Súd na druhý deň prebiehal v nezvyčajnej atmosfére. Súdna sieň bola plná ľudí, ktorí chceli proces vidieť, a v senáte stále nevládol jednoznačný názor na Tristanovu vinu. Christopher ocenil, že tentoraz zasadala aj Amanda, veril v to, že sa jej podarí presvedčiť ostatných k miernejšiemu verdiktu. Hoci posledné slovo mal vždy kráľ, priveľký rozpor rozsudku s rozhodnutím senátu vyvolával znepokojenie a napätie medzi kráľom a šľachtou.

Začal súd. Priviedli Tristana a prečítali obvinenia.

„Pod menom Paymon sa v spolupráci s temnými silami vyzbrojil kúzlami, uniesol následníka trónu a väznil ho na ostrove..."

Christopher počúval slová, ktoré zneli oveľa horšie, než v skutočnosti boli, sledujúc Tristana. Ten však kľačal na zemi a pohľad nezdvihol.

„...rozpútal vojnu, ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila smrť kráľa."

Konečne obvinenia skončili. Zoznam by vystačil aj na niekoľko trestov smrti, a mladému kráľovi bolo jasné, že si bude musieť svoj mierny rozsudok veľmi dobre obhájiť.

„Priznávaš vinu?" spýtal sa prvú povinnú otázku.

„Áno." Odpoveď bola sotva počuteľná.

„Obvinený, chcem počuť obhajobu," povedal s pohľadom na Tristana a dúfal, že trochu pomôže sebe aj jemu tým, že sa bude brániť.

Ostal však ticho, ani sa nepohol. Christopher začínal byť trochu podráždený. Chápal Tristanov pocit viny, ale zároveň trval na tom, že mu dá druhú šancu bez ohľadu na to, či ju on chce alebo nie.

„Dobre, tak výsluch," kývol strážcovi, ktorý sedel vedľa neho a mal na starosti obvinenia a výsluch.

Strážca sa opäť postavil.

„Obvinený, prečo ste uniesli jeho výsosť kráľa Christophera?"

„Potreboval som jeho krv," odpovedal Tristan nevýrazne.

„Načo?"

„Na uzamknutie mágie."

„Prečo ste chceli uzamknúť mágiu?"

Teraz nastal moment, v ktorom Christopher zo všetkých síl dúfal, že spomenie démona, ktorým bol ovládaný. Tristan však nemal v pláne nič také.

„Chcel som ovládnuť svet."

„Prečo?" pýtal sa strážca ďalej.

„Lebo..." Tristan na sekundu zaváhal, akoby sa nevedel rozhodnúť, či sa obhájiť chce, alebo nie. „Chcel som byť najmocnejší."

Christopher len veľmi ťažko udržal neutrálnu tvár. Na chvíľu strážcu zastavil a položil otázku sám.

„Chceš tým povedať, že si konal podľa svojej vôle? Naozaj sám od seba?" ovládal sa, ale trpezlivosť mu visela na vlásku.

„Áno," povedal Tristan po chvíli tvrdohlavo s pohľadom zabodnutým do zeme.

Zašumelo to aj medzi senátom. Väčšina šľachticov poznala celý príbeh a uvedomili si, že Tristan sa odmieta obhájiť. Christopher mal toho dosť.

„To je ľahko overiteľné klamstvo," skonštatoval tvrdo. „Kráľovi sa neklame a už vôbec nie na súde!"

Pozrel na strážnika stojaceho za Tristanom a prikývol. Sálou sa rozľahol úder a výkrik obvineného, keď mu strážnik vrazil poriadne silnú facku. Tristana to prinútilo prvýkrát pozrieť na Christophera a z jediného pohľadu pochopil, že kráľ udáva pravidlá a prispôsobovať sa mu nemieni. V skutočnosti nemal na výber, musel spolupracovať. Zamrmlal ospravedlnenie.

„Ešte raz," s ťažkých povzdychom sa znovu ozval Christopher. „Chcem počuť, čo viedlo k uzamknutiu mágie a všetkým súvisiacim udalostiam."

Konečne sa Tristan rozhovoril. Spomenul Kostrahovu návštevu a moc, pod ktorú sa dostal. Priznal, že nedokázal určiť, koľko z toho vykonal on a za koľko je zodpovedný Kostrah.

Keď skončil a zodpovedal všetky ďalšie otázky, senát dostal čas na rozhodnutie. Vrátili sa po pol hodine, a Amanda sa postavila, aby predniesla rozhodnutie.

„Senát považuje prípad za extrémne komplikovaný a nedokázal zaujať jednoznačné stanovisko. Avšak nikto nesúhlasí s oslobodením, a rovnako nikto nesúhlasí s popravou. Väčšina senátu sa zhodla na väzení a prípadnom ďalšom treste, ale..."

„Ďakujem," prerušil ju Christopher. „Presný rozsah som ani neočakával."

Postavil sa. Bol by radšej, keby tento rozsudok vynášať nemusel, a uvažoval, či bol skutočne dobrý nápad pokúsiť sa s Tristanom spriateliť. Jeho tvrdohlavosť mu všetko iba komplikovala.

„Obvinený, uznávam ťa vinným," začal s prednesením rozsudku. „Trest určujem na tridsať rán bičom, dvadsať za činy z obvinenia, desať za klamstvo na súde. Ďalej dostaneš na výber, buď doživotné väzenie, alebo sa zaviažeš Tairemonu a budeš slúžiť ako alchymista v hrade, čiastočne slobodný. Končím súd."

V sále sa začal ozývať šum hlasov, diváci sa zberali na odchod. Christopher sledoval, ako Tristana odvádzajú stráže, a nebol príliš spokojný, hlodali v ňom obavy, či odhadol Tristana správne. Ak ujde a začne zase každému škodiť, bude to teraz aj jeho zodpovednosť. Vedľa neho sa zrazu objavila Amanda.

„Dobrý nápad," schválila mu to.

„On je taký blbec," zavrčal Christopher.

„Čo? Aha, to, že sa obviňuje a nedá si povedať? Takých zopár poznám." Potľapkala ho po pleci a s ironickým úsmevom odišla.

Prevrátil očami, ale trochu ho to upokojilo, asi celá vec naozaj nebola až taká čierna, ako ju momentálne videl. Ak sa sám dal dohromady, dá sa aj Tristan.

Chcel byť pri výkone trestu, čiastočne preto, aby mohol s Tristanom a Solasom hneď potom uzavrieť dohodu, ale čiastočne aj preto, že nechcel Tristana nechávať samého. Presvedčil sa, že je to práve osamelosť, ktorá ľudí núti uzavrieť sa a plánovať pomstu. Preto popoludní zišiel do väzenia ako každý deň, keď sa s Tristanom chodil rozprávať. Tentoraz ho už našiel bez košele a viditeľne nervózneho.

„Čo to na tom súde malo byť?" spýtal sa ho bez úvodu, keď prišiel k cele. „Musíš si to ešte zhoršovať?"

Tristan sklopil pohľad a neodpovedal.

„Bude to v poriadku," snažil sa ho upokojiť Christopher. „Nebude to príliš tvrdé."

Odomkol dvere a odvádzal ho z cely.

„Kde sú stráže?" nechápal Tristan. „Mohol by som vás napadnúť."

„Som ozbrojený, mám schopnosť a verím ti," odpovedal stručne Christopher. „Stráže netreba."

Konečne ho doviedol do miestnosti s dreveným krížom s okovami na stene. Čakali tam dvaja strážnici a kat. Povzbudzujúco mu stisol plece a odstúpil, kým ho stráže pripútavali.

Dal predtým katovi pokyny, aby Tristana trochu šetril, a nevložil do úderov celú silu. Vykonanie rozsudku netrvalo dlho. Tristan sa zo všetkých síl snažil ostať ticho, ale zo zaťatých pästí a trhnutia sa po každom údere bola jasne zreteľná jeho bolesť. Po tridsiatich ranách mal na chrbte výrazné červenofialové pásy, na niektorých miestach bič preťal kožu až do krvi a objavili sa malé pramienky krvi. Trvalé stopy však neostanú. Christopher kývnutím poďakoval katovi, vedel, že Tristan mohol dopadnúť aj oveľa horšie.

Odpútali ho a utreli mu chrbát od krvi vlhkou látkou namočenou v dezinfekčnom roztoku.

„Kam s ním teraz, pane?" opýtal sa jeden z väzenských strážcov. „Vracia sa do cely?"

„Nie, ide so mnou," povedal Christopher. „Netreba mi sprievod, zvládnem to sám."

Počkal, kým sa Tristan oblečie, a odvádzal ho k alchymistom. Prechádzali tmavými podzemnými chodbami, najkratšou cestou, a zároveň najopustenejšou.

„Si v poriadku?" spýtal sa Christopher, keď bolo dlho ticho.

„Nie," zavrčal Tristan podráždene.

„Keby si ma nenaštval, bolo by to lepšie."

„Ja viem."

Christopher sa rozhodol, že kým má čas, môže ho pripraviť na to, čo od neho budú očakávať v najbližšom čase.

„Ak prijmeš naše podmienky, budeš môcť ostať bývať v hrade a pracovať so Solasom. Je to lepšie, ako tráviť čas vo väzení a pracovať fyzicky."

Tristanovi však do reči nebolo, len prikývol. Chrbát ho stále pálil a tušil, čo ho ešte čaká, a radšej na to nemyslel. Prišli až k pracovni alchymistov, kde ich Solas už čakal s pripravenými prísadami. Pod nimi horel oheň. Tristan pohľadom preletel obsah kotlíka.

„Uber plameň, lebo to spáliš," zamrmlal si popod nos, ale dosť nahlas, aby ho Solas počul.

„Úmyselne," usmial sa Solas. „Nepotrebujem také silné zaklínadlo."

Tristan sa zatváril pochybovačne. Christopher ho posadil za stôl a sám si sadol vedľa neho. Prehovoril Solas.

„Poznáš toto zaklínadlo, predpokladám."

„Poznám skoro všetky zaklínadlá a aj keby nie, z prísad by som vedel odhadnúť, čo robia," odpovedal Tristan. „Salvexia. Spútanie otroka."

Zatváril sa kyslo a Christopher rozumel, prečo. Povzdychol si a pokúsil sa to vysvetliť.

„Nebudeš otrok. Potrebujeme obmedziť iba časť tvojej slobody. Môžeš ešte stále odmietnuť dohodu, lenže v tom prípade ostaneš vo väzení, pretože my inú možnosť nemáme."

„Poďme na to, načo strácať čas," povzdychol si Tristan.

Stále im neveril, že by ho nechali dostatočne slobodného, aby mohol urobiť akékoľvek rozhodnutie, ale tiež sa mu viac páčilo toto väzenie ako to tradičné.

„Bude to bolieť," upozornil Solas.

„Viem." Tristan si už predtým všimol okovy na stole, do ktorých teraz vsunul ruky. Bol znovu pripútaný, jednak aby sa nepokúšal premôcť ich a čarovať, ale hlavne preto, aby si neublížil, keď bude v bolestiach.

Solas mu zobral pár kvapiek krvi a vložil ich medzi ostatné prísady. Tristan zaťal zuby. Sledoval, ako Solas vystrel ruku nad kotlík a vyslovil formulku. Vtedy pocítil bolesť, hoci na inom mieste, než čakal. Zachvátila mu ruku a mal pocit, akoby mu ju prebodávalo milión žeravých ihiel.

Christopher zhrozene sledoval, ako Tristan vykríkol od bolesti. Zmätene pozrel na Solasa, ktorý dokončil formulku a uprel pohľad na Tristana, stále zmietaného v bolestiach.

„Tristan Valar, prikazujem ti a tento príkaz dodržíš. Nikdy nebudeš bez môjho alebo kráľovho dovolenia používať ani vytvárať zaklínadlá, ktoré by mohli komukoľvek ublížiť. Nesmieš bez dovolenia odísť za hranice Tairemonu."

Stiahol ruku sponad kotlíka a vtedy Tristanova bolesť v ruke zmizla, oveľa skôr, než očakával. Zaskučal od úľavy a pozrel sa na ruku, ktorú sa v bolestiach inštinktívne snažil vytiahnuť z okovy a odrel si zápästie. Christopher mu ju oslobodil. Tristan chvíľu zízal na ňu, potom zmätene na Solasa.

„Čo to... veď tie podmienky boli neuveriteľne slabé! Dá sa nájsť kopa spôsobov, ako odtiaľto ujsť, alebo niekomu ublížiť bez mágie..."

„Áno," prerušil ho Christopher. „Zopakujem ti to druhýkrát a snáď mi už uveríš. Nie si otrok. Máš voľný pohyb po celom Tairemone, iba nesmieš prekročiť hranice. Lenže dohodli sme sa, že ostaneš tu a budeš pracovať v hrade ako alchymista. To ti prikazujem, ale nie kúzlom. Samozrejme, bude to práca tak, ako pre Solasa, a budeš dostávať plat."

„Aj tak nemám kam ísť," odvetil Tristan potichu.

„Tvoje schopnosti v oblasti mágie sú obrovské, takže tie sme museli obmedziť čarami. Lenže ani to nemusí byť natrvalo." Christopher sa trochu usmial a položil mu ruku na plece. „Nikto ti slobodnú vôľu brať nebude. Teraz máš šancu stať sa tým, kým chceš byť. Nezahoď si ju."

Tristan so sklopeným zrakom neodpovedal. Pohľad mu padol na ruku, a so záujmom si prezrel znak, ktorý mal okolo prstenníka. Boli to čierne ornamenty, vyzeralo to, akoby mal prsteň, ale značka bola priamo na koži. Zmätene pozrel na Solasa.

„Ty si upravil značku."

„Áno," zasmial sa Solas. „Hádam si si nemyslel, že ťa označím na tvár."

Tristan sa pohľadom vrátil späť k ruke. Na Sato Madri bolo niekoľko otrokov, ktorým slobodnú vôľu prakticky úplne zničili týmto zaklínadlom. Označenie však bývalo na tvári, a výraznejšie. Prvýkrát sa v ňom objavila nádej, že to kráľ s vrchným alchymistom myslia vážne a skutočne mu dávajú druhú šancu, hoci nemuseli a on si to vôbec nezaslúžil.

„Ďakujem," zašepkal.

„Solas ti ukáže komnatu," povedal Christopher a vstal.

„Ja... nič nemám," povedal ešte Tristan rozpačito. Zo Sato Madri si nebral nič, neočakával, že sa nevráti.

„Viem, o všetko som sa postaral, v komnate nájdeš nejaké veci. Je to naozaj tvoj nový začiatok. Drž sa."

Rozlúčil sa so Solasom a odchádzal. Bol kráľom iba niekoľko dní, ale mal pocit, že už teraz nič nestíha.

Vybehol po schodoch do vstupnej siene, kde sa k nemu pridal Michel.

„Chris, ohlásila sa na návštevu delegácia z Viscerie. Mali by prísť o tri dni."

Christopher nebol prekvapený, očakával to, skôr či neskôr.

„Ďakujem. Ešte niečo?"

„Prišlo niekoľko listov, jeden od Targhenských víl. Podľa mňa budú problémy."

„S vílami? Prečo?" nechápal Christopher.

„Lebo už skôr niekto donúti teba niečo urobiť, než donútiť vílu spojiť sa s ľuďmi," odpovedal Michel. „Ak je niekto tvrdohlavejší ako ty, sú to ony."

Christopher prekvapene zastal a pozrel naňho. Takto sa rozprávať s kráľom si nikto nedovolil. Michel však nevyzeral, že by si uvedomoval tón svojich slov. Kráľ chcel niečo povedať, ale nakoniec si to rozmyslel, koniec koncov, je to jednorožec a okrem mágie sa nepodriaďuje nikomu.

„Budeš takýto prehnane milý vždy?" spýtal sa pobavene po chvíli.

„Ja nikdy nie som prehnane milý."

Christopher sa zasmial. Jeho úprimnosť bola v istom zmysle oslobodzujúca, zvlášť, keď všetci ostatní okolo neho chodili po špičkách.

„Myslím, že viem, čo tým otec myslel, že sa ku mne budeš hodiť," podotkol a zamieril do pracovne.

„A ešte tréning chlapcov mal začať pred štvrťhodinou," dodal Michel nevzrušene.

„Čože?" zvolal Christopher zdesene. „Dopekla, zabudol som! Nevieš to povedať hneď?"

„Veď to hovorím."

Christopher si ho už nevšímal, rozbehol sa do komnaty po meč a vybehol na cvičisko. Prezliecť sa do niečoho vhodnejšieho už nestíhal. Našiel ich tam, sedeli na prázdnych debnách, hoci by si mali na začiatku tréningu nachystať zbrane a obliecť si chrániče. Vykročil k nim, ale všimol si, že keď ho zbadali, zatvárili sa veľmi neisto. Postavili sa, ale žiaden z nich naňho priamo nepozeral.

„Chalani, čo..." Začal, ale potom si uvedomil, čo sa deje, keď sa mu uklonili. „Aha. Nie. Sadnite si, o tomto sa porozprávame."

Uvedomil si, prečo sa nenachystali. Neverili, že aj ako kráľ za nimi príde a netušili, ako sa teraz majú k nemu správať. Vysvetlil im, že nechce, aby sa medzi nimi čokoľvek menilo.

„Budete ma rovnako oslovovať, rovnako sa ku mne správať, rovnako budem chcieť, aby ste poslúchali. Stále som tu pre vás." Pozrel sa na ich tváre, ktoré prešli z vystrašených k uľahčeným. „A chcem, aby ste vedeli, že ste pre mňa dôležití a mám vás rád."

Chvíľu bolo ticho, potom sa k nemu Roy rozbehol a objal ho. S úsmevom si ho pritisol. Za jeho chrbtom zachytil Victorov pohľad. Videl v ňom radosť, ale aj hrdosť.

„Dobre, a teraz sa bežte pripraviť," povedal, keď ho Roy konečne pustil.

Sledoval ich, ako sa rozbehli ku skladu zbraní. Spomenul si, čo mu hovoril otec. Bez neho by pravedpodobne skončili vo väzení, a on bez nich by sa stal vrahom. Ale nestalo sa to len preto, že sa raz rozhodol ich na trhovisku predbehnúť a ukázať im, že nie sú neporaziteľní. Občas to najmenšie rozhodnutie dokáže zmeniť najviac, uvedomil si. Vykročil za nimi.