Sophelia vyšla na balkón a sledovala rieku pod oknom. Nikdy nechcela bývať v inej komnate, než tejto, nechcela sa vzdať tohto pohľadu. Zdvihla zrak. Naľavo síce mohla vidieť kúsok námestia, ale jej okno smerovalo skôr na druhú stranu, hľadela ponad mestské ulice, niektoré rovnako rušné ako námestie. Od ruchu mesta ju však oddeľovala rieka, a mala pocit, že voda ju chráni pred všetkým, čo by mohlo stáť proti nej.

Pousmiala sa. Bolo jarné ráno, trochu zamračené, ale teplé, fúkal mierny vánok. Sophelii hneď napadla lukostreľba, v mysli sa jej mimovoľne vynorila predstava, ako by za tohto počasia musela mieriť, keby išla s Tellym strieľať do Tairemonu. Už dlho tam neboli, ak chceli strieľať, mali dosť priestoru doma, lepšie povedané, na cvičisku kráľovskej armády Južnej Zeme.

Vrátila sa do prázdnej komnaty. Telly bol preč. Hoci tu mal domov, a bude mať, kým Sophelia bude žiť, stále bol viazaný prísahou k Tairemonu, a tam musel plniť svoje povinnosti rytiera. Sophelia tušila, že hoci sa udelením titulu Tellymu jeden problém vyriešil, ďalšie len čakajú na vhodnú príležitosť, aby sa objavili. Telly musel byť verný dvom kráľovstvám naraz. Zatiaľ boli Južná Zem a Tairemon v spojenectve, a Sophelia dala sľub sama sebe, že urobí všetko pre jeho udržanie, aby sa Telly nemusel stať zradcom. Našťastie, zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že by niečo mohlo takmer rok trvajúci všeobecný pokoj narušiť.

Obliekla sa a dala si osedlať koňa. Cestou von z brány sa na chvíľu zastavila, sledujúc trávu pri ceste. Po chvíli sústredenia pozorovala, ako tráva trochu podrástla. Sophelia sa pousmiala, spokojná sama so sebou, vysadla na koňa a vyrazila do Tairemonu.

Bolo zvláštne prísť do Carbornu, ale nie za Tellym. V skutočnosti na Sopheliu v hlavnej sále hradu čakal Christopher, spolu s kráľom, svojim otcom, a Amandou.

„Sophie!" uvítala ju Amanda nadšene, keď Sopheliu doviedli do hlavnej sály. „Christopher sa pokúšal začať bez teba. Bez úspechu."

„Potrebuje motiváciu?" zasmiala sa Sophelia a pozdravila sa s kráľom Cornelisom, ktorý celý tréning pozoroval s väčším odstupom, sediac na kamennom tróne.

Na stole pri stene bolo niekoľko predmetov, ktorými sa Christopher očividne snažil hýbať, alebo s nimi urobiť aspoň niečo.

„Skús sa nahnevať," poradila Sophelia s úškrnom.

„Nemôžem predsa myslieť na Amy zakaždým, keď mám používať schopnosť," protestoval Christopher a po očku sledoval, ako sa Amanda zatvári.

Nezatvárila sa nijak, iba mávla rukou a všetky veci zo stola sa vzniesli do vzduchu a potom zosypali Christopherovi na hlavu.

„Hej!" Christopher sa snažil rukami brániť pred dopadajúcimi čašami a papierovými zvitkami.

„Neštvi nikoho, kto vie čarovať, Chris," smiala sa Amanda.

„Je vôbec možné, aby ste vedeli čarovať obaja?" spýtala sa Sophelia.

Christopher pokrútil hlavou.

„Podľa všetkého je to extrémne nepravdepodobné. Amy mala skrátka šťastie, ušla sa jej lepšia schopnosť."

„Takže ty vieš...?" skúsila Sophelia.

Christopher len pokrčil plecami, ale ozval sa kráľ Cornelis.

„Pravdepodobne vie hýbať vecami na diaľku, je to veľmi užitočná schopnosť, hoci sa niektorým," zazrel na syna, „zdá ako maličkosť."

Christopher zamrmlal niečo ako „užitočná, keď mi niečo spadne," ale tak, aby to kráľ nepočul, a skúšal ďalej. Po chvíli sa mu podarilo zdvihnúť jeden zvitok papiera pár centimetrov nad zem.

„Teraz čo?" spýtal sa, držiac zvitok nad podlahou len s maximálnym sústredením.

„Teraz si musíš uvedomiť, ako to vlastne robíš," skúšala mu poradiť Amanda. „Bude to potom zakaždým ľahšie."

Christopher chvíľu mlčal a zvitok sa stále vznášal. Potom pomaly stúpal o kúsok vyššie, až do úrovne jeho očí. Odtiaľ z ničoho nič spadol späť na zem. Christopher si povzdychol.

„Je to neuveriteľne vyčerpávajúce."

„Zvykneš si," pokrčila plecami Amanda. „Sophie, čo vieš ty?"

„Z toho, čo som skúšala doma, a z toho, čo sa mi podarilo, toho veľa povedať neviem," odvetila Sophelia. „Zdá sa, že rastliny robia, čo chcem."

Cornelis vstal z trónu a prišiel bližšie.

„A čo iné veci? Živly? Zvieratá?" spýtal sa, skúmavo hľadiac na Sopheliu.

„Neviem, neskúšala som," pokrčila plecami Sophelia. „Prečo? Čo by to mohlo byť?"

„Buď ovládate rastliny, alebo celú prírodu. V prvom prípade ide o pomerne obyčajnú schopnosť, v druhom prípade by ste boli možno mocnejšia, ako Amanda."

Sophelia prekvapene nadvihla obočie.

„Tak by som to mohla vyskúšať, nie?"

Vyšli von, do kráľovských záhrad. Sophelia počula v kríkoch piskot malých vtákov, prišla bližšie.

„Skúsim zvieratá," povedala. „Otec vie ovládať zvieratá, ale... skoro nikdy to nepoužil."

Sústredila sa. Po chvíli z kríkov vyleteli dva vystrašené vrabce a zmizli v diaľke."

„To si urobila ty?" spýtal sa Christopher.

„Áno aj nie," namrzene odvetila Sophelia. Siahla rukou do kríkov a vytiahla odtiaľ veľký kvet. „Vytvorila som kvet. Zase. Toho sa zľakli. Myslím, že živé bytosti ovládať neviem."

„Čo živly?" navrhla Amanda.

Sophelia zamierila rukou na najbližšiu fontánu, upriamila tým smerom všetku moc, ktorú v sebe dokázala nájsť, ale už dopredu cítila, že to nepôjde. Pokrútila hlavou.

„Tak iba rastliny," skonštatoval Christopher. „Amy, stále si najmocnejšia, gratulujem."

Amanda len prevrátila očami.

„A čo, keď som?" spýtala sa vyzývavo.

„Ale ja som stále najkrajší!" dodal Christopher s úškrnom.

„To je vec názoru," nedala sa Amanda.

„Objektívne," podpichoval Christopher ďalej. „Aha, počkaj, áno, zabudol som. Ty máš na mysli toho fešáka s modrými očami, samozrejme. Nezmeškal som nejaký ďalší ľúbostný list?"

„Povedala som ti, že ak mi ešte raz prečítaš čo len riadok z mojich listov..."

„Zmeníš ma na žabu?"

„Nie, na krásneho princa," sarkasticky odvetila Amanda a Christopher sa rozosmial.

Amanda sa pousmiala tiež a nenápadne žmurkla na Sopheliu. Z najbližšieho stromu sa odlomil menší konár a vystrelil na Christophera, ktorý sa spamätal v poslednej chvíli.

„Hej!" zvolal, natiahol ruku, ale konár ho nezasiahol, vo vzduchu sa odrazil do opačného smeru a spadol na zem.

„Smola," okomentovala to Amanda sklamane. „Chcela som sa ti pomstiť za tú knihu, čo si do mňa vtedy hodil."

Christopher sa uškrnul.

Spolu so Sopheliou pokračovali v tréningu, za občasných rád od Amandy alebo kráľa. Používanie schopnosti ich zatiaľ príliš vyčerpávalo, akoby moc brali zo zdroja, ktorý sa nechcel nechať ľahko dobyť. Všetci však vedeli, že po čase sa to zlepší.

---

Najväčšia knižnica v krajine medzi morami bola v Južnej Zemi, ukrytá hlboko pod hradom, niektoré jej časti boli neprístupné skoro každému a veľmi prísne strážené. Paymon vedel, že dostať sa dnu by preňho nemalo predstavovať veľký problém, dokonca ani vrátiť sa späť na ostrov – áno, bolo by to drahé, musel by použiť veľa artefaktov, ktoré boli ťažko dostupné, ale možné to bolo. Komplikácia nastala, keď sa potrebovali dostať dnu nepozorovane, dostať sa von nepozorovane, a, čo bol možno najväčší z háčikov, nikto si nesmel všimnúť, že jedna z najcennejších a najnebezpečnejších kníh je preč.

Keď sa dozvedel, kde sa kniha nachádza, neplánoval sa jej vzdať. Chcel ju, lebo bez nej nedokázal byť najmocnejší, mohol byť akokoľvek mocný, ale kým neovládol najsilnejšieho, stále mohol byť len druhý v poradí. A preto potreboval Knihu všetkých vekov.

Trvalo mesiace, kým sa mu podarilo naplánovať krádež, a bolo dôležité, aby sa podarila. Posledné informácie získal, keď sa nepozorovane dostal na kráľovninu svadbu, a upútal pozornosť na seba, nie na svojho spoločníka, ktorý práve skúmal plán hradu v údajne neprístupnej komnate.

Na ďalšom tajnom zhromaždení svojim spolupracovníkom zhrnul, čo všetko sa dozvedel.

„Kniha je na najnižšom podlaží, hlboko pod zemou," hovoril, stojac pri dlhom kamennom stole, okolo ktorého sedeli muži v podobných čiernych plášťoch, ako mal on. Všetci ho pozorne počúvali. „Pri vstupe do knižnice sú strážcovia, je ich niekoľko, ale na to by nám mala stačiť neviditeľnosť. Potom niekoľko zámkov, nič také, s čím by sme si neporadili. Posledný zámok je chránený šifrou, a neviem, akou, to môže byť prvý problém, ale Eric pôjde so mnou, ak to nerozlúšti on, tak nikto. Skutočné komplikácie sú za poslednými dverami. Knihu chránia tri kúzla, veľmi staré, veľmi mocné. Nasadili ich alchymisti spred mnohých rokov a odvtedy sa nikto knihy nedotkol, kúzla vekmi silneli, nebude ľahké ich prelomiť."

„Ale dokážeme to, nie?" pochybovačne sa spýtal starší muž zo zhromaždenia. „Predtým si si bol istý, že to dokážeš. Uvedomuješ si, že aj na naše pomery..."

„Uvedomujem si, aká veľká akcia je pred nami," prerušil ho podráždene Paymon. „A dokážem to. Ak chceme získať moc, a to chceme... potrebujeme riskovať."

Niektorí sa ešte stále tvárili neisto, ale nikto neodporoval, tak Paymon pokračoval.

„Prvá kliatba na knihe zabraňuje komukoľvek priblížiť sa. Ak ju odstránime, zmizne za sprievodu hlasného trúbenia, ktoré sa bude rozliehať po celom hrade. Druhá kliatba zabije každého, kto sa knihy dotkne, a to dosť krutým spôsobom. Keď ju budeme rušiť, kráľovské artefakty všetkých z kráľovského rodu sa rozpália, a to ich upozorní na to, že sa niečo zlé stalo. Tretia kliatba zabraňuje zdvihnúť knihu zo stojana, a pri prelomení zabije všetko živé v miestnosti, a je dosť možné, že celá knižnica sa začne triasť."

S týmito následkami si Paymon musel poradiť, musel zabrániť tomu, aby sa objavili. Všetko vedel obísť alebo odstrániť, iba to rozpálenie artefaktov nie. Napriek tomu sa na zhromaždení tváril, že má všetko pod kontrolou. Nemohol si nechať ujsť túto príležitosť, a túžba po moci ho natoľko spaľovala, že nevedel čakať dlhšie, už ani o chvíľku. Ak zistia, že kniha je preč, to predsa ešte neznamená, že ho stihnú chytiť skôr, než vykoná kúzlo.

Pravý čas konať sa naskytol, keď bola kráľovná mimo hradu. Jej rodičia už nežili v hlavnom meste, boli na panstve na míle vzdialenom, a tým boli všetci nositelia artefaktov dosť ďaleko na to, aby ho neprichytili pri čine. Aj tak musel konať rýchlo, priveľa času nemal. Spolu so svojim spoločníkom Ericom sa vybrali do podzemia, pričom sa cestou zastavili v jednej opustenej komnate. Eric sa cítil trochu nesvoj.

„Ako si vedel, že je tu táto komnata?" spýtal sa, obzerajúc sa po malej, prázdnej miestnosti.

„Pripravoval som sa," podráždene odvetil Paymon. Nemal rád, keď o ňom niekto pochyboval, a zvlášť Eric, ktorý bol preňho ako mladší brat.

„Paymon..." opatrne sa ozval Eric, kým sledoval, ako Paymon vyberá z vrecka jednotlivé prísady na kúzlo a mieša ich v kamennej miske. „Určite zistia, že kniha je preč, a ty si vravel, že nezistia..."

„Mlč, prosím ťa," zavrčal Paymon. „Nič sa mi nestane."

Zmiešal všetky prísady a natiahol ruku nad misku. Zaklínadlo nebolo zložité, zatiaľ nepotrebovalo krv ani zvláštne prísady. Zamrmlal formulku, sotva počuteľne, a obaja zmizli.

„Teraz hlavne opatrne," povedal Paymon smerom, kde predtým stál Eric. „Drž sa cesty, ktorú sme si určili, nemôžeme sa rozprávať. Ak budeme musieť zabíjať strážcov, bude to zlé."

Opatrne postupovali dole točitým schodiskom až do hlbokého podzemia. Cestou minuli niekoľko podlaží knižnice, na ktoré sa mohol dostať takmer ktokoľvek. Na nižších podlažiach sa však objavovali stráže. Paymon a Eric opatrne, sotva dýchajúc, prekĺzli popri nich.

Keď sa dostali k pevnej, reťazami zabezpečenej drevenej bráne, Paymon na ňu opatrne položil ruky a chvíľu počkal, kým nepocítil, že Eric urobil to isté. Potom na bránu kameňom z hradu čo najtichšie nakreslil symbol, neustále sledujúc stráže. Nepočuli nič, a ani neočakávali, že by niekto mohol byť v tejto časti knižnice. Keď Paymon dokreslil symbol, spolu s Ericom mohli prejsť cez bránu, akoby tam ani nebola. Niekoľko ďalších brán otvorili podobnými kúzlami, Eric si po chvíli námahy poradil aj so šifrou na poslednom zámku a dvere ku knihe sa konečne otvorili.

Kniha bola v najvzdialenejšom rohu miestnosti. Stála na drevenom stojane, pokojná a tichá, akoby sa tam ocitla len náhodou a ktokoľvek ju mohol zobrať.

Paymon vyriekol formulku a boli opäť viditeľní. Pristúpili bližšie.

„Sme tesne pred magickou ochranou," povedal, keď boli pár krokov od knihy. „Teraz prídu na rad zložité kúzla."

---

Zo zeme vykvitol modrý kvet, tmavý a široký, a začal sa pomaly dvíhať na stopke čoraz vyššie. Sophelia sa usmievala, sledujúc svoj výtvor. Začínalo sa jej dariť čoraz viac. Christopherovi tiež.

„Sophie, za chvíľu budeme mať toľko kvetov, že nič iné tu nebude vidno," zasmial sa a z diaľky pomocou svojej schopnosti odtrhol kvet a preniesol ho Sophelii do vlasov.

„Hej!" protestovala so smiechom. „Neboj sa, aspoň ich môžeš..."

Zarazila sa a nedopovedala. So znepokojením sa zahľadela na ruku, na ktorej mala kráľovský prsteň.

„Čo je, Sophie?" Christopher si všimol jej náhlu zmenu správania.

„Au," zamrmlala Sophelia a zložila si prsteň z ruky. „To nie je dobré."

Christopher nechápajúc nadvihol obočie a hľadel na ňu, dožadujúc sa vysvetlenia.

„Je horúci," povedala Sophelia nakoniec. „Rozpáli sa iba vtedy, keď sa niečo zlé deje, alebo ak chce niekto niečo ukradnúť z môjho kráľovstva. Musím ísť."

Prudko sa otočila, viac nevysvetľujúc, a rozbehla sa von zo záhrad k svojim strážam, dvom ozbrojeným mužom, ktorí ju čakali pred hradnou bránou.

„Musím sa rýchlo vrátiť," povedala im, keď prišla a rýchlo vyskočila na koňa. „Choďte dopredu, najrýchlejšie, ako viete, zistite, čo sa deje."

Dvaja muži sa mierne uklonili a pohnali svoje kone do rýchleho cvalu. Sophelia sa pohla tiež, ale oproti vojenským koňom jej čierny Fénix nestačil tak rýchlo bežať. Prišla na svoj hrad neskôr, ako strážcovia, ale aj napriek tomu ešte chvíľu trvalo, kým sa prišlo na príčinu reakcie kráľovských artefaktov.

„Vaša výsosť," oslovil Sopheliu starý knihovník po dlhšom čase, kým Sophelia netrpezlivo čakala. V tvári mal vážny, ustarostený výraz. „Obávame sa, že Kniha všetkých vekov je preč."