Christopher sa zobudil na lodi. Spoznal svoje okolie len podľa narážajúcich vĺn a typického hojdania, oči mal zaviazané a ležal na boku na drevenej podlahe. Hlava ho bolela a zviazané zápästia tiež, ale bol rád, že je zatiaľ živý a zdalo sa, že aj nezranený. Snažil sa potichu preskúmať okolie, ale nepočul nič, iba more. Hýbať sa priveľmi nechcel, aby na seba neupútal pozornosť, ale zistil aspoň to, že leží pri stene. Snažil sa medzi zvukmi spoznať kroky alebo hlasy, ale nikto neprichádzal. Po nejakom čase, netušil, či to boli minúty alebo hodiny, ho už ruky začínali bolieť intenzívnejšie a skúsil zmeniť polohu. Nič sa nestalo, tak sa pokúsil posadiť, aby zmiernil tlak na zápästia. Trochu to pomohlo. Oprel sa plecom o stenu vedľa seba a pokúsil sa stiahnuť si z očí pásku, ale nepodarilo sa.

Konečne sa v miestnosti ozvali kroky.

„Už si hore," poznamenal neznámy hlboký hlas.

Christopher neodpovedal. Z ničoho nič pocítil prudký náraz do tváre, vykríkol a tvrdo spadol späť na podlahu.

„Nezavadzaj," posmešne nadhodil chlap nad ním. „O chvíľu sme v hrade, nerob problémy."

Skutočne loď o chvíľu zakotvila a Christophera pár rúk nešetrne dvihol a odvliekol do člnu. Na brehu ho donútili kráčať, dosť dlho a do kopca, navyše po nerovnom teréne. Dvakrát spadol, ale vždy ho postavili, nešetriac údermi. Nemal najmenšiu šancu sa brániť, tak len v duchu nadával a pokúšal sa nezakopnúť na nerovnej ceste.

Pásku mu z očí stiahli, až keď prišli do tmavého kamenného hradu. Chodby mali málo okien, a aj to veľmi malých, tak v nich stále museli svietiť fakľami. Všade bol len holý kameň, hrad bol viac pevnosťou, než palácom pre kráľov.

Koniec koncov, tu králi nebývajú, pomyslel si Christopher.

Síce si nemohol byť istý tým, kde je, ale bol skoro presvedčený, že tí, čo ho zajali, sú černokňažníci. Plavba po mori to len potvrdzovala – černokňažníci žili na ostrove Sato Madri uprostred mora na severe. Dokonale izolovaný, relatívne veľký ostrov, kde žili vo vyhnanstve, spoľahlivo skrytí pred útokmi. Do nikoho na pevnine sa nestarali a nikto ich preto neohrozoval, až doteraz. Teraz sa rozhodli, že chcú vládnuť aj nad kráľovstvami na suchej zemi, ale prečo? Christopher sa márne pokúšal zistiť, akú motiváciu môže mať hŕstka fanatikov do čarovania.

Celý svet nikdy neovládnu. Tairemon je plný mágie a v prípade, že by ju chcel niekto proti nemu zneužiť, nedovolí to. Amanda má schopnosť, ktorou porazí niekoľko černokňažníkov naraz, hoci aj pripravených. Majú spojenectvo s drakmi, nesmrteľnými, neuveriteľne mocnými bytosťami, a s Warlorom, ktorý je plný magických zbraní. Navyše, stále sú tu alchymisti. Spojenými silami by štyri kráľovstvá bez väčších ťažkostí zničili všetkých černokňažníkov v jedinej vojne. Tak načo pokúšať šťastie?

Možno nechcú dobyť svet, možno je to naozaj len kvôli krvi, rozmýšľal Christopher, keď ho viedli kľukatými chodbami. Predstavu o tom, kde je východ, už dávno stratil. Kráľovská krv je iná, ako obyčajná krv. Je nabitá mágiou, ktorá dodáva človeku nadprirodzenú schopnosť, a táto mágia pomáha tvoriť niektoré kúzla, alebo ich zosilniť. Je však len málo kúziel, kde sa bez kráľovskej krvi nezaobídu, a všetky sú desivé.

Konečne ho doviedli do cely. Prerezali mu putá na rukách, ale skôr, než by sa mohol začať brániť, ho nešetrne hodili na tvrdú podlahu a zabuchli ťažké mrežované dvere.

„Tairemon sem príde s celou armádou!" zakričal, keď sa rýchlo zdvihol zo zeme.

Chlap, čo ho priviedol, len bez záujmu mykol plecom a odchádzal.

Christopher nahnevane udrel do mreží, ale vôbec mu to nepomohlo. Tak si len sadol na zem a premýšľal.

...

„Treba uvažovať čo najpraktickejšie," presviedčala Amanda otca a ostatných členov kráľovskej rady. „Dvaja vojaci mi vôbec nepomohli, lebo nezmôžu nič."

„Armáda by ich porazila," namietol Solus, kráľovský alchymista Tairemonu. Bol to starší muž s prenikavým pohľadom oceľovosivých očí, výraznými črtami tváre a čiernymi vlasmi, v ktorých sa už objavovali záblesky sivej. Vyznačoval sa rozvážnosťou a priamočiarosťou, ktorá ho predurčovala na riešenie krízových situácií.

„Áno, ale na neutrálnej pôde," hovorila Amanda ďalej. „Keby sme sa pokúsili dostať k čenokňažníkom po mori, nemáme šancu. Na ostrove ich je veľa a majú všetko, čo potrebujú na svoje kúzla, ich pevnosť je najnedobytnejšou stavbou v širokom okolí."

Pozrela na kráľa, ktorý sa mračil, ale bolo vidieť, že postupne jeho neochota pustiť princeznú hľadať brata poľavuje.

„Stále sa mi to nepáči," pokrútil hlavou. „Ak sa vám niečo stane obom..."

Nedopovedal, ale všetkým bolo jasné, že krajina by nemala následníka trónu. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozval kráľov tajomník Charles.

„Treba zvážiť okolnosti. Nikto nemá takú moc, ako princezná Amanda. Nemôže ísť sama, ale ak máme ešte niekoho, kto by vedel pomôcť... nejakých schopnejších šermiarov, rytierov..."

„Máme rytiera s čarovnou zbraňou," pripomenula Amanda.

Kráľ sa stále tváril znepokojene.

„Ale..."

„Ide o čas, otec. Chris..."

„Dobre teda," povedal kráľ rozhodne a vstal. „Pôjde moja dcéra. Zdá sa mi to absurdne nebezpečné, ale ak nikto nemá lepší nápad..."

Rozhliadol sa po ostatných, akoby dúfal, že niekto predsa len nájde iné riešenie.

„Tak pôjde s rytierom Tellym a Solusom."

„Potrebuješ alchymistu doma, otec."

Kráľ sa na ňu tvrdo zahľadel, ale neuhla. Nakoniec niečo zamrmlal na súhlas a odchádzal.

Nasledovala ho, chcela s ním ešte pred odchodom hovoriť.

„Otec..." začala, keď boli v pracovni.

On len pokrútil hlavou.

„Ja viem, Amanda. Je to najrozumnejšie riešenie. Ale bojím sa o teba, a hlavne... neskutočne sa bojím o Christophera. Nejde len o to, že ste následníci trónu, ste moje deti."

„Ja viem," prikývla Amanda. „Ale dám si pozor. Pôjdem s Tellym, a dám na seba pozor."

„Otázne je, či Telly pôjde," povzdychol si kráľ. „Možno nebude chcieť odísť od Sophelie."

„Ale veď... musí," zmätene poznamenala Amanda. „Prisahal vernosť..."

„Vieš, prečo ten titul dostal. Nie je naozaj rytierom, nie je tým, kto by za krajinu umieral a dal ju pred všetko, vrátane seba samého. A hoci prisahal, nebudem ho nútiť prísahu dodržať."

„Čože?" Amanda bola skutočne prekvapená.

„Postavil som ho do pozície, v ktorej si bude musieť vyberať medzi prísahou a svojou manželkou. Napríklad, ak by naše krajiny boli vo vojne, ocitol by sa v situácii, z ktorej sa nevie dostať. Ale aj teraz to má príliš ťažké na to, že titul bol odmenou. Nechám ho, nech sa rozhodne. Ako som povedal, v skutočnosti nie je rytier."

Amanda prikývla, ale nebola si istá, či úplne rozumie.

Kráľ si dal Tellyho zavolať hneď, ako to bolo možné. Amanda sa zatiaľ pripravila na cestu, vzala si zásoby a dala si nachystať koňa. Nevedela, ako dlho bude preč, a ostávalo len dúfať, že čo najkratšie, a že sa vráti so svojím bratom živým a zdravým.

Zobrala si so sebou ako zbraň len jednu malú dýku, ktorú pravdepodobne na sebaobranu nepoužije. Čary jej stačili. Obliekla sa do jazdeckého oblečenia, kráľovské šaty nechávala doma. Zvažovala, či nenechať doma aj amulet, ale uvedomila si, že by to bolo veľmi nerozvážne rozhodnutie, tak ho len skryla pod šaty. Keď bola prichystaná vyraziť, vrátila sa k otcovi, tentoraz do hlavnej sály, kde pred kráľom stál Telly a tváril sa trochu... nahnevane? Amanda prekvapene pristúpila bližšie.

„Nemal by som mať právo rozhodnúť sa," hovoril Telly.

„Máš také právo, aké ti dám," trochu podráždene odpovedal kráľ. „Ak chceš ostať so Sopheliou, pošlem niekoho iného. Bude to nebezpečné. Premysli si to."

Telly pokrútil hlavou.

„Nerozhodnem sa. Čakám na rozkaz."

Kráľ vstal z trónu.

„Prečo musíš stále robiť problémy?" takmer zakričal na Tellyho. Telly však stál, ani s ním nehlo, a Amanda bola trochu prekvapená jeho odvahou. Prednedávnom mal problém aj pozrieť kráľovi do očí.

„Pane, ako rytier Tairemonu urobím, čo rozkážete," povedal neutrálnym tónom, tak, ako predtým.

Amanda videla napätie na otcovej tvári, ktoré pramenilo z toho, že v skutočnosti nechcel nikomu ublížiť, ani Tellymu, ani Sophelii. Vydať rozkaz je vždy ťažšie, ako nechať človeka zvoliť si, zvlášť, ak nebol presvedčený o Tellyho oddanosti. Nakoniec však videl, že s Tellym nepohne.

„Dobre. Pôjdeš s Amandou. Ale okrem warlorského luku si ber aj meč, a vôbec..." kráľ sa znovu posadil a rukou si unavene pošúchal čelo.

„Dám si pozor, pane," odpovedal Telly chápavo. „Aj na Amy, ak to bude v mojich silách."

„Choď si zobrať koňa a pripraviť sa na cestu."

Telly sa kráľovi uklonil a odchádzal. Amanda ho sledovala pohľadom, kým nevyšiel zo sály.

„Stále tvrdohlavý," poznamenala.

„To teda je." Kráľ si vzdychol a prišiel k nej. Trochu nesmelo naňho pozrela. „Stále nie som úplne spokojný s tým vstupom do mojej pracovne, Amy. Ale nechcem, aby sme sa lúčili v zlom, takže na to zabudneme."

Objal ju.

„Ďakujem," odpovedala. „Vrátim sa."

„Kiežby si to mohla sľúbiť," odvetil kráľ. „Ale urob, čo môžeš. Priveď mi Chrisa domov."