Na chvíľu nastalo šokované ticho. Cornelis sa na oboch usmieval, vyzeral živý ako kedykoľvek predtým, jedinou zmenou bolo, že na hlave už nemal korunu, oblečený bol v jednoduchom modrom oblečení a vyžaroval z neho pokoj, ktorý vystriedal napätie spred boja.

„Asi máte niekoľko otázok," prehovoril. „Hneď odpoviem na prvú. Áno, naozaj som zomrel. A skutočne, toto je dom pustovníka."

„Tak ako to, že si tu ty?" spýtala sa Amanda, ktorej sa prvej vrátila reč.

„Pustovník je posol mágie, a ten posol neostáva celý čas rovnaký. Vždy si mágia zvolí niektorého zomrelého kráľa, a teraz je rad na mne."

Amanda prikývla a pozrela na brata. Christopher stále stál pri dverách s výrazom zdesenia, akoby uvažoval, či by nemal radšej bežať preč. Cornelis urobil zopár krokov k nim a natiahol ruku.

„Neboj sa, Amy. Poď sem."

Zaváhala iba na sekundu, potom šok konečne opadol a rozbehla sa k otcovi. Pevne ju objal. Od radosti a dojatia jej vyhŕkli z očí slzy. Jej želanie bolo vyslyšané, mohla ho ešte raz počuť, objať, rozprávať sa s ním. Keď ju pustil, bola taká nadšená, že nevedela, kde začať. Ozval sa on.

„Budeme mať čas o chvíľu," usmial sa na ňu a jemne ju posunul nabok. „Najprv vyriešim Chrisa, ak dovolíš."

Po tvári sa jej rozlial široký úsmev a prikývla. Ak niekto mohol vrátiť Christopherovi stratené sebavedomie, bol to on. Cornelis prišiel k synovi bližšie, ten mal pohľad upretý do zeme, stále so strachom v očiach. Srdce mu divoko bilo, hoci chcel otcovi všetko vysvetliť, možno aj spýtať sa, čo má ďalej robiť, nebol na toto stretnutie pripravený. Otec prišiel k nemu a chcel ho objať tiež, ale Christopher pokrútil hlavou a odtiahol sa. Cornelis si povzdychol a položil mu ruku na plece.

„Chris," oslovil ho opatrne.

„Vieš, čo som urobil?" spýtal sa Christopher potichu.

Cornelis prikývol, ale nevyzeral ani trochu nahnevaný.

„Poď sem," prikázal jemne a odviedol syna k veľkému zrkadlu na stene.

Amanda si zrkadlo všimla hneď, ako vošla, neodrážalo totiž žiaden odraz, bolo len jemne strieborné. Tušila však, že niečo sa v ňom objaví, keď otec rozhodne, čo chce Christopherovi ukázať. Keď bola u pustovníka naposledy, uvidela obrazy zo svojej minulosti v nádobe s vodou. Teraz nový pustovník, ich otec, postavil Christophera pred striebornú plochu zrkadla.

„Christopher, kedy si sa naposledy videl v zrkadle?" spýtal sa. „A to myslím vo všetkých významoch slova."

„Keď som sa videl naposledy, tak som ho rozbil," prehovoril Christopher. „Prečo nie si nahnevaný?"

„Prečo by som mal byť?"

„Nechal som sa oklamať démonom."

Cornelis si povzdychol, nezložil však ruku z Christopherovho pleca.

„Za to nesiem ja sám časť zodpovednosti," povedal, prvýkrát trochu smutne. „Keď som bol postavený pred mágiu, videl som, ako som zanedbal, že potrebuješ pomoc."

„Nemohol si vidieť..."

„Mohol som ťa viesť, aby si nebol taký zraniteľný," prerušil ho Cornelis. „Vrátil si sa zo Sato Madri, zo zajatia, mal som sa ti viac venovať. Ale budeme sa rozprávať o tebe, nie o mne."

Christopher neprítomne hľadel do striebornej plochy na stene, stále nemal odvahu na to, aby sa otcovi pozrel do očí a zmietal ním pocit viny. Bol si istý, že si nezaslúži odpustenie. Pri každom pohľade na Amandu si spomenul, ako ju skoro prebodol, svoju sestru, ktorú mal od detstva rád ako málokoho. Vždy, keď to potrebovala, bol tu, aby ju chránil, a zrazu sa nechá presvedčiť, aby... Nemohol na to myslieť. Každú noc ho prebudila predstava mŕtvej sestry a vedomie, že svoj čin už nevie vziať späť. Nikdy potom už nezaspal, nemohol prestať myslieť na to, ako bol blízko tej budúcnosti.

„Zlyhal som," zamrmlal Christopher. „Nie je viac čo hovoriť."

„Nie, Christopher. Urobil si chyby, tie robí aj ktokoľvek iný. Áno, začal si počúvať démona, ale nezabúdaj na to, že na konci si to bol ty, kto ho zničil."

„Len preto, že mi Amy pripomenula Victora!" krútil hlavou Christopher.

„Lenže teba nezachránilo jeho meno, ale láska, ktorú k nemu cítiš," odpovedal Cornelis. „Ty si toho chlapca zachránil prvý, a tým si zachránil aj sám seba."

Ukázal na zrkadlo.

„Pozri sa na seba."

Christopher neochotne zdvihol zrak, pripravený na to, že zase bude mať chuť rozbíjať. Ale nevidel svoj odraz taký, aký by mal byť. Nestál tam v jednoduchom oblečení v pustovníkovej izbe. Sledoval sám seba spred mesiacov, keď na námestí s úškrnom pozeral na stráže, bezvýsledne naháňajúce štyroch chlapcov na trhovisku.

Kým chlapci bežali jedným smerom, on sa rozhodol ísť iným. Christopher si veľmi dobre pamätal ten deň, ako sa pretlačil úzkou uličkou poza pulty predavačov, sprevádzaný prekvapenými pohľadmi, až nakoniec zastal v ceste štvorici veľmi zarazených chlapcov, ktorí zrazu zistili, že sú v pasci. Stráže ich chytili a pýtali sa, kam s nimi.

„Do väzenia, pane?"

„Nie," pokrútil hlavou Christopher v zrkadle, nespúšťajúc oči z Victora, ktorý naňho nenávistne zazeral. „Do hradu, ja to s nimi vybavím."

Obraz sa zmenil. Christopher stál na cvičisku a dôrazne vysvetľoval, že zbrane nie sú hračky, kým sa chalani snažili udržať na uzde svoje nadšenie z toho, že držia meč.

Christopher odtrhol pohľad od zrkadla a otočil tvár k otcovi.

„O tomto všetkom viem," poznamenal.

„Pozeraj sa ďalej," usmial sa kráľ. Amanda tiež pristúpila bližšie, aby lepšie videla.

Scéna v zrkadle sa zase zmenila, tentoraz videli malého Roya, ako sa uprostred noci prudko zobudil. Chvíľu ostal v posteli, vystrašene sa obzerajúc okolo seba. Potom sa osmelil a vyšiel z izby na chodbu, precupkal cez slabo osvetlené chodby s očividným strachom v tvári a zaklopal na dvere princovej komnaty. Christopher mu otvoril.

„Čo sa deje, Roy?"

„Zlé sny," zafňukal dvanásťročný Roy zahanbene.

Christopher sa napriek neskorej hodine usmial a vzal ho za ruku. Odviedol ho späť do izby, celý čas sa mu ticho prihováral.

„Zlé sny sú len sny. Tu sa ti nič nestane." Vošli do izby a princ uložil Roya späť do postele. Peter zatiaľ tvrdo spal oproti nemu. „Chvíľu s tebou ostanem, aby si sa nebál."

„Porozprávaj mi niečo," poprosil Roy a zakryl sa perinou až po uši.

„Fajn," prikývol Christopher s úsmevom. „Hovoril som ti o drakoch?"

Roy len pokrútil hlavou.

„Určite vieš, že nedávno tu bola veľká vojna," začal Christopher. „A nikdy by sme ju nevyhrali, keby nebolo drakov. A vieš, ako sme sa s nimi spojili? Princezná Amanda, najstatočnejšia princezná zo všetkých na svete..."

Obraz v zrkadle ukazoval Christophera, ako rozpráva príbeh Amandinho stretnutia s drakmi, a Amanda nedokázala potlačiť ohromený výdych. Od prekvapenia si rukou prikryla ústa a dojatím nemohla hovoriť, pozerajúc na brata. Ten zase odvrátil tvár od zrkadla aj Amandy, odmietal uznať, že zrkadlo ho ukázalo láskavého, a že naozaj takým bol. Otec ho jemne chytil za bradu a nasmeroval mu tvár späť k zrkadlu.

„Pozeraj sa na seba," prikázal potichu.

Zase sa dej zmenil, tentoraz sledovali Christophera, ako v slávnostnom oblečení s plesu, so striebornou korunou na hlave, v noci kľačí na jednom kolene vo Victorovej izbe a obväzuje mu zranenú nohu, karhajúc ho za nezodpovednosť. Podobne vyzeral ďalší obraz, kde sa na kráľovskej rade rozčuľoval nad tým, že chlapci ukradli kryštál. A tak ďalej, scény sa stále menili.

„Fajn, pochopil som," povedal Christopher otcovi, trochu nervózne. „Zvládol som chalanov, no a čo? Veď to robím aj teraz, je to jediné, čo..."

Otec ho zastavil pokrútením hlavou a zase kývol na zrkadlo. Christopher s veľkým povzdychom otočil pohľad späť.

Tentoraz však videl aj Kostraha, ktorý ho presviedčal, že Amanda je proti nemu, a on odporoval, že to určite nemôže byť pravda.

„Odolával si dlho," poznamenal Cornelis. „Oveľa dlhšie, než iní."

Uvideli aj to, ako sa s Kostrahom párkrát pohádal, až nakoniec zbadali to, čo sa stalo nedávno. Christopher sledoval svoje konanie z perspektívy nezaujatého pozorovateľa a musel uznať, že to vyzeralo pôsobivo. Kostrah, presvedčivý a autoritatívny, naňho vo väzení kričal, že nesmie zaváhať. Christopher ho prebodol jedným elegantným ťahom.

Obrazy však nekončili, Christopher bol znovu na cvičisku, tentoraz pri sklade zbraní, a niekoľko sekúnd sa odhodlával, kým sa nakoniec predsa len ospravedlnil Tellymu. Potom sa ocitli na pohrebe, kde sa postavil po sestrinom boku a podopieral ju, keď sa cítila slabá. Znovu bol chvíľu s chlapcami, a nakoniec sa videl opäť kráčať do väzenia, už bez titulu a bez koruny, aby našiel Tristana a hovoril s ním.

Amanda bola prekvapená.

„Ty si za ním bol?"

„Chodím každý deň, aby sa mal s kým rozprávať," priznal. „Potrebuje mať nejakých priateľov, a nikto iný s ním hovoriť nechce, tak..."

Znovu zdvihol pohľad k zrkadlu, obraz jeho samého sediaceho oproti Tristanovi nezmizol.

„Ach, Chris," zašepkala Amanda a utrela si slzy dojatia, ktoré jej stekali po lícach. O väčšine jeho opatery ku chlapcom netušila, a aj scéna s Tristanom na ňu hlboko zapôsobila.

Cornelis syna zase otočil k sebe.

„To bol iba posledný rok, Christopher, a to ani nebolo všetko. Ešte stále chceš povedať, že si zlý človek? Prečo? Lebo ťa ovládol démon, ktorému v celej histórii sveta dokázala odolať len hŕstka ľudí?" Bývalý kráľ pobavene pokrútil hlavou. „Ty si ho porazil, a porazil si ho sám. Videl si, aký bol Michel šokovaný, bol som na tom rovnako, keď som na to hľadel."

Christopher pozeral do zeme a konečne sa mu na tvári začínali zračiť prvé známky pochopenia. Do mysle mu začínal prenikať význam otcových slov a pociťoval, ako z neho postupne opadáva tiaž celej viny, ktorú od porazenia Kostraha niesol so sebou. Cornelis však ešte neskončil.

„Pozri sa, ako sa snažíš chrániť druhých, dokonca aj Tristana, ktorého iní odsudzujú na smrť alebo horšie. Ty chceš, aby mal nádej na druhú šancu. Tú druhú šancu, ktorú si dal štyrom sirotám tým, že si ich vzal pod svoju ochranu. Bez teba by nakoniec skončili vo väzení niekde v baniach a strávili by tam zvyšok života, pretože by sa nikdy nenaučili nič iné, len kradnúť a horšie. Vďaka tebe... pozri sa."

Znovu mu ukázal zrkadlo, tentoraz tam videli Roya, ako sedí v knižnici a nadšene rozpráva o knihe pred sebou starému knihovníkovi, ktorý ho s úsmevom počúva. V knižnici stál aj Peter, ale ten na rozdiel od brata mával dreveným mečom uprostred políc a trénoval šerm, snažiac sa nič nezhodiť. Potom sa zjavil Leo, sledujúci z diaľky tréning vojakov a napodobňujúci ich.

„Roy je mimoriadne nadaný, Peter a Leo sú bojovníci. A Victor..."

V zrkadle uvideli Victora, ako sedí na okne v prázdnej chodbe, odhrýza z jablka a niečo si kreslí do zápisníka. Christopher nadvihol obočie.

„Odkiaľ zase potiahol to jablko," vzdychol si.

„Vyžobral z kuchyne od kuchárok, bol im tam skladať komplimenty, kým mu niečo nedajú," odvetil Cornelis. „Deti, čo? Môj syn robil to isté."

Christopher sa chcel zasmiať, ale zistil, že mu v hrdle navrela veľká hrča a do očí sa mu tlačia slzy. Zaťal zuby a radšej ostal ticho.

„Victor je inteligentný, zručný a vodcovský. Ak ho budeš viesť, nestratí sa," dokončil Cornelis. Sledoval syna, no ten vôbec neodpovedal, len stál so sklonenou hlavou ako predtým. Zdvihol mu jemne hlavu. „Si jeden z najsilnejších, najschopnejších a najlepších ľudí, akých som za života poznal. Kostraha si porazil, a to dokáže naozaj málokto. Fackuješ sa úplne zbytočne, Christopher."

Pritiahol si syna bližšie a objal ho. Celá Christopherova bolesť a vina sa pretavila do obrovskej vlny úľavy a zmierenia. Do očí sa mu nahrnuli slzy a začali tiecť úplne nekontrolovane.

Amanda odstúpila k oknu, otočila sa chrbtom k nim a zahľadela sa na les. Vedela, že Christopher nechce, aby ho videla plakať, ale počula ho tak či tak. Jej brat, ktorý by za ňu dal všetko, ktorý hovorí príbehy o jej hrdinstve, akoby naozaj mala právo vystupovať v legendách. Stále bola dojatá, vedela, že je ochranársky, ale netušila, koľko zásluh jej v skutočnosti prikladá, keď ho nemôže počuť.

Cornelis zatiaľ syna pevne držal a snažil sa ho upokojiť, spokojný s tým, že mu vrátil správnu mienku o sebe samom. Hoci to teraz tak nevyzeralo, čoskoro bude znovu ako predtým. Keď nakoniec prestal plakať, odtiahol sa od otca a rozpačito si utrel z tváre slzy. Otec sa naňho láskavo usmial.

„Ešte niečo potrebujem, aby si počul," povedal. „Mágia vybrala Amy, pretože v tej chvíli si bol pod nadvládou Kostraha. Ale chcem, aby si jednej veci uveril. Si hodný byť kráľom."

Christopher prikývol, ale zatváril sa odmietavo.

„Nie, Chris," povedal Cornelis rozhodne. „Ja potrebujem, aby si to vedel. Chcem to počuť od teba. Zopakuj to."

„Prečo...?"

„Christopher, je to dôležité." Cornelis trval na svojom. „Musíš uveriť tomu, že si toho hodný. Povedz to."

„Dobre... som hodný byť kráľom." Neznelo to presvedčivo a Christopher si to uvedomoval, ale niečo mu bránilo povedať to úprimne.

„Chris," povzdychol si Cornelis. „Mám ti to všetko ukázať ešte raz? Ako vieš byť ochrancom, vodcom, autoritou... aký si obetavý a ako ti záleží na druhých?"

Christopher pozrel na zrkadlo, ktoré bolo opäť len striebornou plochou. Pomaly, ale isto ho ovládlo pochopenie, že otec to myslí vážne a naozaj tomu verí. Zhlboka sa nadýchol.

„Som..." zastal a musel sa prekonať, aby dokázal hovoriť. Musel si to priznať sám pred sebou a uveriť svojim slovám. „Som hodný byť kráľom." Niečo v ňom sa zlomilo, ale nevedel to presne identifikovať.

Cornelis vyzeral spokojný.

„Ako sa cítiš?" spýtal sa syna.

„Som strašne unavený," priznal Christopher, z ktorého keď opadla bolesť, vina a strach, pocítil všetky nevyspaté noci.

Cornelis ho zaviedol k posteli v rohu miestnosti.

„Neboj sa, čas tu neplynie ako u vás. Môžeš spať, koľko potrebuješ."

Keď si Christopher ľahol, otec k nemu natiahol ruku. Z nej k Christopherovmu čelu vyšiel lúč matného bieleho svetla, ktorý ho upokojil a pomohol mu za pár sekúnd zaspať.

Amanda nesmelo pristúpila bližšie.

„Bude v poriadku?" spýtala sa.

„Áno, myslím, že keď sa zobudí, bude znovu sám sebou a znovu princom. Posaďme sa, Amy."

Sadli si na širokú pohovku pred kozubom.

„Som na teba hrdý, Amy," začal Cornelis.

Usmiala sa a oprela sa mu hlavou o plece.

„Mám ťa rada, otec," povedala. „A chýbaš mi."

„Ja viem, ale teraz je rad na vás. Nemôžem ti povedať, čo čaká človeka po smrti, ale verím, že sa ešte stretneme, hoci nie počas vášho života." Cornelis si ju pritisol bližšie. „Bola si presne taká silná, ako som veril, že budeš. Najsilnejšia vtedy, keď si ma dala oslobodiť zo zajatia černokňažníkov napriek tomu, že si vedela, že dám príkaz na svoje zabitie."

Amanda na to nerada spomínala.

„Oľutovala som to hneď potom."

„Ale bola si silná v najdôležitejšom momente. Aj potom, po mojej smrti, keď si urobila presne to, čo som ti prikázal, a nenechala si krajinu dlho bez panovníka."

Amanda smutne prikývla, ale nebola na seba až taká hrdá.

„Lenže ja nechcem byť kráľovnou," priznala.

„Ja viem," usmial sa. „Je to v poriadku. Myslím, že si sa rozhodla správne."

„Ale... keď mágia vybrala mňa..." Amanda bola zmätená.

„Som posol mágie, Amy," zasmial sa Cornelis. „A hovorím ti, že si sa rozhodla správne. Buď šťastná vo Viscerii."

„Ďakujem, otec."

Znovu ho objala. Oheň v kozube pukotal a v dome zavládlo pokojné ticho. Cítila sa šťastná, ako už dlho nie.

„Dokedy bude spať?" kývla na Christophera.

„Kým sa budeme rozprávať," odvetil otec. „Priala si si so mnou ešte raz byť. Toto je tvoja odmena za to, ako si to všetko zvládla. Som naozaj, naozaj hrdý, Amy."

Sedeli pred kozubom celé hodiny a hovorili o kráľovstve, o tom, čo bolo aj o tom, čo by mohlo byť. Spomínali na zážitky z Amandinho detstva, smiali sa a otvorili sa jeden druhému viac, než kedykoľvek predtým. Teraz už nič nemuselo ostávať skryté, kráľ dohral svoju rolu a bol čas odísť z javiska. Amanda musela hrať ďalej, ale už sama za seba.

„Sme mladí," podotkla v jednej chvíli. „Ja, Chris, Sophie, Nick... aj Chione."

„Perceus a Dante sú tu pre vás, ak budete potrebovať skúsenosti. Ale neboj sa, ste pripravení."

Verila mu, už počas života mu dôverovala najviac na svete, a ešte viac teraz, keď bol pustovníkom, poslom mágie. Vypytovala sa aj na mágiu, ale nič jej povedať nesmel.

„Tajomstvo je dôležité, Amy," usmial sa a pohladil ju po vlasoch. „Všetci ho raz spoznáme."

Nevedela, ako dlho spolu sedeli zahĺbení v rozhovore, ale museli to byť hodiny. Hoci si spočiatku myslela, že nikdy nebude schopná rozlúčiť sa s otcom, nakoniec prišla chvíľa, kedy sa cítila pripravená. Všetko bolo povedané, otázky položené a bol čas ísť, pohnúť sa ďalej a žiť svoj krátky čas, ktorý im bol na zemi vyhradený. Vtedy sa Christopher zobudil zo svojho hlbokého spánku a opäť sa k ním pridal, ešte zívajúc.

„Koľko času ubehlo?" spýtal sa.

„U vás vonku nič," odvetil Cornelis. „Vrátite sa presne v tom čase, v ktorom ste sem vošli."

Odprevadil ich k dverám a obom venoval ešte jedno objatie.

„Mám vás rád," povedal s úsmevom. „Nemusíte byť smutní, som na mieste, kde už nikdy nebudem nešťastný. Dávajte pozor na seba, svojich priateľov a svoju rodinu. A ešte jedna vec, Christopher."

Znovu sa otočil k synovi.

„Nebol som tam pre teba, keď sa k tebe priblížil démon, a preto si Kostrahovi uveril. Potreboval si poradcu. Dlhujem ti to. Preto ti teraz v mene mágie pridelím skutočného radcu, ochrancu a tajomníka."

„Nepotrebujem tajomníka, nie som kráľ," odporoval Christopher.

„Pre istotu ti jedného dám," nedal sa Cornelis odradiť. „Budeš si môcť byť istý, komu veriť. Bude pri tebe vždy, keď ho budeš potrebovať, a naozaj ho poslala mágia."

Ukázal na dvere, ktoré sa otvorili a dnu vstúpil Michel. Všetkým kývol a nevyzeral prekvapený, že tam vidí ktoréhokoľvek z nich. Christopher neskrýval údiv.

„On? On bude mojím radcom?"

„Myslím, že si budete navzájom vyhovať," usmial sa Cornelis. „Michel, daj mi naňho pozor."

„Vždy," prikývol Michel a jemne sa uklonil.

"Ešte niečo, Chris. Odkáž Tellymu, že mu ďakujem a som naňho hrdý."

"Eh..." Christopher zaváhal.

"Len som chcel vidieť, ako sa zatváriš," zasmial sa Cornelis. "Amanda, ty mu to odkáž."

So smiechom prikývla. Cornelis otvoril dvere vedúce do lesa.

„Je čas ísť. Postarám sa, aby ste nezabudli na to najdôležitejšie, čom som vám povedal."

Viac nehovoril, obom venoval ešte jeden úsmev, a potom odstúpil, aby mohli vyjsť von. Amanda, Christopher a Michel prešli dverami a keď sa otočili, už za nimi žiaden dom nestál, iba videli otvorené dvere, akoby uprostred stromov, a v nich stáť otca. Naposledy sa rozlúčili, a potom sa dvere definitívne zavreli.