Amanda sa pokúšala, ale nepodarilo sa jej Christophera presvedčiť, aby si vzal svoje kráľovské artefakty späť. Všetko, čo ho označovalo za princa, ostalo ležať v kráľovskej pracovni na stole. Christopher trávil dni v komnate a sám. Cítil sa zúfalý ako nikdy predtým.

Čo som si myslel? bežalo mu v hlave dookola.

Chcel sa vrátiť o niekoľko dní, mesiacov, o pol roka späť a skúsiť nájsť moment, kedy mal vzťah s Ochrancom ukončiť. Zdalo sa mu, že bol slepý, keď nevidel, ako ním Kostrah manipuloval. Vyhlasoval sa za posla mágie, aby ho viedol. Christopher si nadával aj za to, že vôbec potreboval viesť. Taká hlúposť, zbytočne sa bál, aby veci nepokazil, a nakoniec ich pokazil ešte viac. Paymon, teda vlastne Tristan, sa nemal šancu ubrániť, lebo bol dieťa, keď démon prvýkrát prišiel. Lenže Christopher bol už dospelý. Mal sa teda vedieť ubrániť? Čo tým Michel myslel, že sa ubráni málokto? Zúfalo by chcel veriť tomu, že jeho činy a slová sú odpustiteľné, ale zároveň si zakaždým spomenul na veci, ktoré hovoril Amy a Tellymu.

Ako to, že som to nevidel? Prečo som si vôbec myslel, že som hodný vládnutia, keď som sa mohol nechať naviesť na zabitie vlastnej sestry?

Vstal a prešiel k zrkadlu. Jeho oblečenie bolo viditeľne kráľovské, šité na mieru, bohato zdobené a drahé. Christopher si ho znechutene vyzliekol a v šatníku našiel obyčajné hnedé nohavice s bielou košeľou, ako mali ktoríkoľvek mešťania. Už viac nebol princ, a nechcel tak ani vyzerať. Odteraz bude jedným z mnohých ľudí obývajúcich palác. Bude sa venovať vojsku a jedinej veci, ktorú kedy robil dobre. Vychovávať štyroch chlapcov zo sirotinca.

Znovu uprel pohľad na svoj odraz. Už nevyzeral ako princ. Tvár mu však ostala taká, ako ju mal predtým, len s unavenými a nevyspatými očami. Stále mal však matkine dokonalé, súmerné črty, ktoré ho robili krásnym. Vždy svoju krásu využíval v svoj prospech, ale teraz mu bola prvýkrát odporná. Najradšej by si do tej dokonalej tváre vrazil päsťou. Odvrátil sa od zrkadla, ale potom si spomenul, ako kedysi prvýkrát uvidel Kostraha. Zjavil sa v tomto zrkadle a presviedčal ho, aký je dokonalý. Christopher sa zúrivo zahnal a udrel z celej sily päsťou do zrkadla. S veľkým hlukom sa roztrieštilo na kúsky.

Odstúpil a zasyčal od bolesti. Pozrel si na ruku. Črepiny ho na niekoľkým miestach porezali, hoci nie hlboko. Našiel čistú vreckovku a bez väčšieho záujmu si ju obmotal okolo ruky. V zrkadle teraz bola obrovská diera, ale upokojovalo ho to. Neuvidí sa, a ani sa vidieť nechcel. Vždy, keď si predstavil otca a aký by bol sklamaný, keby vedel, čo sa stalo, najradšej by sa prepadol pod zem. Bolelo ho to, stále cítil obrovský žiaľ zo straty a okrem toho by mu rád povedal, ako ho to mrzí, rád by sa ho opýtal, čo má teraz robiť. Ale už bol sám.

Keby som nebol idiot, pomyslel si, hovoril by som s ním o tom, že ku mne prišiel nejaký Ochranca. Mal som sa pýtať vtedy. Teraz si zaslúžim byť na to sám.

Uvedomoval si to, ale nič sa tým nemenilo bolesti, ktorú cítil. Nevedel si predstaviť, ako pôjde na pohreb a pozrie na otcovo telo bez toho, aby ho prebodávalo vedomie, ako strašne sklamal.

Pohreb mal byť za súmraku, ale Christopher nedokázal byť v komnate sám so sebou. Rozhodol sa zaťať zuby, tváriť sa normálne a ísť za chlapcami. Nechcel, aby na ňom poznali, že je znechutený sám zo seba, takže sa bude musieť donútiť myslieť na niečo iné.

Vyšiel z komnaty a zamieril k izbám chlapcov. Uvedomil si, ako je okolo neho zrazu ticho. Po Kostrahovom odchode nemal so sebou stále človeka, ktorý neprestával rozprávať, a bolo to veľmi oslobodzujúce. Konečne mohol myslieť sám za seba.

Zaklopal na Victorove dvere. Nikto sa neozýval, tak skúsil vojsť. Zamknuté. Vyskúšal dvere väčšej izby, kde bývali Peter a Roy. Tam ich našiel všetkých, zavalených hromadou neporiadku. Roy ležal na rozhádzanej posteli s knihou v ruke, Victor a Peter sa snažili jeden druhého trafiť loptou do tváre a Leo sa hral s dýkou sediac na stole medzi hromadou pokrkvaných papierov a kúskov oblečenia. Keď ho zbadali, všetci rýchlo vyskočili na nohy.

„Už to bolo dávno, ale spomínam si, že som niečo hovoril o udržiavaní poriadku v izbách," poznamenal a zavrel za sebou dvere. „Tuším si skontrolujem aj zvyšné dve."

„To asi nie je dobrý nápad," pípol Leo.

Christopher s jemným úškrnom pokrútil hlavou a prezrel si ich. Vyzerali ako predtým, udalosti posledných dní ich natoľko nezasiahli. Pohľad sa mu zastavil na Victorovi a prešla ním vlna vďačnosti, aj keď nemohol Victorovi povedať, že ho vlastne zachránil.

„Dohodneme sa," rozhodol nakoniec. „O... trištvrte hodiny vás chcem vidieť na cvičisku, dáme si tréning, a potom skontrolujem izby. Takže by ste sa mali poponáhľať, ak to chcete stihnúť."

Všetci štyria horlivo súhlasili, tak s jemným úsmevom na perách odišiel z izby a zavrel za sebou. Vybral sa na cvičisko. Síce nemal žiaden zo svojich mečov, ale aj tak nemal náladu držať v ruke znovu svoj meč, ktorým takmer zabil Amandu. Na cvičisku bol sklad zbraní, tak sa vybral tam.

Avšak, keď prišiel dosť blízko, našiel pri dverách do skladu stáť Tellyho. Bol otočený chrbtom k Christopherovi, čistil meč a okolie si nevšímal. Christopher sa divil, prečo je znovu tu, keby bol na jeho mieste, už by sa pravdepodobne v Tairemone neukázal. Zhlboka sa nadýchol a prišiel k nemu.

„Telly?" oslovil ho.

Rytier na chvíľu zamrzol na mieste, potom sa otočil k nemu.

„Čo je?" spýtal sa podráždene a s trochu začudovaným výrazom si ho prezrel.

„Len som sa chcel spýtať, či si... vieš, v pohode." Christopher nebol ani v najmenšom prekvapený Tellyho hnevom.

„Nie," odpovedal Telly stále rovnako nepriateľsky. „Nie som v pohode."

Chcel sa vrátiť k údržbe zbrane, ale Christopher odmietol odísť.

„Len som chcel povedať, že viem, že si za otcovu smrť nemohol."

Tellymu sa zúžili oči.

„Keby si nebol princ, odpovedal by som ti na to."

„Nie som."

„Čože?" Tellyho nadvihol obočie. „Takže preto si oblečený, ako keby si išiel robiť na pole? Čo si urobil?"

„Vzdal som sa titulu," odpovedal Christopher po pravde.

Telly sa zasmial.

„Ale to úplne mení situáciu," podotkol škodoradostne. „Pretože ak ty nemáš žiaden titul a ja som rytier, som vyššie postavený ako ty."

Christopher si to doteraz neuvedomil. Bohužiaľ, už bolo neskoro vycúvať z tejto konverzácie a Telly začal hovoriť otvorene.

„Ty si úplný – úplný – idiot, Christopher!" odhodil od seba nahnevane meč. S kovovým zacvendžaním dopadol na zem. „Máš najlepšiu sestru, aká existuje, a čo urobíš, keď za tebou príde neznámy chlapík v zrkadle? Nejdeš za ňou, nie, ty si radšej pokecáš s ktovie kým..."

„Ty o tom vieš?" spýtal sa s údivom Christopher.

„Hovoril som s kráľovnou, áno. Alebo si myslíš, že by som sa s tebou bavil, keby som to nevedel?" Telly pokrútil hlavou. „Samozrejme, že som sa jej spýtal, o čo v tú noc išlo. Ty si taký strašný kretén."

Christopher nevedel, ako reagovať, tak len stál a nechal ho, nech nadáva. Koniec koncov, asi si to zaslúžil. Telly neprestával neveriacky krútiť hlavou. Potom mu pohľad padol na provizórne obviazanú dlaň.

„Čo máš s rukou?" spýtal sa, už pokojnejšie.

Christopher si prezrel ruku. Stále bolela.

„Rozbil som zrkadlo," priznal.

„Pre všetko na svete," prevrátil Telly očami. „Poď sem."

Vošli do skladu zbraní, kde vybral zo skrinky obväzy.

„Ešte nejaký výborný nápad?" pýtal sa Telly sarkasticky, kým mu drsne chytil ruku a zložil zakrvavenú vreckovku. „Vzdať sa titulu, rozbiť zrkadlo rukou, odišiel od teba s tým démonom aj posledný zvyšok rozumu, ktorý si kedy mal? A toto ti náhodou nevadí?!"

Nahnevane ukázal na kúsok skla zapichnutý medzi hánkami.

„Eh.. nevšimol som ti to..."

„Blbec. A ešte aj pravá ruka." Telly zobral pinzetu a vybral úlomok. Obzrel si zvyšné poranenia, nebolo ich veľa, sklo ruku zasiahlo len okrajovo, ale keďže neboli ošetrené, začínali byť zapálené. Pokrútil hlavou, zobral dezinfeknčý roztok a trochu mu nalial na ruku. Christopher zasyčal od bolesti. „Prestaň, lebo ti k tomu ešte aj vrazím. Mal si si to dať ošetriť hneď."

Christopher chcel protestovať, ale Telly mal pravdu, tak len sledoval, ako mu obväzuje ruku, tentoraz poriadne, za neustáleho mrmlania sarkastických poznámok. Keď skončil, s ťažkým povzdychol pozrel na Christophera.

„Vzdať sa titulu bola sprostosť. Nie si jediný, čo sa cíti mizerne. Tiež sa necítim nevinný." Vystrel sa a odložil veci späť do skrinky. „A ty... nič si mi vtedy neurobil. Takmer, ale... vieš. Iba takmer. Takže..."

„Ide skôr o to, čo som predtým povedal," odvetil Christopher potichu, nepozerajúc naňho.

Tellymu sa tiež nedarilo preniesť sa cez to ľahko.

„Nebol si sám sebou," snažil sa ho obhájiť, trochu aj pred sebou. „Kašlem na to, ale ver mi, keby si bol pri zmysloch, tak teraz by si bol celý v zhruba takom stave, v akom je tvoja ruka."

Christopher prikývol.

„Takže je to medzi nami v pohode?"

„Medzi nami to nikdy nebolo v pohode," pripomenul mu Telly. „Ale áno, je to zhruba ako predtým. Budeme sa obchádzať a liezť si navzájom na nervy."

Christopher prikývol. Telly sa otočil na odchod.

„Telly," zastavil ho v dverách ešte Christopher. „Len som chcel povedať... Keby som bol kráľ, bol by som veľmi rád, že mám vo vojsku rytiera ako si ty."

Telly nadvihol obočie, nebol si istý, ako na to reagovať. Našťastie zbadal na cvičisku chlapcov.

„Máš tu decká," kývol na nich a rýchlo odišiel.

Christopher zobral meč a prišiel k chlapcom. Kvôli zraneniu musel šermovať ľavou rukou, síce to vedel, ale išlo mu to o poznanie horšie, takže sa tréning zišiel aj jemu.

Chlapci boli veselší, než v období pred vojnou. Vyzerali, že im po boji odľahlo, a smrť kráľa na nich nedoľahla tak, ako na Christophera. Neriešili ani zmenu v jeho obliekaní, nezisťovali, prečo má zranenú ruku. Pre Christophera bolo stretnutie s nimi oddýchnutím, ktoré v tejto chvíli veľmi potreboval.

Lenže tréning netrval večne a slnko pomaly začínalo zapadať. Christopher sa musel vrátiť do komnaty, ale odmietol si obliecť niečo slávnostné. Zobral si najjednoduchšie čierne nohavice a tuniku, ktoré našiel. Bohužiaľ, meč si zobrať musel, ale pripínal ho na pás len veľmi neochotne.

Pripojil sa v hlavnej sále k zhromaždeniu a postavil sa vedľa Amandy. Nechcel síce mať nič spoločné s trónom a následníctvom, ale stále bol otcovým synom a kráľovniným bratom. Našťastie nič nekomentovala, vyzerala zabratá do svojich myšlienok.

Truhla s otcovým telom ležala na stole uprostred siene obklopená čiernymi kvetmi. Christopher sa donútil pozrieť na ňu a bol trochu rád, že nemusí videť otcovo telo. Stále sa hanbil sám pred sebou a cítil, že otca sklamal. Onedlho sa ozvala smútočná hudba.

Husle. Amande sa oči naplnili slzami, napriek tomu, že sa zo všetkých síl pokúšala na ceremónii neplakať. Pozrela naľavo od seba, kde stáli vladári spojeneckých kráľovstiev. Nick sa ju snažil povzbudiť pohľadom, ale nepomohlo to, iba sa jej do očí nahrnuli ďalšie slzy. Chcela s ním odísť do Viscerie, nikdy sa necítila stvorená pre kráľovské povinnosti, ale nemala na výber. Musela ostať. Snažila sa trochu povzbudiť myšlienkou na to, že stále má Charlesa a žiaľ prejde. Raz to bude určite v poriadku, ona si zvykne a svet bude zase všedný a bezbolestný.

Truhlu preniesli na koč ťahaný šiestimi čiernymi žrebcami. Musela ísť na čele zástupu, ktorý nasledoval koč až k hrobke, ale chvíľami mala pocit, že sa ledva udrží na nohách. Rýchlo si utrela slzy a vykročila. Pocítila ruku na pleci. Christopher jej povzbudivo kývol a cítila sa trochu lepšie, keď jej ponúkol ruku, o ktorú sa mohla pri chôdzi oprieť.

Môj brat je späť, pomyslela si.

Pocítila náhly príval vďačnosti. Nebola sama, hoci otec bol preč. Mala stále priateľov, a mala brata.

Truhlu uložili do hrobky za spevu tradičných pohrebných piesní. Telo kráľa Cornelisa spočinulo vedľa kráľovej manželky Lynne.

Po návrate do hradu sa Amanda musela ešte zúčastniť smútočnej hostiny, kde prijímala prejavy sústrasti spolu s Christopherom, ktorý stál po jej boku počas celého večera. Nerozprávali sa, ale aj tak stál vedľa nej, dokonca aj vtedy, keď to nebolo jeho povinnosťou. Keď sa skončili všetky oficiálne časti a v sále bola priveľká vrava na to, aby ich ktokoľvek vnímal, konečne sa podujala na rozhovor.

„Ako sa cítiš, Chris?" začala opatrne.

„Mizerne."

„Ja tiež."

Christopher sa pohrával s čašou od vína a vyzeral zamyslene.

„Amy, ak budeš niečo potrebovať, daj mi vedieť," povedal po chvíli. „To, že nechcem byť princom neznamená, že tu nie som pre teba."

Amanda sa vďačne usmiala, hoci nemohol tušiť, že od neho najviac potrebuje to, aby prevzal trón. Ale nemienila mu to nútiť nasilu, vedela, že by to nefungovalo. Celý čas si mysleli, že si trón budú závidieť, a hlúpa, paradoxná zhoda okolností spôsobila, že nikto ho nechcel.

„Ďakujem, Chris," odvetila.

Christopher si všimol Oliviu, ako prešla sálou a sadla si k Nickovi. Bola krásna v čiernych priliehavých šatách, jej sebavedomý šarm žiaril na všetky strany aj v tejto pochmúrnej chvíli. No Christopher okrem očarenia jej krásou necítil nič. Ospravedlnil sa Amande za krátku neprítomnosť a vstal. Prišiel k Olivii a požiadal ju o chvíľu rozhovoru. Vyšli spolu na balkón, z ktorého hľadeli na záhrady ponorené do tmy.

„V prvom rade chcem povedať, že vyzeráš úžasne," povedal, keď boli sami.

„Ďakujem," usmiala sa. „Ale asi si ma sem nevzal preto, aby si mi skladal komplimenty."

Pokrútil smutne hlavou.

„Olivia, ja... nemyslím si, že k tebe cítim to, čo ty ku mne."

„Aha," odpovedala stručne.

„Si asi najkrajšia žena, akú som stretol... a si úžasná aj po iných stránkach," pokračoval. „Ale nechcem ti dávať nádej na niečo, čo sa nestane. Nechcem ťa klamať."

„Chápem," prikývla, aj keď bolo vidno, že ju to trápi. „Možno som si priveľa od toho sľubovala. Koniec koncov, nikdy si mi nepovedal, že chceš niečo viac."

„Prepáč, ak som ťa..."

„Nie," prerušila ho prudko. „To mne sa to vymklo spod kontroly."

Christopher sa smutne usmial. Vždy musela mať všetko pod kontrolou, a práve preto v nej nedokázal vidieť svoju životnú partnerku. Musela byť vo vedení a pevne nad vecou. Nebolo to to, čo si predstavoval, napriek tomu, ako ho priťahovala.

„Nie si naštvaná?" spýtal sa.

„Trochu sklamaná," priznala. „Ale nemusí to byť hneď divné. Môžeme ostať kamaráti ako predtým."

Prikývol.

„Okrem toho," dodala s jemným úškrnom. „Kto by chcel chlapa bez titulu..."

Donútilo ho to k úsmevu naprik všetkému. Presne toto bola Olivia.