Vrátili sa spoločne ku koňom. Kráčali v tichu, a až keď vysadli, odvážila sa Amanda prehovoriť.

„Si v poriadku, Chris?"

Prikývol.

„Je mi oveľa lepšie." pozrel na Michela, ktorý stále stál na zemi. „Znamená to, že budeš bývať v Carborne?"

„Áno, alebo sa pohybovať v okolí," pokrčil plecami.

„Nájdeme ti komnatu," usmiala sa Amanda.

„Načo?" nechápal Michel.

Amanda si s bratom vymenila zmätený pohľad.

„No... aby si tam mohol spať, napríklad..." povedala neisto.

„Nespím," stručne odpovedal Michel. „Ideme? Máte v hrade prácu."

Pohnali kone na cestu naspäť a Michel sa premenil do svojej prirodzenej formy. Keď sa rozbehli, preteky pokračovali, Amanda sa snažila za každú cenu predbehnúť Christophera, ktorý využil jej chvíľkové zaváhanie a dostal sa do vedenia. Keď však okolo nich prebehol Michel a stratil sa v diaľke, obaja na chvíľu na všetko zabudli a len s prekvapením zízali na cestu pred sebou.

„Jeho už na preteky neberieme!" zvolala Amanda so smiechom.

Christopher sa zasmial tiež a znovu sa rozbehli. Keď prišli k hradu, Michel už dávno stál pred bránou a čakal na nich. Vykročili k nemu. Amanda si počas cesty brata pobavene prezerala.

„Čo je?" nadvihol obočie.

„Choď sa prezliecť, prosím ťa."

Nehovorila to len preto, že ho znovu chcela vidieť ako predtým. Zároveň si overovala, či sa skutočne so všetkým zmieril.

„Pôjdem," prikývol. Všimol si jej zámer. „Neboj sa, Amy, naozaj mi je lepšie. Myslím, že si zoberiem späť titul, ak kráľovná dovolí."

„O tom sa ešte porozprávame," zasmiala sa. „Možno od teba budem chcieť, aby si vykonal nejaký hrdinský čin, než ti vrátim striebornú korunu."

„Vydržať s tebou je hrdinský čin," odveil rovnakým tónom.

„So mnou? Ale no tak... Mám ti porozprávať, ako by sme nikdy nevyhrali vojnu, keby Amanda, najstatočnejšia princezná..."

„Prestaň," zahriakol ju, ale len ťažko potláčal úsmev. „Že nám musel ukázať práve to..."

Prišli k hradnej bráne. Michel odišiel, aby sa stretol s Charlesom a dal na prianie kráľovnej zvolať kráľovskú radu. Christopher odišiel do svojich komnát pripraviť sa, keďže už bol opäť na zasadnutí očakávaný. Keď vošiel do izby, jeho pozornosť upútalo zrkadlo na stene, ktoré nedávno rozbil. Bolo celé a nedotknuté napriek tomu, že ho odmietol dať vymeniť. Prišiel k nemu a pozrel na svoj odraz. Keď mu pohľad spočinul na vlastnej tvári, v hornej časti skla sa rozlial žiarivý zlatý nápis.

Si hodný byť kráľom.

Neubránil sa úsmevu. Otec sa skutočne postaral, aby nezabudol. Prezliekol sa do oblečenia, ktoré nosieval predtým, a v ktorom konečne opäť vyzeral ako princ. Skontroloval svoj obraz a nápis znovu zasvietil.

Odchádzal z komnaty prvýkrát po dlhom čase skutočne šťastný. Prechádzal dlhou chodbou, keď sa k nemu pripojila Amanda.

„Konečne vyzeráš trochu k svetu," skonštatovala.

„Aspoň chvíľu si sa mohla cítiť krajšia, tak neprovokuj," zasmial sa. „Prečo ideme tadeto?" spýtal sa zmätene, keď Amanda zamierila do chodby, ktorou to mali do zasadacej siene okľukou.

„Musím ťa na niečo pripraviť," priznala, stále kráčajúc, ale spomalila tempo. „Vieš, ja som pôvodne nechcela byť kráľovnou."

„Prečo?" nechápal. „Si v tom zatiaľ skvelá a ja som rád, že ťa mágia vybrala, vážne. Netvrdím, že by som nebol lepší," uškrnul sa. „Ale ak sa bojíš, že budem nahnevaný alebo pomstychtivý... nie. Ak ma budeš potrebovať, budem ti pomáhať."

„Nie," prerušila ho. „Potrebujem od teba, aby si prevzal trón."

„Čože?!" zvolal Christopher a zastal. Niekoľko sekúnd na ňu hľadel, aby sa uistil, že to myslí vážne.

Hovorila ďalej.

„Ja nechcem vládnuť. Chcem ísť s Nickom do Viscerie, spoznať ich krajinu, ostať s ním do konca života. Vieš o tom, že na ostrove majú hovoriace rastliny? A stromy, ktoré siahajú až do neba, a čarovné vážky..." pozrela na Christophera a dúfala, že neodmietne.

„Budeš mať ďalej drakov," poznamenal.

„Ja viem. Ale aspoň ťa budem mať dôvod navštevovať," uškrnula sa.

Zasmial sa. Stále vyzeral, akoby si nebol istý.

„Ale ak mágia vybrala teba, tak..." zmĺkol, keď mu to konečne došlo. „On o tom vedel."

Prikývla a obranne pokrčila plecami. Christopher si zrazu uvedomil všetko, čo predtým prehliadol.

„Preto mi dal tajomníka," vzdychol si. „Preto bolo také dôležité, aby som uveril, že si zaslúžim byť kráľ."

„Urobíš to?" spýtala sa s nádejou.

„Prevziať korunu? Myslím, že tú ranu nejako unesiem," odpovedal sarkasticky. „Chceš to urobiť hneď teraz?"

„Na rade. Nemám dôvod odkladať to."

Pokračovali v ceste do siene. Zasadalo veľké zhromaždenie kráľovskej rady, takže boli vo veľkej okrúhlej sieni s mnohými miestami, na ktorých sedeli šľachtici. Amanda prišla k stolu uprostred a prehovorila. Hovorila o svojom rozhodnutí vzdať sa trónu a snažila sa vysvetliť, čo ju k nemu viedlo. Stretnutie s otcom nespomínala, iba hovorila, že rozhodnutie mágie rešpektuje, ale ak mágia dovolí, rada by sa toho privilégia vzdala a prenechala ho svojmu bratovi.

Otočila sa s Christopherovi a chytila do rúk svoj amulet. Než ho otvorila, všimla si, že sú na ňom vyryté slová, ktoré tam predtým neboli.

Som na teba hrdý.

Usmiala sa, potlačila dojatie a otvorila amulet. Zlaté svetlo vnútri žiarilo ako predtým. Spojila svoju ruku s Christopherovou. Tentoraz jej jemne stisol dlaň a jeho pohľad bol milý, v ostrom kontraste s nevraživosťou, ktorá z neho sálala prvýkrát.

Takto by to malo byť, pomyslela si Amanda a konečne mala pocit, že všetko je v poriadku.

Zlaté svetlá sa opäť spojili, najprv ožiarili Amandu, no potom sa zlaté vlákna stiahli a presunuli cez spojené ruky na Christophera. Jeho koruna sa zmenila, namiesto menšej striebornej mal na hlave kráľovskú zlatú korunu, ktorá predtým patrila Amande. Potom svetlo z amuletov zhaslo a zavreli sa.

Amanda ustúpila niekoľko krokov.

„Kráľ Christopher," ukázala naňho s úsmevom.

Cítila sa oveľa uvoľnenejšie, keď sálou zaznel potlesk a ona si uvedomila, že táto kapitola je za ňou. Christopher si svoje vymenovanie očividne užíval tiež. Rozdával úsmev na všetky strany a Amanda si všimla, že niektorí šľachtici túto zmenu schvaľujú viac, než by jej boli ochotní priznať. Keď potlesk zmĺkol, Christopher pristúpil k stolu, aby prehovoril, ale ešte predtým sa otočil k Amande. Chvíľu zaváhal, ale potom k nej pristúpil a silno ju objal.

„Ďakujem," zašepkal jej.

Potom konečne otvoril zasadnutie ako nový kráľ. Chvíľu rozprával o svojom poslaní, ale nastal čas venovať sa tomu, kvôli čomu sa stretli.

„Dnes by sme mali prebrať..." pozrel do papiera pred sebou a zvážnel. „Tristan Valar."

Nepozeral sa predtým do programu zasadnutia a nálada mu poklesla. Nechcel rozhodovať o osude človeka, s ktorým sa za posledné dni spriatelil napriek všetkému, ale zdalo sa, že sa tomu nevyhne.

„Nemá zmysel ďalej rozoberať jeho vinu na zasadnutiach," skonštatoval. „Na jednoznačnom stanovisku sa zrejme nezhodneme. Je čas na súd, stanovujem ho na zajtra, súdiť budem ja."

Medzi šľachticmi to zašumelo, nečakali, že súd bude tak skoro. Christopher ale nemal náladu na dlhé rozhovory o Tristanovi. Vedel, že nech sa rozhodne akokoľvek, niekto spokojný nebude, a sám seba potreboval k tomu rozhodnutiu donútiť.

...

Solas v podzemí pracoval na svojej druhej knihe a nečakal nikoho príchod. Preto bol prekvapený, keď za ním večer prišiel kráľ.

„Potrebujem poradiť," priznal a sadol si oproti nemu. „Myslel som si, že keď budem mať termín, skôr rozhodnem o Tristanovom osude. Ale nie je to pravda, stále neviem, čo s ním."

Solas si povzdychol.

„Pane, pustiť ho je extrémne nebezpečné."

„Ja viem. Neexistuje nejaké kúzlo, ktoré by mu zabránilo čarovať?"

Solas sa zamyslel.

„Nie... teda, vlastne áno, ale to musí byť naviazané na človeka a je trochu drsné."

„Počúvam," s nádejou naňho pozeral Christopher.

„Viete, pane, čarodejník jeho formátu by sa celkom hodil tu v hrade, vám aj mne," začal Solas. „Je jeden spôsob, ako ho donútiť spolupracovať. Mohol by som ho spútať kúzlom, ktoré mu umožní čarovať len vtedy, keď mu to dovolím a robiť len tie kúzla, ktoré mu dovolím. Je to zložité, ale myslím, že by som to mohol urobiť. Rovnako mu viem týmto kúzlom zabrániť opustiť krajinu. Vlastne ho môžem donútiť robiť čokoľvek."

„Čo sa stane, ak poruší zákaz? Napríklad odíde z krajiny napriek tomu?"

„Hneď, ako by prekročil hranice, cítil by bolesť takú intenzívnu, že by ho donútila vrátiť sa späť."

Christopherovi sa táto cesta zdala použiteľná, lepšie povedané, nič iné vymyslieť nedokázal. Poďakoval Solasovi a zamieril späť do nadzemných podlaží, ale potom sa zháčil. Ak chcú Tristana nechať v hrade ako alchymistu, nemá zmysel, aby to urobili, ak s tým nebude súhlasiť. Nebolo predsa zmyslom uväzniť ho, ale dať mu slobodu a zároveň sa chrániť pred jeho mocou.

Ostal ešte v podzemí a vybral sa do väzenia. Chcel s Tristanom hovoriť, hoci si nebol istý, ako zareaguje. Našiel ho v cele ako vždy.

„Zajtra bude súd," oznámil mu.

Tristan pokrčil plecami.

„Asi mi nedoprajete tú radosť, aby ste ma zabili a ja som mal pokoj," skonštatoval. „Čo to bude?"

„Neviem presne," priznal Christopher. „Ale bez trestu ťa nechať nemôžem."

Tristan vyzeral zarazene.

„Prečo by ste uvažovali o niečom takom?" nechápal. „Na vašom mieste by som sa dal popraviť."

„Nebola to tvoja vina, nie úplne."

„Určite?" spýtal sa Tristan. „Ako to môžete vedieť? Ako môžete vedieť, kto som, keď to neviem ani ja sám?"

Christopher neodpovedal. Neprekvapilo ho, že Tristan sa stále cíti vinný, koniec koncov, on nestretol pustovníka, ktorý by mu vedel objasniť, čo robil ešte on a čo nie. Tristan vyzeral rovnako zničene ako predtým, možno ešte viac, keď opadol prvotný šok a on si začal všetko uvedomovať a v mysli mu ožívali spomienky na vraždy, ktoré vykonal.

„Na Sato Madri som vás uväznil v omnoho horšom väzení, a využíval na vlastné sebecké ciele. Prečo vôbec rozmýšľate, čo so mnou?" pokrútil hlavou. „Pre mňa sa príbeh skončil."

„Ja si skôr myslím, že sa nikdy nezačal," odvetil Christopher. „Nevieš, kto si, fajn. Nevieme ani my. Ale teraz budeš mať možnosť vytvoriť seba samého od nuly. Budeš odsúdený za to, čo si robil pod vplyvom Kostraha, ale vieš, že si to nebol úplne ty. Práve preto nechcem, aby si navždy ostal vo väzení."

„Ak ma pustíte, bude to veľmi hlúpe rozhodnutie, prepáčte mi moju úprimnosť."

„Hovoril som so svojím vrchným alchymistom. Navrhol, že by si sa k nemu mohol pridať a stať sa alchymistom Tairemonu."

Tristan sa prudko postavil a zízal na Christophera, akoby nemohol uveriť tomu, čo počul.

„Zbláznili ste sa? Nechať ma čarovať?"

„Nie, to by asi naozaj bolo riskantné," pripustil Christopher. „Najprv chcem zistiť, kým sa staneš. Lebo to rozhodnutie je na tebe."

„Takže...?"

„Môj vrchný alchymista spomínal kúzlo, ktorým by ti vedel dočasne zabrániť čarovať. Nebol by si vo väzení a zároveň by si mohol robiť len to, čo ti dovolí."

Tristan sa neveriacky zasmial.

„Salvexia?" spýtal sa.

„Nehovoril mi, ako sa volá."

„Robte, čo chcete," pokrčil Tristan plecami a znovu sa posadil. „Ale zobrať mi slobodnú vôľu nie je cesta k tomu, aby som vás presvedčil o tom, že som sa zmenil."

Christopher sa zamračil.

„To kúzlo berie slobodnú vôľu?"

„Časť z nej určite, podľa toho, ako sa vykoná," odpovedal Tristan, ale bolo vidno, že mu už veľmi do reči nie je.

„Porozprávam sa ešte so Solasom," prisľúbil Christopher. „Pozri, ja viem, ako sa cítiš, ale veľa toho na výber nemám."

Tristan len ticho prikývol.

„Uvidíme sa na súde."

Christopher odišiel, v duchu preklínajúc svoju sestru, prečo mu nemohla odovzdať vládu až potom, čo tento problém vyrieši.