Jazda na koni bola pre Amandu oslobodzujúca. Pod dlhých dňoch, počas ktorých ju neustále zamestnávala práca v paláci, sa konečne mohla vybrať do Dračích hôr. Hnala koňa najrýchlejšie, ako sa dalo, užívala si vietor vo vlasoch, hoci už bolo chladnejšie. Precválala cez hranicu, po kamennej ceste sa dostala až na skalnatú plošinu, odkiaľ zišla do zeleného údolia k rieke. Všimla si, že nad ňou začal krúžiť drak, a usmiala sa. Prvýkrát od otcovej smrti dokázala chvíľu myslieť na niečo iné, ako na žiaľ.

Na brehu rieky zosadla z koňa a počkala na Percea, ktorý sa zniesol vedľa nej.

„Perceus," usmiala sa a rozbehla sa k nemu, aby ho objala okolo veľkého krku.

„Dlho som ťa nevidel, Amy." Perceus ju jemne prikryl krídlom. „Som rád, že si v poriadku. Keď si bojovala proti tomu démonovi, naozaj som sa bál."

Prikývla. Posadila sa do trávy, oprela sa oňho a hľadela na rieku. Cítila sa uvoľnená a slobodná a žiaľ začínal pomaly ustávať.

„Som rada, že som s tebou, Perceus. Ďakujem ti za pomoc."

„Bolo to mojou povinnosťou," poznamenal. „Je mi ľúto tvojho otca."

Prikývla. Oči mala znovu vlhké.

„Chcela by som s ním ešte hovoriť," zašepkala. „Ešte aspoň raz..."

Otvorene sa rozplakala. Konečne sa nemusela premáhať, nestála pred zhromaždením, nepredsedala rade, nevydávala rozhodnutia, iba sedela vedľa svojho najlepšieho priateľa. Mohla konečne plakať a chvíľu prestať byť silná.

„Ja viem, Amy," nežne sa jej prihovoril Perceus. „Bude to v poriadku. Časom to prejde a spomienky prestanú bolieť, uvidíš."

Pritisla sa k nemu bližšie. Jeho hlboký hlas bol upokojujúci. Rozprával s ňou, kým plakala, a ona nepotrebovala vnímať jeho slová, stačila melódia jeho hlasu na to, aby v nej zmiernila rozbúrené emócie. Pomaly sa stíšila, slzy prestali tiecť a iba zhlboka dýchala s pohľadom upretým na rieku.

Ostali tak sedieť nejaký čas. Perceus nechcel ticho prerušiť, nechával ju, aby sa ozvala až vtedy, keď sa na to bude cítiť.

„Padlo veľa drakov?" spýtala sa nakoniec.

„Nikto. Niekoľko zranených, aj dosť ťažko zranených, ale nikto nezomrel. Máme v tomto oproti vám výhodu."

Amanda sa smutne usmiala. Nesmrteľnosť drakov sa Percea netýkala, lebo ju stále miloval, a milujúci drak bol smrteľný drak.

„Aspoň to," povedala.

„Čo černokňažníci?"

„Všetci sú späť na Sato Madri, ale útočiť na nich sa nám neoplatí, zvlášť nie teraz. Zatiaľ ich nechávame tak, samozrejme, je im vyhlásená vojna, ale ak nevystrčia päty z ostrova, bojovať sa nebude." Prebrala to s radou hneď na prvom stretnutí po boji. „Máme len jedného z nich, ich vodcu."

„To je dobré, nie?" ožil Perceus. „Dáš ho popraviť?"

Amanda si povzdychla.

„Nie. A je to v skutočnosti strašne zložité..."

Pustila sa do rozprávania. Perceus ju počúval, a aj jej samej pomohlo počuť všetky argumenty pre aj proti potrestaniu. Bohužiaľ, stále sa nevedela rozhodnúť.

...

Christopher zišiel do podzemia. Keď zostupoval po schodoch, spomenul si, ako tadiaľto išiel naposledy, hnaný nenávisťou a zlom, s Kostrahom po boku. Mal zimomriavky, keď si pomyslel, ako to mohlo dopadnúť. Vždy, keď myslel na bývalého vodcu černokňažníkov, predstavil si, že on mohol byť na jeho mieste, alebo mohol byť ešte horší. Stačilo veľmi málo.

Znovu vykročil k celám, ale tentoraz na druhú stranu ako predtým. Prišiel k mrežovaným dverám, pri ktorých bolo na lístku ledabolo napísané meno a dôvod uväznenia. Pozrel do cely a spoznal postavu ležiacu na posteli chrbtom k nemu. Nevedel povedať, či spí.

„Tristan," oslovil ho, síce nahlas, ale mierne.

Muž sa strhol zo spánku a prudko sa posadil, ťažko dýchajúc. Poobzeral sa okolo seba a zrak mu zastal na Christopherovi. Nemotorne vstal a uklonil sa.

„Nemusíš," pokrútil hlavou Christopher. „Posaď sa, alebo lež, mne na tom nezáleží."

„Prepáčte, pane," povedal Tristan a posadil sa. „Nie som zvyknutý počuť moje pravé meno a v spánku mi to pripadalo ako volanie môjho otca..."

„Chápem," prikývol Christopher. „Ale Paymon je už preč a mňa zaujíma, aký je Tristan."

„Ja vlastne neviem," odpovedal väzeň neisto. „Od mala som bol s Ericom... alebo teda... neviem, ako ho mám teraz volať."

Christopher ho chápal, tiež ešte podvedome Kostraha volal Ochranca, hoci nikdy žiadnu ochranu neposkytol.

„Ako sa cítiš?" skúsil zmeniť tému.

„Bojím sa," priznal Tristan. „Dáte ma popraviť?"

S nádejou naňho pozrel.

„Nie," pokrútil hlavou Christopher. „Ešte nie je jasné, čo s tebou bude, ale nezabijeme ťa."

„Dostali ste niekoho ďalšieho?"

„Nie, všetci sa premiestnili na Sato Madri." Zamyslel sa. „Prečo si vlastne neušiel aj ty?"

„Nevedel som, kam. Na Sato Madri som už nemal miesto. Černokňažníci ma nasledovali ako veľkého vodcu a ničiteľa a tým som už nechcel... a nevedel byť. A nič iné okrem nášho ostrova nepoznám. Okrem toho, cítil som sa... tak..." nevedel to presne označiť. Znovu so skúmavým pohľadom pozrel na Christophera. „Prečo ste tu, pane?"

„Aby si nebol sám," odpovedal stručne.

Tristan vyzeral, že mu jeho odpoveď nedáva zmysel. Christopher sa chápavo usmial a vysvetlil to.

„Človek, ktorý je sám, je zraniteľný. Kostrah si vybral teba, lebo si bol sám. Keď si sám, vystrašený a vo väzení... Kostrah ťa tu už nenájde, ale môžu ťa nájsť iné veci. Niektoré aj z tvojho vlastného vnútra."

„Nepamätáte si Sato Madri?" neveriacky sa spýtal Tristan. „Čo neviete, aký som k vám bol?"

„Viem." Christopher sa na chvíľu odmlčal, váhal, čo povedať. Nakoniec sa rozhodol, že zariskuje a odhalí kúsok zo seba. „Ale keď som sa vrátil, Kostrah už bol aj vo mne."

Tristan vyzeral šokovaný a nenachádzal slov. Akoby chvíľu uvažoval, či si Christopher nevymýšľa.

„Našťastie," pokračoval Christopher, „nič som neurobil. Ale nebol som od toho ďaleko. Viem, ako vie zatemniť myslenie... viem, ako ti je."

„Ako to, že už vo vás nie je?" pýtal sa Tristan.

„Zabil som ho."

Tristan vyzeral podobne unesený, ako predtým Michel.

„Sám?"

„Pomohla mi myšlinka na niekoho, koho mám rád," objasnil Christopher. „A práve preto nechcem, aby si ostával sám ty. Človek robí sprostosti, keď je sám."

„Ale... ak ostanem vo väzení, je už jedno, či budem dobrý človek, alebo nie," skonšatoval Tristan smutne. „A ak odídem, kam pôjdem? Čarovať ma už nikto nenechá, a mágia bola jediné, čomu som zasvätil život."

„To uvidíme potom," pokrčil plecami Christopher. „Teraz mi len niečo porozprávaj."

Na Tristanovo veľké prekvapenie si sadol na zem oproti mrežiam, pripravený na rozhovor.

„Prečo?" spýtal sa Tristan.

„Lebo aj tak nemáš čo robiť, a ja chcem počúvať. Hovor mi o mágii."

Tak Tristan začal hovoriť.

...

Potom, čo aj spojenci z Viscerie definitívne odišli domov, v hrade nastalo nezvyčajné ticho. Amanda sa postupne naučila byť kráľovnou, ale stále jej starosti robil Christopher. Ten, hoci splnil svoj sľub a pomáhal jej, kedykoľvek mohol, skalopevne zotrvával v presvedčení, že si nezaslúži byť princom. Celé dni trávil buď s chlapcami, ktorým pomáhal učiť sa a trénovať, alebo pri vojsku, alebo vo väzení rozhovormi s Tristanom.

Amanda pozorovala, že chlapci, hlavne Victor, sú nadšení, že sa im opäť venuje ako kedysi. Musela sa usmievať, keď v knižnici občas videla malého Roya, zvedavého a zarytého v knihách. Stále sa knihovníka niečo pýtal, a občas, keď bol knihovník zaneprázdnený, prišiel aj za Amandou a kládol otázky jej. Musela uznať, že je výnimočne nadaný a dúfala, že sa raz stane liečiteľom alebo alchymistom. Bol úplne odlišný od svojho dvojčaťa. Peter vo všetkom napodobňoval o rok staršieho Lea a obaja chceli vstúpiť do armády. Presviedčali Christophera, aby im dovolil zaradiť sa do výcviku v kasárňach, ale ten sa postavil proti, trval na tom, že musia mať obaja aspoň štrnásť rokov. Victor ako jediný nemal celkom jasno v tom, čo ďalej. Bol schopný šermiar a veľmi rád sa od Christophera učil, ale nechcel byť vojakom. V štúdiu bol celkom dobrý, ale tiež skôr preto, aby robil Christopherovi radosť. Amanda si nemohla nevšimnúť, ako sa Victor snaží vo všetkom jej bratovi podobať, ale, žiaľ, princom nebude. Bola zvedavá, akú cestu si nakoniec zvolí.

Snažila sa s bratom niekedy hovoriť, ale vždy, keď sa pokúsila začať o titule a o tom, že v skutočnosti sa nič nestalo a že by sa tým mal prestať ubíjať, hovoril stále to isté.

„Nezaslúžim si to."

Márne sa ho snažila presviedčať, nedal si povedať.

Okrem toho každý týždeň zasadla kráľovská rada a riešili, čo urobiť s Tristanom Valarom, ale nikdy sa nedostali k spoločnému záveru, s ktorým by boli všetci spokojní. Niektorí trvali na tom, že bez trestu ostať nemôže, keďže je zodpovedný na všetky tie úmrtia vo vojne, ale iní, najviac Christopher, sa ho zastávali.

„Máme snáď nechať mocného černokňažníka ísť len tak?" pýtal sa generál na zasadnutí.

To, samozrejme, nikto nechcel. Lenže neskôr, keď sa Christopher rozprával s Amandou pri večeri, a ona mu povedala, čo sa na zasadnutí dialo, on vyslovil názor z druhej strany.

„Chceš nechať človeka, ktorý sa ako dieťa pred ovládnutím nevedel brániť, doživotne vo väzení?"

Bohužiaľ, keď sa Amanda spýtala na nejaký iný návrh, nikto s riešením neprišiel, aspoň nie s takým, ktoré by sa zdalo spravodlivé všetkým. Najhoršie bolo, že brata na zasadnutiach rady už nemala a jeho názory počúvala vždy v úplne inom čase.

„Nemôžeš tam jednoducho prísť?" rozčuľovala sa v jeden deň.

„Nemôžem, nie som šľachtic."

Amanda by sa najradšej hodila o zem, ale nepohla s ním. Stále sa zatváral na dlhé hodiny v komnate a utápal sa v smútku a sebaobviňovaní.

Dokonca nedal ani vymeniť to rozbité zrkadlo, iba zamietol črepiny zo zeme. Obliekal sa stále do najobyčajnejších šiat, aké našiel. Myšlienky na Kostraha ho stále mátali a nedali mu spať. V noci prespal najviac tri hodiny a bolo to na ňom vidieť. Amanda ho v jedno skoré ráno našla v kasárňach ukladať a triediť brnenia. Nechápavo sa naňho zahľadela.

„Odkedy si hore?" spýtala sa.

Otočil sa k nej a pokrčil plecami.

„Už nejaký čas. Zobudil som sa krátko po polnoci a už som nemohol zaspať."

„Prečo?" spýtala sa a pristúpila k nemu bližšie.

„Výčitky... strach... viem, že Kostrah už nemôže prísť, ale stále mám zlé sny, v ktorých ma núti robiť zlé veci... a otec na to pozerá..." vyčerpane odložil prilbu, ktorú držal v rukách. „Nevládzem, Amy."

„Nick mal podobné výčitky z Ryanovej smrti," povedala Amanda. „Tiež si vyčítal niečo, za čo nemohol, a ak aj mohol, tak len veľmi málo."

„No a?"

„Pomohlo mu odpustiť si."

„Nemôžem," pokrútil hlavou. „Stále myslím na to, že otec..."

„Nevieš, čo by urobil otec," skočila mu do reči. „A ja si nemyslím, že by chcel, aby si sa takto ničil."

Len hodil plecom a otočil sa ku kope brnení, ktorú triedil.

„Mám prácu, Amy. Potrebuješ niečo?"

„Aby si sa vyspal," podotkla namrzene. Potom ju však niečo napadlo. „A čo tak... preteky?"

Sledovala Christopherov chrbát, ktorý náhle zamrzol na mieste. Potom sa jej brat pomaly otočil a ona vedela, že to zabralo.

„Smer Dračie hory," dokončila s úsmevom.

Aj jemu sa mihol v tvári náznak úsmevu.

„Tak fajn," súhlasil. „Vidíme sa pri stajniach."

O pol hodiny vyrážali. Obloha nad ich hlavami bola síce zamračená, ale skutočná zima ešte neprišla. Pofukoval len jemný vánok a keď sa rozbehli, rozstrapatil im vlasy.

„Nestíhaš, Chris, málo si Neptuna trénoval?" podpichovala Amanda, keď cválala niekoľko metrov pred ním po lesnej cestičke.

„Šetrím si sily!" zakričal jej so smiechom.

Preskočili cez niekoľko spadnutých stromov a kone sa s námahou vyšplhali po prudkom zráze. Potom znovu pridali, teraz už takmer bok po boku, keď v diaľke začuli známy zvuk vodopádu. Nakoniec vyšli spomedzi stromov a naskytol sa im dychberúci pohľad na vodu valiacu sa z útesu. Amanda sa však tentoraz nenechala vyrušiť a pozorne prebehla za cieľovú čiaru, ktorú si stanovili ešte ako deti.

„Vyhrala som!" vyhlásila nadšene. „Zase."

„Zase som ťa nechal," uškrnul sa Christopher. „Nepatrí sa vyhrávať nad kráľovnou."

Pokrútila so smiechom hlavou a zosadla. Jej brat tiež. Kone priviazali o konár neďaleko a vybrali sa smerom k hranici. Spomínali pritom na to, ako prvýkrát nedovolene prekročili hranicu, aj na to, ako to otec potom zistil.

Tentoraz hranicu neprekročili, len prišli k nej.

„Neláka to, keď to nie je zakázané," skonštatoval Christopher.

Amanda sa zasmiala.

„Poďme nazad."

Vracali sa cestou medzi skalnými stenami k lesu. Chceli prísť ku koňom, ale keď prešli za poslednú skalnú stenu, narazili na pohľad, ktorý ich oboch nechal stáť na mieste ako prikovaných.

Bol tam dom, akoby vystrihnutý z dediny a zasadený do lesa. Vyzeral obyčajný, z dreva, s malým komínom a so svetlom v oknách. Christopher inštinktívne vybral meč, ktorý stále nosil so sebou aj napriek tomu, že už nebol princom.

„Myslím, že to nebude potrebné," zastavila ho Amanda. „Už som raz videla, ako sa v lese z ničoho nič objavil dom. Len bol vtedy úplne iný, bol okrúhly a menší."

Christopher na ňu pozrel trochu zmätene, ale vrátil meč späť.

„Čo je vnútri?" spýtal sa.

„Pustovník."

Trochu mu stiahlo hrdlo, ale o pustovníkovi počul samé dobré veci, takže ho to trochu upokojilo.

„Myslíš, že máme ísť dnu?" spýtal sa.

„Som si istá, že máme ísť dnu."

Pristúpili bližšie.

„Keď si tam bola naposledy... aký bol?" spýtal sa ešte Christopher, keď stáli pred dverami.

„Milý. Veľmi. Bol to nejaký starší muž, nepoznala som ho. Ale hovorím, bol to aj iný dom..."

Christopher sa nakoniec odhodlal a stlačil kľučku. Vošiel prvý, Amanda tesne za ním. Ocitli sa v útulne zariadenej miestnosti obyčajného rodinného domu, so stolom uprostred, pukotajúcim ohňom v kozube, niekoľkými kreslami, a pohodlne vyzerajúcou posteľou v rohu.

Neboli tam však sami a keď sa Christopher zahľadel na pustovníka, podvedome o krok cúvol a srdce mu začalo divoko biť. Stáli tvárou tvár svojmu otcovi.