Nebolo nezvyčajné, že Christopher v noci nebol doma, takže nikto nemal dôvod znepokojovať sa nad jeho neprítomnosťou. Okrem Amandy, ktorá sa ho pokúšala nájsť, neustále ho v duchu preklínajúc. Mal jej konečne povedať, či sa zajtra zúčastní zasadnutia súdnej rady, alebo tam bude musieť ísť ona – nechcelo sa jej, nemala na to náladu a keď sa pokúšala poslať tam svojho brata, povedal, že si to rozmyslí. Lenže až do tohto dňa jej nedal vedieť, a hoci nepochybovala, že jej naschvál nechce povedať, či pôjde namiesto nej, lebo ho jednoducho baví provokovať ju, predsa len už zachádzal trochu priďaleko. Potrebovala to vedieť dnes.

Hľadala ho v komnate, jedálni, hlavnej sále, v záhradách, v sále, kde sa bežne chodil predvádzať a nazýval to tréningom šermu, ale naozaj sa jej začínalo zdať, že sa prepadol pod zem. Pre istotu sa rozhodla overiť aj hradnú nemocnicu.

„Mark," zavolala na doktora, ktorý nemocnicu viedol. Bola rada, že tam bol práve on. „Nevidel si môjho brata?"

„Tu nebol, princezná," pokrútil hlavou doktor. „Pokiaľ viem, dnes večer mal naplánovaný šerm."

Amanda naňho nechápavo pozrela. „Ako vieš...?"

„Ošetroval som niekoľko jeho plánovaných súperov, ktorí sa rozhodli, že vyskúšajú bojovať medzi sebou, a neodhadli to," namrzene odpovedal.

Amanda sa zamyslela. Nestávalo sa často, aby sa šermiari dostali do nemocnice, jedine...

„Neboli to náhodou tí chalani, ktorých trénuje?" spýtala sa.

„Ktorých by mal trénovať," zamrmlal doktor. „Áno, sú to oni."

Princezná viac nepotrebovala vedieť, zvrtla sa a ponáhľala sa preč. Ak by sa Chris vykašľal len na ňu, nebolo by to nič nezvyčajné, ale na tých chalanoch si šialene zakladal. Pozbieral ich sám z ulice, aby z nich vytrénoval vojakov, a nikdy by ich nenechal cvičiť bez dozoru.

Takmer bežala cez úzke chodby kamenného hradu, kým neprišla k otcovej pracovni. Zaklopala. Čakala pár minút, ale nikto sa neozýval, tak skúsila dvere. Zamknuté.

„No tak," vydýchla frustrovane.

Rýchlo sa poobzerala. Bolo už neskoro a v širokej vstupnej sieni bolo len zopár stráží, ktoré sa všetky pozerali iným smerom. Nenápadne položila prsty k zámku a odomkla zaklínadlom. Bola si istá, že otec by ju za to nepochválil, ale nemala teraz čas hľadať ešte aj kráľa.

Vošla dnu a zavrela za sebou. Prehľadávať otcovu pracovňu ju nelákalo, zaujímala ju len jedna vec, a to veľký gong v najvzdialenejšom rohu. Pristúpila k nemu. Obrovský zlatý kruh sa nepoužíval skoro nikdy, ale teoreticky vedela, ako na to. V prípade, že sa jeden z kráľovských artefaktov stratil, v tomto gongu ho bolo možné nájsť, čo bolo vhodné hlavne v situáciách, ako bola táto – keď bolo potrebné nájsť aj ich nositeľa.

Amanda nevedela, či by jej kúzla fungovali rovnako dobre, ako kúzlo alchymistov z kníh, takže sa rozhodla nič neriskovať. Malou dýkou si zarezala do prsta a do misky pred gongom kvapla trochu svojej krvi. Zložila si z krku svoj amulet, ktorý bol dvojičkou Christopherovho, a položila ho na kvapku krvi.

„Nájdi môjho brata," zašepkala gongu potichu.

Zlatý povrch sa zavlnil a zmenil. Teraz bol ako zrkadlo, ukazoval Amandin odraz. Nie nadlho. Obraz v gongu sa začal od Amandy vzďaľovať, akoby od nej utekal von z hradu do noci. Po pár sekundách sa však rozplynul. Amanda pošepky zanadávala. Tušila, že to nepôjde tak ľahko – keby to bolo lacné, takto by sa navzájom hľadali každý deň. Kúzlo potrebuje viac krvi hľadajúceho. Zhlboka sa nadýchla a premýšľala, či by nebolo predsa len rozumnejšie počkať do rána. Christopher bežne odchádzal na noc za niektorou zo svojich známostí... potom si ale spomenula na šermiarov. Poznala svojho brata dosť dobre na to, aby vedela, že sa muselo stať niečo vážne, ak ich nechal samých. Odhodlala sa, zobrala do ruky dýku ešte raz a prerezala si zápästie.

Otec to zistí, preblesklo jej mysľou. Dúfala, že sa príliš nenaštve, keď mu to vysvetlí.

Krvi bolo oveľa viac a natiekla do misky. Obraz v kruhu sa opäť objavil a pokračoval ďalej, smerom von z hradu. Amanda pohľadom letela pozdĺž hlavnej cesty von z mesta a do lesov na severe. Obraz pokračoval, ukazujúc lesné cestičky, ktoré dobre poznala. Až po chvíli sa odklonil a zašiel hlbšie medzi stromy, a spomalil. Pomaly sa priblížil k niekoľkým nezaujímavým stromom. Čo tam Chris robil? Prečo by zrazu liezol mimo vyznačenej cesty? Amanda nerozumela, ale sledovala obraz ďalej. Po chvíli sa pohľad otočil na zem, kde na tráve medzi spadnutými listami ležal Christopherov amulet, očividne bez svojho majiteľa, zahodený alebo stratený.

Zároveň sa v tej chvíli otvorili dvere za Amandiným chrbtom.

„Do pekla," zašepkala a pomaly sa otočila, aby sa pozrela na otca, ktorý na ňu pozrel najprv prekvapene, ale potom sa začínal mračiť. „Vysvetlím to," povedala rýchlo.

Kráľ zabuchol dvere hlučnejšie, než by bolo uňho zvykom.

„Amanda, to by malo byť jedno neuveriteľne dobré vysvetlenie," povedal nebezpečne znejúcim hlasom.

„Myslím, že sa Chrisovi niečo stalo," odpovedala Amanda so stiahnutým hrdlom. „Pozri sa..."

Kráľ pohľadom prešiel na kruh, ale potom sa vrátil k dcére.

„A to nemohlo počkať na mňa? Musela si sem vojsť – bez dovolenia..."

Amanda sklopila zrak. Nemohla čakať, že otec nebude nahnevaný. Pohľad jej padol na stále krvácajúce zápästie, tak si na ranu pritlačila ruku, aby krv zastavila.

„Otec, viem, že som mala počkať, ale fakt sa bojím o Chrisa."

„Pár minút, Amanda! Stačilo pár minút! Čo to podľa teba urobí s mojou dôverou k tebe?"

Neodpovedala, vedela, že nemá význam oponovať. Skôr sa začínala zase znepokojovať nad bratom. Kráľ prišiel k nej a chytil jej zranenú ruku.

„Daj to sem," zavrčal a hoci trochu neochotne, prešiel jej dlaňou ponad ranu a tá sa zahojila.

„Ďakujem," odpovedala nesmelo.

„Hovor, čo sa deje," prikázal a sadol si za stôl.

Amanda stručne zhrnula, čo zistila. Hovorila rýchlo, najradšej by hneď išla brata hľadať. Kráľ nechcel robiť unáhlené závery a bol na ňu stále nahnevaný, ale videla, že tiež nie je pokojný.

„Dám poňho vyslať stráže, nájdu ho..."

„Nenájdu ho," skočila mu do reči Amanda, ale po jednom otcovom mrazivom pohľade si uvedomila, že by mala rozprávať zdvorilejšie. „Totiž... je tma. A myslím si, že stráže budú mať problém nájsť ten amulet, nieto už Chrisa, nemajú dosť svetla."

„Takže navrhuješ?" nadvihol obočie kráľ.

„Otec, ja viem, že si teraz naštvaný, ale ja ho nájdem oveľa rýchlejšie, ako stráže, viem si svietiť..."

„Ty nejdeš nikam najbližší mesiac!" zakričal kráľ a prudko sa postavil.

„Ale... ide o Chrisa," namietala Amanda opatrne. „Nemôžeš ma trestať až potom? Nájdem ho, a potom so mnou rob, čo chceš, ale veď sám vieš..."

Nedopovedala. Jej otec bol dosť inteligentný na to, aby chápal, že musí teraz odsunúť osobné problémy bokom. Amanda vedela čarovať, vynikajúco jazdila na koni a lesy poznala ako málokto iný.

Chvíľu mlčal, ale nakoniec ustúpil.

„Dvaja vojaci pôjdu s tebou. O vstupovaní do mojej pracovne bez dovolenia sa ešte porozprávame, a nebude sa ti to páčiť. Choď ho nájsť, a žiadne hlúposti, ak ho nenájdeš v lese, vráť sa domov."

„Áno, otec," prikývla pokorne a zamierila k dverám.

„A dávaj sa seba pozor," zavolal na ňu ešte pri odchode, už oveľa miernejším tónom. Amanda sa pousmiala, tak, aby ju nevidel. Nikdy na ňu nebol nahnevaný pridlho.

O chvíľu už nasadala na koňa. Pridali sa k nej dvaja vojaci, ale podľa jej osobného názoru boli skôr na okrasu a otcov dobrý pocit. Čarami sa vedela spoľahlivo ubrániť sama. Pohnala koňa, ani sa veľmi neobzerala na vojakov za sebou, a nasledovala cestu, ktorú jej ukázal zlatý gong.

Keď opustila svetlá mesta, vyčarovala nad sebou svetelný lúč, ktorý osvetľoval najbližšie okolie tak, akoby bol slnečný deň. So žiadnymi fakľami by vojaci takéto svetlo nevytvorili. Keď prebehla lesom až na miesto, kde Christopher zišiel z lesnej cestičky, spomalila a pomaly sa tiež vybrala medzi stromy. Opatrne sa poobzerala okolo seba, ale nikde nebolo vidieť ani náznak pohybu. Nočné zvuky lesa neboli ničím netypické a nenaznačovali nebezpečenstvo. Zosadla z koňa a pohľadom prebehla zem. Na tráve skutočne ležal amulet s roztrhnutou retiazkou. Opatrne ho zdvihla a preskúmala zem.

„Sú tu stopy súboja, vaša výsosť," ozval sa jeden z vojakov.

Amanda prikývla, sledujúc stopy na zemi. Zaujalo ju niekoľko spálených listov, ktoré do prostredia akoby nepatrili.

„Nebol to obyčajný súboj," odpovedala. „Používala sa mágia."

„Alchymisti?"

„Pochybujem. Alchymisti s nikým nebojujú, ak nemajú rozkaz od kráľa."

Amanda prešla pár krokov smerom hlbšie do lesa. Nevedela, ako chce Christophera nájsť, pretože stopy bolo síce vidieť, ale slabo a takmer určite sa po pár metroch stratia. Vzdialila sa od vojakov a hlavnú časť svetla si presunula k sebe. Vtedy začula hlasy spoza stromov, sebavedomé hlasy tých, ktorým sa nemôže nič stať.

„Už im chýba, pozri, poslali vojakov!"

Zjavil sa modrý záblesk a vojakov neviditeľná sila kúzla odhodila dozadu. Dvaja muži v čierych plášťoch vyšli spoza húštiny stromov, očividne si zatiaľ neuvedomujúc, že okrem ich vlastného svetla ich ožaruje aj Amanda. Tá radšej svoje svetlo nechala pomaly zmiznúť, nechcela byť nápadná. Nikto si ju však nevšimol, dvaja chlapi prešli priamo k vojakom, ktorí sa stihli postaviť a vytasiť meče.

„Skryte to, proti nám nemáte šancu, používame mágiu," zasmial sa jeden v čiernom.

Amanda opatrne podišla bližšie. Boli oblečení ako Paymon vtedy na svadbe, ale ani jeden z nich nebol on. Nebála sa ich, ale rada by zistila, o čo im ide, tak ešte nezasahovala.

„Kde je jeho výsosť princ Christopher?" opýtal sa jeden z vojakov priamo.

„Pravdepodobne niekde na ceste na sever," pokrčil plecami mág. „Alebo ho už hodili do vody, keď im liezol na nervy, čo ja viem? Skôr by sme sa radi spýtali my..."

Pristúpil bližšie. Vojaci zdvihli meče vyššie, ale všetci zúčastnení vedeli, že ak mágovia majú dosť arzenálu na čarovanie, meč proti nim nemá šancu. A muži v čiernom si verili, mali výhodu a vedeli o nej.

„Kráľ Cornelis, čo má on za schopnosť? On je ten, čo lieči rany, že?"

„To je o ňom známe," nervózne odpovedal vojak.

Amanda tiež nevedela, prečo sa pýtajú na niečo také, veď všetci vedeli, že jej otec lieči, chodieval aj do hradnej nemocnice, keď mal dosť energie. Dúfala, že vojak sa bude pýtať viac a niečo zistí, než mágovia zaútočia.

„Viete, kto sme? Sme černokňažníci zo Severného mora," hovoril muž v čiernom ďalej. Amanda sa zamračila. Prečo by prezrádzal, že je z klanu, ktorý má zakázaný vstup na pevninu? Potichu pristúpila bližšie, tušila, že sa o chvíľu bude musieť brániť.

Vojaci si vymenili znepokojené pohľady.

„Tu nesmiete byť," pripomenul jeden z nich, ale černokňažníci sa len zasmiali.

„Ešte sa porozprávajme o Tairemone. Princ nám zavadzať nebude, ale mal súrodencov, nie?"

Amanda si uvedomila, že ich vedomosti o Tairemone sú buď veľmi slabé, alebo niečo skúšajú. Bohužiaľ, vojak urobil zásadnú chybu. Pri zmienke o Christopherových súrodencoch podvedome pohľadom švihol k Amande. Černokňažník jeho pohľad nasledoval a Amanda naštvane pokrútila hlavou. Mohla sa dozvedieť viac, takto už nezistí nič. Aj keby sa skúsila tváriť, že je niekým iným, amulet na krku a kráľovský prsteň by ju prezradili.

Černokňažník si amulet všimol hneď. „Sestru!" vykríkol a oči mu zažiarili. „To nemyslíte vážne, Cornelis poslal po princa jeho sestru? Blázon!"

V rukách sa mu mihol malý mešec s prísadami na kúzla a o chvíľu už stromy ožiaril záblesk. Amanda stihla vyčarovať štít, ale sila, ktorou kúzlo do štítu narazilo, ju prekvapila. Predtým ju kúzelný štít chránil pred dračím ohňom, mečmi, šípmi, ale nič nebolo také silné, ako kúzlo. Udržala svoju ochranu, ale uvedomila si, že bude potrebovať čarovať silnejšie.

Černokňažník vyzeral byť prekvapený. Vyskúšal ďalšie kúzlo, ale Amanda ho opäť odrazila a tentoraz zaútočila ona. Nemali šancu oproti jej rýchlosti. Stačilo pár zábleskov a boli spútaní na zemi. Amanda pristúpila k nim.

„Kde je Chris?" spýtala sa jedného z nich, rukou mu zvierajúc krk.

Černokňažník neodpovedal. Po pár sekundách okolo nich zažiarilo oslepujúce biele svetlo. Keď zmizlo, černokňažníci boli preč.

„Dopekla!" vykríkla Amanda. Vedela, že nezmizli len tak, v putách nemali šancu vykonať kúzlo, niekto im pomohol. Pravdepodobne niekto, kto ich sledoval, či priamo spoza stromov, alebo mágiou na diaľku. „Ideme," prikázala vojakom a vyskočila na koňa.

Vojaci ju nasledovali. Amanda vedela, že majú pocit úplnej zbytočnosti, a sama sa toho poznania obávala. Ak pôjdu do vojny s černokňažníkmi, majú len alchymistov, celá armáda je zbytočná. Budú alchymisti stačiť? Koľko černokňažníkov vlastne existuje? A ako Kniha všetkých vekov zaváži v týchto počtoch?