ju k ohnisku, kde sa posadili k jednému zo stolov. Na ňom ležalo niekoľko otvorených kníh a listov papiera. Solas vzal jeden z nich.

„Zistil som všetko, čo som mohol. Koľko toho viete o kúzlach a elixíroch, kráľovná?"

„Nie veľmi veľa," odpovedala Sophelia. „Viem, že alchymisti vyrábajú lieky a elixíry, a že dokážu čarovať za pomoci niektorých magických prísad."

„Nemusia byť magické. Všetko na svete má v sebe mágiu, ktorá im pomáha vzniknúť, rásť... Niektoré veci alebo bytosti však majú v sebe mágie viac, a niektoré menej. Pozrite sa..."

Vzal z najbližšej nádoby niekoľko listov a rozmrvil ich medzi prstami, šepkajúc niekoľko nezrozumiteľných slov. Útržky listov zažiarili jemným žltým svetlom. Sophelia nechápavo pozrela na alchymistu.

„Obyčajné listy z lesa severne od Carbornu. Ak vhodnou formulkou uvoľníte mágiu, listy sa prejavia. Samozrejme, na akékoľvek silnejšie kúzlo listy nestačia, potrebujete mágie viac. Napríklad dračí oheň dokáže posilniť akýkoľvek elixír, ktorý sa na ňom varí, pretože drak je jednou z najmagickejších bytostí tohto sveta."

„Takže v Knihe všetkých vekov sú najsilnejšie zaklínadlá..."

„A využívajú najmocnejšie látky. Kniha sama o sebe nie je nebezpečná, lebo zohnať niektoré prísady do kúziel je takmer nemožné, navyše, prísady sa nedajú používať opakovane, lebo kúzlo ich spotrebuje. Videli ste niekedy černokňažníka čarovať?"

Sophelia pokrútila hlavou. Solas vybral z vrecka malý mešec a pokračoval.

„Používajú niečo takéto. Do tohto mešca dajú prísady v správnom počte a pomere, potom stačí povedať formulku a vytvoria kúzlo. Lenže mimo svojho územia sú ich zdroje obmedzené, vždy so sebou nesú len niekoľko takýchto mešcov. Každý použijú raz. Na Sato Madri, v pevnosti, majú najväčšie úložisko všetkých možných artefaktov nabitých mágiou, aj tých najmocnejších. Preto je ochrana ostrova taká silná a nikto ho nedobyje."

„Ako tie veci získavajú?" spýtala sa Sophelia.

„Ich každodenná činnosť, okrem vytvárania nových kúziel, je zháňanie artefaktov. Je to škoda, lebo ich vedomosti vysoko prevyšujú tie naše, a ak by ich použili na dobré ciele..." Solas si vzdychol. „Využívajú mágiu na to, aby získali, čo chcú. Je ťažké ich poraziť, ale ak má kráľovstvo schopných alchymistov, ubráni sa im."

„Ale ak majú tú knihu, môžu nás napadnúť a vyhrať?" skúsila Sophelia.

„Nemusia. Opakujem, nie je to len o knihe, potrebujete prísady. Zdá sa však, že niektoré mocné prísady už zháňajú." Solas ukázal prstom do svojich poznámok. „Kráľovská krv dáva nositeľovi výnimočnú schopnosť, ktorú nikto iný nemá. Je mocnejšia než takmer čokoľvek. V Knihe všetkých vekov je niekoľko zaklínadiel, ktoré ju používajú."

„Ale vieme približne povedať, ktoré to sú?" Sophelia s nádejou pozrela na Solasa. Snáď sa konečne pohnú ďalej.

„Nepoznám presný obsah knihy a ani úmysly černokňažníkov. Ale sú tu tri zaklínadlá, o ktorých viem, a možno by ich mohli použiť. Prvým je zničenie sveta."

„Celého? To sa dá?" zhrozene sa spýtala Sophelia.

„Lenže zničia aj seba, takže ak nenájdu spôsob, ako sa ochrániť, myslím, že je veľmi nepravdepodobné, že ho použijú."

„Našťastie."

„Druhým je úplné ovládnutie mysle. Ak bude zaklínadlo dosť silné, vedia ho použiť na celú skupinu ľudí."

Sophelii sa zdalo použitie tohto zaklínadla pravdepodobnejšie.

„Je nejaký háčik tu?"

„Potrebujú k tomu okrem kráľovskej krvi aj srdce draka, a slzy víly z rodu Tylian. Nikdy som nepočul, že by sa k tým vílam niekto dostal tak blízko, a nájsť smrteľného alebo mŕtveho draka tiež nie je jednoduché."

„Amy hovorila, že černokňažníci sa pohybovali pri hraniciach s Dračími horami," uvedomila si Sophelia. „Solas, to bude ono!"

Solas však pokrútil hlavou.

„Princezná Amanda so mnou pred odchodom hovorila. Černokňažníci sa síce dostali k hranici, ale žiaden z nich ju živý neprekročil. Keďže kráľ drakov Perceus má schopnosť vedieť, kto, kde a kedy prekročí hranicu..."

„Takže sa tam nedostali."

„Nie. Ale pokúšali sa o to, a to je zlé. Tretím kúzlom je uzamknutie mágie. Znamená to, že černokňažníci všetku mágiu zo sveta uzavrú tak, aby ju nikto okrem nich nemohol používať."

„Načo by to robili?"

„Aby boli neporaziteľní. Nevieme sa im ubrániť, ak my nepoužívame mágiu a oni áno."

„Čo všetko by nefungovalo? Ani kúzla, ani elixíry...?"

„Elixíry by fungovali aj tak, aspoň niektoré z nich. Len ich zosilnenie dračím plameňom by nebolo možné. Kúzla by nemohol robiť nikto okrem nich, ale okrem toho by ste stratili svoje schopnosti, rovnako čarovné zbrane by prestali byť čarovné..."

„Myslíte si, že černokňažníkom ide o toto?"

Solas rozhodne pokrútil hlavou.

„Nie, vaša výsosť, ale nie preto, že by som si myslel, že hádam nechcú dobyť svet. Len je to kúzlo skoro nevykonateľné, dovolím si tvrdiť, že zo všetkých nemožných je najnemožnejšie. Potrebujete k tomu srdce jednorožca."

„Aha," nadvihla obočie Sophelia. „Potom je jasné, že to nejde, keď potrebujete niečo, čo neexistuje."

„Existujú," odvetil Solas bez zaváhania. „Len ich nikto zatiaľ nevidel."

Sophelia sa zasmiala.

„Takže nevieme, či existujú," oponovala.

„Nebudem vás presviedčať, vaša výsosť, stačí nám usúdiť, že je nemožné, aby jednorožca chytili a dokonca zabili. Nič na svete nie je silnejšie, ako jednorožce, sú to priami služobníci mágie a myslím si, hoci si nemôžem byť istý... ale myslím si, že keby sa im podarilo vykonať toto zaklínadlo, na jednorožce by nepôsobilo."

Sophelia udivene počúvala o tvoroch, v ktorých existenciu nikdy neverila. Jednorožce boli ako pustovník, spomínali sa v legendách, ale na rozdiel od pustovníka sa ľuďom nezjavovali. Navyše, ak ľudia neveria ani v pustovníka, kto uverí v jednorožce?

„Takže im ide pravdepodobne o ovládanie mysle ľudí," zhrnula to. „Akých ľudí?"

„Stačí ovládnuť kráľov, potom je to už jednoduché."

„Dá sa proti tomu brániť?"

„Žiaľ, nie. Ak ho raz dokážu vykonať, ovládnu vás. Preto je Kniha všetkých vekov taká nebezpečná."

Sophelia vstala a chystala sa na odchod. Tma začínala prehlbovať jej strach a zvláštne vône nepomáhali jej roztrasenému žalúdku.

„Zatiaľ draka nemajú. Neostáva nič, len počkať na Amy."

Solas len prikývol, viac jej povedať nevedel. Sophelia sa rozlúčila a takmer sa rozbehla preč z podzemia späť do svetlých častí paláca.