Hoci sa za posledný rok nič nepríjemné nestalo a pokojné dni striedali ešte pokojnejšie, Christopher si nevedel zvyknúť na toto ticho. Bolo obyčajné a začínalo mu pripadať trochu nudné. Samozrejme, stále sa pripravoval na svoju možnú budúcu úlohu kráľa, a ako vždy, podpichoval svoju sestru a snažil sa ju vo všetkom predbehnúť, ale bol rád, keď mohol na chvíľu vypadnúť z rutiny. Možno aj preto sa zamotaniu do problému nedalo vyhnúť.

Vošiel do knižnice, aby vrátil knihu o čarovných tvoroch, a vôbec nebol prekvapený, keď tam našiel Amandu sedieť za stolom nad knihou.

„Ahoj, Amy, čo nové?" pozdravil ju len tak mimochodom a pohľadom skúmal policu.

„Čau," odzdravila Amanda nezúčastnene.

Konečne našiel správne miesto a knihu vrátil. Otočil sa k sestre. Nenápadne k nej pristúpil bližšie, aby jej ponad plece dokázal niečo prečítať. Amanda rýchlo prikryla knihu rukou.

„Poradím?" spýtala sa trochu podráždene.

„Prečo čítaš o alchymistoch?" spýtal sa zamračene Christopher a sadol si vedľa nej. Bez okolkov jej vytrhol knihu spod ruky.

„Hej!" bránila sa Amanda a pokúsila sa získať knihu späť, no neúspešne. Radšej svoje pokusy vzdala. „Z Južnej Zeme zmizla veľmi dôležitá kniha."

Christopher zdvihol pohľad od stránok a zamyslel sa.

„Možno som si niekedy niečo požičal?"

Amanda prevrátila očami.
„Veľmi dôležitá kniha, tú by ti nepožičali, a nielen preto, že ti trvá rok a pol vrátiť knihu!"

„Rok a pol zase nie."

„Bola chránená mocnými kúzlami, čo znamená, že ak ju niekto odniesol, musel byť alchymista."

„Alebo ty," uškrnul sa Christopher. „Sedelo by to, zbožňuješ knihy, možno si si jednu..."

„Prestaň, Chris."

Trochu zvážnel a vrátil jej knihu.

„Tak mi povedz, o čo konkrétne išlo."

„Zmizla kniha všetkých vekov."

Christopher prudko spozornel.

„Čože?" spýtal sa neveriacky. „Ešte aj taký ignorant, ako som ja, vie, že ak niekto má Knihu všetkých vekov..."

Nedokončil, hľadel na Amandu a čakal, čo dodá. Akoby očakával, že už vytvorila bojový plán, do ktorého sa pridá. Minimálne by ho to vytrhlo z nudy, aspoň na chvíľu. Amanda však nevravela nič, tak pokračoval.

„Treba ju dostať naspäť."

„Čo je dosť ťažké, ak nevieš, kto ju zobral."

„Na Sopheliinej svadbe bol ten alchymista..."

„Ja viem," prerušila ho Amanda. „Samozrejme, myslela som naňho a, úprimne, je skoro isté, že to bol on. Problém je, že nie je alchymistom Južnej Zeme."

„Pochopiteľne," pokrčil plecami Christopher. „Netrúfol by si kradnúť zo svojho vlastného kráľovstva, to je zrada a trestá sa smrťou."

„Ale ak nebol z Južnej Zeme, a od nás nie je tiež, odkiaľ je?"

Christopher pokrčil plecami.

„Netuším. Z iného kráľovstva. Pošleme správy všetkým, nech hľadajú muža menom Paymon."

Amanda sa pousmiala a neveriacky pokrútila hlavou. Povahová črta, ktorá jej na bratovi liezla na nervy zo všetkých najviac, sa zase začínala objavovať a ona na to nemala trpezlivosť.

„Christopher, ty nie si kráľ," pripomenula mu.

Zatváril sa trochu urazene.

„Fajn, povieme otcovi, že... a tak ďalej."

Amanda nereagovala. Skúmavo sa zahľadela na brata. Odkedy sa stretli s Paymonom, hlodali v nej obavy.

„Počuj," začala opatrne. „Pamätáš si, čo vtedy Paymon hovoril?"

„No," potvrdil znechutene. Stále ho spomienka na alchymistu v čiernom rozčuľovala.

„Fajn," pokračovala Amanda. „Tak potom určite vieš, že spomínal aj toto."

„Čo tým myslíš?"

„Že nezvládneš, ak náhodou nebudeš kráľ."

Christopher s ťažkým povzdychom prevrátil očami a nervózne sa postavil.

„To, že o mne pochybuješ aj napriek tomu, čo sa stalo minulé leto, s tým som aj trochu počítal," nahnevane hovoril s tvrdým pohľadom upretým na Amandu. „Ale že počúvaš toho chlapa, ktorý nás len urážal..."

Rozčúlene pokrútil hlavou a odchádzal z knižnice. Amanda ho nechcela rozčúliť, ale zdalo sa jej, že inak tento rozhovor ani nemohol ísť.

„Počkaj, Chris," zavolala za ním. „Kam ideš?"

Zastal v dverách a nahnevane sa otočil.

„Rozhodne nemám náladu riešiť teraz teba, a zrejme ani tú knihu, aby si si nemyslela, že tak zúfalo chcem byť kráľ. Takže idem jazdiť. Maj sa."

„Dávaj si pozor, v lesoch pri Dračích horách sú vraj..." Amanda nedokončila vetu, lebo zistila, že sa už vlastne rozpráva sama so sebou. Christopher bol preč. Amanda sa s povzdychom vrátila ku knihe. Takto si tú konverzáciu rozhodne nepredstavovala, skôr dúfala, že sa jej podarí s bratom nadviazať dôvernejší rozhovor. Možno nabudúce.

...

Christopherov hnedý žrebec sa hnal dopredu, akoby mu malo niečo ujsť. Kopytami narážal do pevnej zeme, na ktorej sa objavovala jarná tráva. Jeho majiteľ tiež hľadel sústredene pred seba, snažil sa pozornosť zamerať na cestu a nie na rozhovor, ktorý ho rozčuľoval.

Nakoniec spomalil, keď už bol v blízkosti vodopádu pod Dračími horami. Zahľadel sa na padajúcu vodu a spomenul si, ako jeho sestra tento pohľad miluje. Rovnako, ako draky, schovávajúce sa za skalnými stenami nad vodopádom. Rozhodol sa prejsť okolo hranice. Otočil koňa a pomaly, krokom išiel ďalej. Konečne sa upokojil a s čistou mysľou mohol uvažovať. V skutočnosti to nebola Amanda, ani jej slová, čo ho štvalo. Boli to už Paymonove slová a proroctvo, ktoré z nich vyplývalo.

Po vojne sa zmenil, hovorili mu to viacerí, ale on mal pocit, akoby len začal bojovať sám so sebou. Predtým si bol istý, čo chce. Ale s jeho namyslenosťou odišla aj časť tejto istoty a teraz začal vidieť aj druhú stranu. Bolo mu jasné, čo chce, len pochyboval, či je to aj správne. Všetci mali pravdu, aj tá jeho nemožná sestra. Chcel byť kráľ, a ak nebude, pravdepodobne sa cez to tak ľahko nedostane. Nakoniec áno, tým si bol takmer istý, určite by nebojoval proti svojej sestre, na to ju mal príliš rád.

Prechádzal lesom pod horami. Hranice určite nechcel prekročiť, síce to už nebolo také nebezpečné, ako kedysi, ale stále nebol veľkým fanúšikom drakov. Vlastne, nikto nebol, okrem Amandy, vďaka ktorej sa s drakmi spojili a vyhrali vojnu.

Za stromami pred sebou začul hlasy. Rozhovoru nerozumel, ale pochopil, že tam je niekoľko ľudí. Nebolo to nezvyčajné, do lesa mohol ísť ktokoľvek, a kým to boli obyvatelia Tairemonu, všetko bolo v poriadku. Napriek tomu by sa nerád s hocikým stretol, nechcel, aby ho spoznali, prinášalo to rozpačité situácie a na to teraz nemal náladu.

Radšej sa rozhodol, že to miesto obíde väčším oblúkom. Nerobil si starosti s tým, že by počuli jeho, z tej diaľky by ho isto nespoznali, takže by ho pokladali len za náhodného jazdca na koni, možno člena kráľovej stráže, ale určite nie princa. Napriek tomu, keď sa mu naskytla príležitosť cez škáru medzi stromami pozrieť, kto to je, využil ju. Na jeho veľké prekvapenie sa medzi stromami mihla postava v čiernom plášti s kapucňou na hlave. Zazrel ju len na chvíľu, ale bolo mu jasné, o koho ide. Černokňažníci už neboli len v divočine nad Tairemonom a Dračími vrchmi, ale očividne postupovali na juh do Tairemonu. Christopher sa zamračil. Netušil, koľko ich je, ani akí sú silní, ale ak zmizla Kniha všetkých vekov, pravdepodobne ju jeden z nich vie použiť, a to znamená obrovskú silu, proti ktorej mu meč nepomôže. Najrozumnejšie by bolo vrátiť sa a využiť armádu, alchymistov a Amy.

Christopher ale nebol známy pre svoje najrozumnejšie riešenia a jeho zvedavosť ho nútila ísť sa pozrieť, kto to je a čo robí. Obhajoval si to tým, že aspoň zistí, akí sú silní. Trochu sa priblížil, nie príliš, iba tak, aby mu menej zavadzali stromy. Uvidel ich jasnejšie. Bolo ich aspoň dvanásť, taký počet nečakal, navyše boli ozbrojení, každý z nich mal meč. Christopher chvíľu uvažoval, ale nakoniec predsa len dospel k názoru, že najrozumnejšie bude odísť.

Vtedy sa však zrak jedného z černokňažníkov, ktorý vyzeral ako vodca, uprel k nemu. Christopher spoznal tie oči okamžite a to mu zabránilo ujsť. Nemohol byť zbabelý, nie pred ním. Otočil koňa a namiesto späť do Carbornu prišiel bližšie k votrelcom.

„Čo robíte na území Tairemonu?" spýtal sa tvrdo, keď bol dosť blízko.

Hľadel na Paymona a snažil sa nedať najavo obavy. Nebol taký sebavedomý, ako pôsobil, uvedomoval si, že černokňažníci môžu byť extrémne nebezpeční, ak majú možnosť čarovať.

„Ako hlúpy musí byť človek na koni, aby zakročil proti dvanástim z nás sám?" nadhodil Paymon a tváril sa trochu sklamane. „Ach, viem. Hlúpejší ako ten kôň."

„Viem, čo si ukradol!" nahnevane odpovedal Christopher. „Za to ponesieš dôsledky."

„Ak ma chytia," pokrčil plecami Paymon. „Nechceš radšej ujsť, princ?"

„Ja neutekám," zavrčal Christopher a vytasil meč. Nemal náladu nechať sa urážať, stále bol nahnevaný za to, čo mu povedal na Sopheliinej svadbe.

„Ten nápad schvaľujem, kráľovská krv je vzácna a zíde sa do kúziel, chyťte ho," nezúčastnene odpovedal Paymon a nevenoval mu ďalší pohľad.

Zvyšok černokňažníkov tiež vytasil meče. Christophera to trochu upokojilo – nebudú čarovať. Nechcú, alebo nemôžu. Možno si len šetria sily, ale ak bude dosť rýchly...

Zoskočil z koňa a zaútočili naňho. Hlboko ho podcenili, ani jeden z černokňažníkov nebol výnimočný šermiar a Christopher sa dokázal brániť bez väčších ťažkostí aj útokom niekoľkých naraz. Pymon chvíľu všetko sledoval so skúmavým výrazom v tvári, potom sa ale odvrátil a niečo robil skrytý za stenou svojich spolupracovníkov. Niekoľkí už stihli padnúť, ale nevyzeral, že by ho to zaujímalo. Princ, napádaný z viacerých strán naraz, bol príliš zaneprázdnený na to, aby sa sústredil na svojho úhlavného nepriateľa.

Po niekoľkých minútach sa ozvalo hlasné buchnutie a Christopher stratil pevnú pôdu po nohami, vyletel do vzduchu a dopadol tvárou nadol niekoľko metrov odtiaľ. Meč mu počas letu vyletel z ruky a v tom momente si Christopher uvedomil, že už používajú čary a čas sa kráti. Ak sa nepoponáhľa, dostanú ho.

Rýchlo sa postavil a pohľadom prebehol okolie. Černokňažníci sa k nemu rýchlo približovali, no jeho meč ležal za nimi. Bol obkľúčený.

„Prehral si," posmešne mu povedal jeden z nich. „Vzdaj sa. Zatiaľ ťa nezabijeme, ale..."

Christopher si uvedomoval, že bez meča nemá šancu. Keby tak mal meč... vtedy si spomenul. Natiahol ruku smerom k meču. Stálo ho to oveľa viac úsilia, než dúfal, ale meč mu vletel do ruky. Černokňažníci vyzerali ohromení. Nečakal a začal znovu bojovať.

„Ale no tak!" ozval sa Paymonov hlas. „Musím všetko robiť sám?"

Ďalšie kúzlo už bolo efektívnejšie. Christophera neviditeľná sila zrazu pripútala k stromu a nedokázal sa pohnúť. Paymon vykročil k nemu. Christopher sa nechcel vzdať tak jednoducho, sústredil sa na meč a podarilo sa mu ho zdvihnúť do vzduchu, dokonca aj doletel k Paymonovi, ten sa mu ale elegantne uhol a meč spadol na zem. Christopher bol vyčerpaný. Neovládal svoju schopnosť natoľko, aby Paymona porazil. V duchu si nadával, prečo sa vôbec do tohto zamotal a nešiel priamo domov.

„No, myslím, že stačilo. Potrebujeme ťa," skonštatoval Paymon. „Alebo aspoň nejaké časti z teba. Aj keď sa mi nepáči, že už vieš schopnosť ovládať... čo s tým urobíme?"

Christopher neodpovedal, len ho prebodával vražedným pohľadom.

„Už viem," uškrnul sa Paymon nakoniec. „Potrebujem trochu tvojej krvi, ak sa nenahneváš... vlastne, nemáš na výber. Budem neskôr potrebovať dosť tvojej krvi, neveril by si, aké kúzla sa s ňou dajú robiť a prakticky sa nedá zohnať."

Vybral spoza pása malú dýku a zarezal mu do zápästia. Pár kvapiek krvi nechal padnúť do okrúhlej, plytkej kamennej nádoby. Pridal niekoľko ďalších ingrediencií a zašepkal zaklínadlo.

„Dobrú noc, princ," posmešne poznamenal, než z nádoby vyletel jemný prášok a zosadol na Christophera.

Než zaspal, cítil, ako mu Paymon z krku odtrhol kráľovský amulet. Posledné, čo mu mysľou prebehlo, bolo, že teraz ho už nenájdu.